ղľáԾ
Valentína Nemravová, Gymnázium Jozefa Lettricha, Martin.
Za zrkadlom pýchy
Motto: „Pýcha je to, že chceš to, čo vôbec nepotrebuješ.“
Žijeme v 21. storočí, kedy práve mocným nástrojom tejto doby - internetom - zistíme rôzne pohľady na témy, ktoré sú staré ako ľudstvo samo. Napríklad o takej pýche sa dočítame: Pýcha je smrť myslenia. (Ludwig Wittgenstein), „Keď sa k dobrým mravom pripojí pýcha, potom strácajú cenu.“ Claudius Claudianus „Človek má ľudí súdiť, - hrdosť, ušľachtilá vášeň, nie je slepá k vlastným chybám, ale pýcha áno.“ Georg Christoph Lichtenberg
Na základe toho môžeme povedať, že pýcha je dvojtvárny fenomén – poháňa nás vpred, ale zároveň nás môže zväzovať. Môže byť hnacím motorom úspechu, no rovnako aj pascou, ktorá nás núti prahnúť po veciach, ktoré v skutočnosti vôbec nepotrebujeme. Prečo si tak často namýšľame, že ak získame viac – peňazí, uznania, moci – budeme šťastnejší? Možno práve pýcha nás núti veriť, že hodnota človeka sa meria tým, čo vlastní, a nie tým, kým naozaj je.
História a filozofia ukazujú, že pýcha bola často príčinou pádu – od antických hrdinov, ktorí sa považovali za neporaziteľných, až po Lucifera, ktorého túžba po nadradenosti ho zvrhla. Svätý Augustín varoval, že pýcha zaslepuje a odvracia človeka od pravdy. Dnes ju podporuje aj moderná spoločnosť, kde úspech merajú lajky, tituly, či luxus a byť „lepším než ostatní“ sa stáva normou. No je táto cesta skutočne cestou k šťastiu? Možno by sme si mali položiť otázku, či naozaj potrebujeme všetko, po čom túžime, alebo len podliehame pýche, ktorá nám diktuje, že nikdy nemôžeme mať dosť.
Ako sme si už predstavili pýcha sprevádza ruka v ruke ľudstvo už od nepamäti. Často práve pýcha predstavuje hlavnú príčinu pádu mocných postáv, či už historických alebo fiktívnych. Ikaros, symbol pýchy a nedostatku pokory, ignoroval varovania svojho otca a vystúpil príliš vysoko k slnku. Keď sa vosk na jeho krídlach roztavil, spadol do mora, čím sa jeho túžba po neobmedzenej slobode stala príčinou jeho pádu. Tento mýtus nám pripomína, že snaha prekročiť vlastné hranice a ignorovať varovania rozumu môže nakoniec skončiť tragédiou, ktorá nás zavedie do záhuby.
Napoleon, poháňaný ambíciami a túžbou po moci, nakoniec doplatil na vlastné chyby. Invázia do Ruska, kde podcenil drsné zimné podmienky a logistiku, viedla k zničeniu jeho armády a jeho pádu. Tento krok bol dôsledkom jeho viery vo vlastnú neporaziteľnosť, čo ho nakoniec pripravilo o moc a postavenie.
Hitlerova túžba po globálnej dominancii ho viedla k rozhodnutiam, ktoré spôsobili obrovské utrpenie. Jeho mylný pocit neporaziteľnosti vyústil do chýb, ako invázia do Sovietskeho zväzu, ktorá oslabila jeho armádu a urýchlila pád nacistického režimu. Jeho slepé presvedčenie vo vlastnú pravdu a neomylnosť ho priviedla do zatratenia.
Voldemort je príkladom postavy, ktorú pohltila túžba po absolútnej moci. Odmietol svoju obyčajnosť, usiloval sa o nesmrteľnosť a veril, že stojí nad ostatnými. Jeho rozhodnutia, ako vytvorenie Horcruxov, či snaha zničiť Harryho Pottera, boli dôsledkom jeho presvedčenia o vlastnej nadradenosti. Napokon sa mu to stalo osudným, pretože si vytvoril nepriateľov, ktorí sa spojili proti nemu a dokázali ho poraziť.
Pýcha nie je len hrdosť na úspechy, ale presvedčenie o vlastnej nadradenosti a neobmedzených schopnostiach. Rodí sa z preceňovania seba samého a môže viesť k ignorovaniu reality, či pocitu, že máme nárok na viac než ostatní. Ak prerastie do ilúzie výnimočnosti, môže nás zaslepiť pred následkami našich činov.
