ղľáԾ
Nina Nosáková, Gymnázium Jozefa Lettricha, Martin.
Bez názvu
Motto: „Pýcha je to, že chceš to, čo vôbec nepotrebuješ.”
Túžba je zvláštna vec. Ticho sa zakráda do mysle, vkráda sa do srdca a premieňa sa na neodbytný hlas, ktorý šepká: „Chcem to. Potrebujem to.” Je to ale skutočnosť? Koľkokrát sme sa naháňali za niečím, čo nám v skutočnosti nikdy nechýbalo?
Pýcha je práve tým hlasom, ktorý nás presviedča, ktorý na nás volá ahovorí onašich túžbach. Nie je hladom, ktorý volá po chlebe, ani smädom, ktorý žiada vodu. Je ilúziou, ktorá nás núti siahať po prepychu, luxuse amoci. Keď konečne získame to, čo sme tak dychtivo chceli, uspokojenie a radosť neprichádza. Namiesto toho zostane len prázdnota. A možno je to preto, že to, čo sme chceli, nebolo tým, čo sme potrebovali.
Pýcha je odveká ľudská slabosť. Túžba mať viac, než je nutné. Nechávame sa zaslepiť predstavou, že majetok avlastníctvo alebo uznanie či závisť iných ľudí nás naplní. Môže nám pýcha ahonba za všetkým, na čo si naša myseľ spomenie, priniesť šťastie? Alebo je to len vidina, fatamorgána, ktorá sa rozplynie vo chvíli, keď na ňu siahneme?
Existujú veci, bez ktorých neprežijeme, ako chlieb, ktorý sýti telo, voda, ktorá hasí smäd či strecha nad hlavou, čo nás chráni pred chladom. A potom sú tu veci, bez ktorých žiť môžeme, no predsa po nich túžime tak veľmi, akoby boli otázkou života a smrti.
Potreba je tichá, skromná. Šepká. Prosí. Túžba je však nespútaná, rozšafná. Kričí. Rozkazuje. Potreba je vďačná za jednoduché jedlo. Túžba si pýta hostinu. Potreba hľadá skromný dom a túžba sníva o paláci hodnom kráľa. Kým potreba nás drží pri zemi, túžba nás ženie za horizont, do oblakov a za hranice všetkého rozumného.
A keď sa v nás ozve pýcha, premení túžbu na nenásytnosť. Už nejde len o to mať, ale ide o to mať viac než iní. Nejde o radosť z vecí, ale o obdiv, ktorý za ne dostaneme. Namiesto toho, aby sme chceli šaty, v ktorých by sme sa vnich cítili dobre, chceme šaty, aby sme dostávali uznanie, komplimenty azávistlivé pohľady iných. Zrazu nechceme auto, aby sme si uľahčili život amali väčšie pohodlie. Chceme sa chváliť, priam chvastať tým, čo máme. Chceme vidieť tie neprajnícke pohľady našich susedov. Pýcha je nenápadná, ale zákerná. Je to parazit, ktorý nás prinúti chcieť nie to, čo nás robí šťastnými, ale to, čo nám dodáva pocit nadradenosti. A tak naháňame, hromadíme, porovnávame...
Pýcha je stará ako ľudstvo samo. Je to tá istá sila, ktorá dohnala antických hrdinov k pádu, ktorá kráľov viedla kvojnám. V príbehoch, ktoré prežili stáročia, pýcha neznamená len márnivosť. Je to túžba prekročiť hranice, ovládnuť osud, stať sa niečím viac, než nám bolo dané. No každý, kto jej podľahol, zaplatil krutú daň.
Shakespearov Macbeth bol mužom cti, hrdinom, ktorý mohol žiť pokojne a s úctou, ak by sa uspokojil s tým čo má, no prorocké slová čarodejníc v ňom zapálili iskru nenásytnej ambície. Túžba po moci sa v ňom rozrástla ako burina, zatienila jeho myseľ, prerástla zdravý rozum a nakoniec ho zhltla celého. Stačilo jedno rozhodnutie, jeden vražedný čin a jeho osud bol spečatený. Z muža sa stal kráľ, z kráľa tyran a z tyrana tieň. Obyčajný tieň, ktorý prenasledujú jeho vlastní démoni. Jeho príbeh je dôkazom, že pýcha nesie v sebe viac ako len moc a slávu. Nesie v sebe aj záhubu a nezvrátiteľný osud.
Podobný trest postihol aj doktora Frankensteina v slávnom románe Mary Shelleyovej. Neuspokojil sa s tým, čo mu svet ponúkol. Chcel byť stvoriteľom. Chcel sa stať bohom. Poháňala ho pýcha, viera vo vlastnú genialitu, ktorá ho zaslepila pred dôsledkami. A keď jeho dielo ožilo, neprinieslo mu slávu, ale skazu. On stvoril monštrum a to monštrum zničilo jeho.
Pýcha, jed, ktorý prúdi vnašom tele tak isto, ako prúdil vtelách Macbetha aVictora Frankensteina. Obaja zaslepení vidinou slávy amoci sa hnali vpred, až kým sa nezačali dusiť jedom, ktorý vrel vich žilách. Avidina slávy amoci sa premenila na skazu asmrť.