Pýcha je ako zrkadlo, ktoré odráža naše úspechy, no skrýva, čo je za nimi. Poháňa nás k vyšším cieľom, no ak ju postavíme len na vonkajších ukazovateľoch, môže nás zaslepiť ilúziou neobmedzených možností. Ako ukazujú psychológia aj história, práve vtedy hrozí, že namiesto vzostupu zažijeme pád.
Keď pýcha prekročí hranicu zdravého sebavedomia, zmení sa na nezvládnuteľný a toxický úkaz. Stáva sa spojencom narcizmu, ktorý sa pohybuje na vlnách túžby po vonkajšom uznaní – či už ide o majetok, moc alebo spoločenský status. Tento druh pýchy vytvára ilúziu, že hodnota človeka sa meria len tým, čo má alebo čo o ňom hovoria ostatní. A v tejto ilúzii sa stráca skutočný obraz o sebe. Zatiaľ čo zdravá pýcha je odrazom spokojnosti so splnenými cieľmi a uznania od seba samého, nezdravá pýcha sa stáva prázdnym pozlátkom, ktoré sa nikdy neuspokojí. Stále si vyžaduje ďalšie a ďalšie dôkazy o vlastnej nadradenosti, akoby tento cyklus úspechov a uznaní mohol naplniť dušu. A to je klam. Tento druh pýchy nás odtrháva od reality. Psychológovia ako Nathaniel Branden varujú, že nezdravá pýcha nás môže viesť k sebaobetovaniu – stávame sa obeťami vlastnej predstavy o tom, čo by sme mali byť. Ak sa zameriavame na vonkajšie faktory, začíname ignorovať vlastné limity, a tak sa strácame v ilúziách o našich neobmedzených schopnostiach. Cítime sa silní a neporaziteľní len dovtedy, kým nás pád z tejto ilúzie nepostaví pred realitu. Je to stav, keď sa človek stáva závislý na vonkajšom potvrdení svojej hodnoty. Tento neustály hon za vonkajšími faktormi vytvára v človeku pocit, že nikdy nie je dosť – nikdy nie je dostatok uznania, nikdy nie je dostatok majetku, nikdy nie je dosť statusu. Tento prázdny kruh vedie k psychickým problémom, ako sú úzkosti, depresie alebo nízke sebavedomie. To všetko pramení z nesprávnej viery, že naša hodnota je odvodzovaná od niečoho vonkajšieho, nie od našej skutočnej podstaty. Tento typ pýchy nás stále viac a viac vzďaľuje od našich pravých hodnôt a schopnosti prežiť spokojný a vyrovnaný život. A ako sa tento cyklus opakuje, pýcha sa stáva zrkadlom, ktoré nás odráža, ale ktoré zároveň ukazuje, že stále nevidíme celú pravdu o sebe. Sme závislí na uznaní, ktoré nikdy neprichádza, a tak sa stávame blúdiacimi pútnikmi v hľadaní niečoho, čo nás nikdy neuspokojí. Ak nepochopíme, že skutočná hodnota človeka spočíva v tom, kým je, a nie v tom, čo vlastní alebo ako ho vníma spoločnosť, môžeme sa ocitnúť na ceste, ktorá nás dovedie k sklamaniu a strate. A to všetko preto, že pýcha, ak nie je riadená, nás vedie ku krehkým ilúziám, ktoré nás nakoniec zničia.
Pýcha v mojom prípade, ako tanečníčky a majsterky Slovenska, má viacero rozmerov. Pre mňa nie je pýcha len o úspechoch a trofejach, ktoré sú síce nádherné, ale nepredstavujú moju skutočnú hodnotu. Pýcha spočíva v tom, že môžem byť hrdá na to, čo som dosiahla, a že moja tvrdá práca a odhodlanie priniesli ovocie. Je to pocit, keď vnímam každý pohyb na parkete ako výsledok hodín tréningu a neustáleho zlepšovania. Úspech mi pripomína, že každý krok na mojej ceste má význam, no zároveň ma učí pokore a vedomiu, že nejde len o vonkajšie uznania. Pýcha pre mňa neznamená nadradenosť, ale sebadôveru a motiváciu neustále sa zlepšovať. Dôležité je nájsť rovnováhu medzi oslavou úspechov a rešpektom k tomu, čo ma ešte čaká. Pýcha môže mať veľmi ničivé následky, pretože nás oslepuje. Spôsobuje, že strácame schopnosť vidieť veci také, aké naozaj sú, a začíname sa sústrediť na vonkajšie ukazovatele úspechu, ktoré nám dajú pocit, že sme neporaziteľní. Tento neustály tlak na prekonanie limitov môže viesť k rozhodnutiam, ktoré sú nielen nezdravé, ale aj neudržateľné. Keď sa snažíme získať viac, než čo potrebujeme, alebo sa chceme postaviť nad ostatných, zabúdame na základnú pravdu: naše skutočné hodnoty a úspechy spočívajú v tom, kým sme ako ľudia, nie v tom, čo vlastníme alebo aký obraz si vytvárame pred ostatnými. A práve táto slepota k realite je najnebezpečnejšou formou pýchy, ktorá môže viesť k pádom tých, ktorí sa nechajú unášať vlastnou predstavou o sebe.
Hodnotí Dana Podracká
Na eseji Valentíny Nemravovej je pozoruhodné to, že neoddeľuje reálne afiktívne postavy. Jestvujú vjednom rade, vakomsi univerzálnom duchovnom spektre kultúry a histórie. Tak sa Ikaros zgréckeho mýtu ocitne vedľa Napoleona či Hitlera avedľa nich Lord Voldemord zHarryho Pottera. Valentína si našla spoločného menovateľa, ktorý ju oprávňuje takpovediac hádzať vybrané postavy do jedného vreca, atým je pýcha. Ján Johanides by mlčky žasol, čo všetko dokáže jeho myšlienka spôsobiť. Názov eseje nám napovedá, že pýche zrkadlo nestačí, mnoho sa odohráva za zrkadlom, vnašom nevedomí, pod tlakom ideologickej manipulácie.
Za najväčšiu anajnebezpečnejšiu zo všetkých pých je pýcha moci, keď to, čo nepotrebujeme, už nie len luxus či nový model auta, ale je to cudzí štát, územie, obyvateľstvo iného národa, prostredníctvom ktorých sa pýcha moci chce rozpínať do nebývalých rozmerov, až po vidinu svetovlády.
Valentína píše: „Pýcha je ako zrkadlo, ktoré odráža naše úspechy, no skrýva, čo je za nimi. Poháňa nás k vyšším cieľom, no ak ju postavíme len na vonkajších ukazovateľoch, môže nás zaslepiť ilúziou neobmedzených možností. Ako ukazujú psychológia aj história, práve vtedy hrozí, že namiesto vzostupu zažijeme pád“. Aj ľudové príslovie vraví, že pýcha predchádza pád.
Je to ako duchovná rovnica, podľa ktorej, ak je na jednej strane pýcha, na druhej bude pád. Je, samozrejme možné, zvrátiť pád pokorou, ale uveľmi pyšných ľudí je to takmer vylúčené. Oni pokorní nevedia byť. Vedia byť najmä pyšní, čo spôsobuje pohŕdanie ostatnými.
Ilúzia ovlastných neobmedzených schopnostiach je vždy znamením, že by sme mali spozornieť, ak nám takýto človek príde do cesty. Autorka upozorňuje na to, že sa môžeme stať aj obeťami vlastnej predstavy otom, kým sme schopní byť. Spomínam si ako som pred rokmi videla vo výklade maturitné tablo apod jednou zfotografií bola veta: Dokážem napísať knihu do troch dní.
Ikaros zgréckeho mýtu, ktorý neposlúchol otca aletel do výšok, kde mu zhoreli krídla a zrútil sa do mora, je iný, symbolický druh pýchy, je to pýcha exemplum, hodná ako etické podobenstvo na mnoho druhov pých. Celkom iným druhom pýchy je pýcha moci, ktorá sa spriahne sideológiou anakoniec jej nezostane nič, len klietka moci, vyvolávajúca strach, represie alebo dokonca zabíjanie. Ikarovia sa symbolicky vyskytujú všade – od medziľudských vzťahov po zložité manipulatívne či ekonomické manipulácie aich pád predstavujú bankroty či iné pády, až po tie mravné.
Valentína veseji prezradila, že je tanečníčka aje aj majsterkou Slovenska. Nezabúda však na to, že jej pýcha spočíva vtom, že môže byť hrdá na to, čo dosiahla, ale zároveň si je vedomá toho, že úspech je výsledkom hodín tréningu aneustáleho zlepšovania. Aodkazuje nám, že pýcha oslepuje amáme si dávať pozor, „lebo slepota krealite je najnebezpečnejšou formou pýchy“.
Stým sa môžeme vplnej miere stotožniť.