Dnes už Macbeth nepotrebuje dýku adoktor Frankenstein nepotrebuje zostavovať monštrum vjeho laboratóriu. Všetko, čo by im dnes stačilo urobiť, by bolo pár kliknutí na obrazovke elektronických škatuliek, ktoré sú našimi vernými priateľmi. Kariérne rebríčky, nablýskané pozlátko, celebrity plné silikónu, filtre zakrývajúce skutočnosť asociálne siete. Pýcha má nové bojisko, kde sa milióny priam miliardy chválenkárov bijú oto, kto znich má viac.
Sociálne siete sú galériou pýchy. Všetci ukazujú nanútené úsmevy, luxus alesk, aj keď realita môže byť iná. Fotografie zexotických dovoleniek, videá zprestížnych butikov azáplavy záberov našich úspechov. Naozaj? Vraví sa, že závisť abolesť zubov nikto neutají. Pravdivý výrok, ale je tu ešte niečo, čo žiadny filter nezakryje – pýcha aprázdnota. Navonok môžeme vyzerať, že sme šťastní aže máme všetko, na čo si spomenieme. Opak je ale realitou. Vo vnútri sme prázdni, koľké razy aj prehnití od toľkej nenásytnosti, ktorá nás pomaly, ale isto začala zožierať.
Nejde len o to vlastniť. Ide o to vlastniť viac. Krásny dom? Nestačí, musím mať vilu s bazénom. Nový telefón? Starý ešte funguje. Nemysliteľné, musím mať nový. Značkové oblečenie? Všetci ho majú, a tak aj ja ho musím mať. A musím ho mať viac ako ostatní. Takto sa točíme v nekonečnom kolotoči vecí, ktoré vyprázdňujú naše peňaženky, plnia naše skrine, no nikdy nezasýtia našu dušu. Nechajú ju prázdnu, plnú pavučín.
Svet sa zmenil, no pýcha ostala rovnaká.
Pýcha, zvláštna pasca. Tvári sa ako príjemná cestička k radosti, spokojnosti a naplneniu, no v skutočnosti je to len bludisko, labyrint, z ktorého človek už nikdy nenájde cestu von. Človek, ktorý je pohltený pýchou si môže myslieť, že je pánom svojho osudu. No ale pravda je opakom. V skutočnosti je otrokom vlastných túžob. Čím viac chce, tým viac sa vzďaľuje od spokojnosti.
A tak sa ženieme za „vysnívaným“ cieľom. Nakoniec toho cieľa dosiahneme, stojíme na vrchole, čakajúc na pocit naplnenia a spokojnosti. Zistíme však, že to, čo sme tak veľmi chceli, nebolo tým, čo sme skutočne potrebovali. A tak sa obzrieme po novom cieli, ešte vyššom, ešte žiarivejšom a bludisko pokračuje.
Niektorí si to uvedomia včas a nájdu cestu späť. Iní, ako Macbeth či Frankenstein, idú ďalej, až kým nepríde neodvratný pád. Pýcha je ako oheň. Na začiatku hreje, ale ako sa naše túžby zväčšujú, zväčšuje sa aj ten plameň, pokým z neho nebude neuhasiteľný požiar. V literatúre i v reálnom živote vidíme, ako túžba po moci, sláve či uznaní viedla k skaze. Králi padali, ich impériá sa rozpadli ako domčeky z kariet a ich životy sa končili buď samotou alebo smrťou. A nevinní za to platili.
Pýcha je tou najväčšou iróniou, aká kedy bola. Sľúbi nám veľa a potom nás nechá osamotených v troskách nášho života.
Pýcha nás núti sa hnať a naťahovať ruky za obyčajnou ilúziou. Celá táto vidina je ako voda v dlaniach. Čím silnejšie ju stískame, tým rýchlejšie uniká.
Skutočné bohatstvo nespočíva v tom, čo vlastníme, ale v tom, čoho sa vieme vzdať. Slobodný nie je ten, ktorý má veľa, ale ten, ktorý si uvedomí, že mu stačí aj málo.
A tak sa musíme spýtať sami seba. Túžime po veciach preto, že ich skutočne potrebujeme alebo len preto, že ich chceme? Budeme naozaj šťastní, keď ich získame? Odpoveď na túto otázku nám môže dať len naše svedomie. No čo keď nám ju nedá?
Hodnotí Dana Podracká
Nina Nosáková „páruje“ pýchu stúžbou, či konkrétne shlasom túžby, ktorý nám našepkáva: „Chcem to. Potrebujem to“. Je to však ilúzia, sestra pýchy, ktorej sa marí oprepychu, luxuse či omoci.
Nina varuje, že keď sa vnás ozýva pýcha, môže túžbu premieňať na naenásytnosť. Vtom je podstata zákernosti pýchy. Za univerzálny príklad, priam exemplum pýchy, považuje Shakespearovho Mackbetha: „Shakespearov Macbeth bol mužom cti, hrdinom, ktorý mohol žiť pokojne a s úctou, ak by sa uspokojil s tým čo má, no prorocké slová čarodejníc v ňom zapálili iskru nenásytnej ambície. Túžba po moci sa v ňom rozrástla ako burina, zatienila jeho myseľ, prerástla zdravý rozum a nakoniec ho zhltla celého. Stačilo jedno rozhodnutie, jeden vražedný čin a jeho osud bol spečatený. Z muža sa stal kráľ, z kráľa tyran a z tyrana tieň. Obyčajný tieň, ktorý prenasledujú jeho vlastní démoni. Jeho príbeh je dôkazom, že pýcha nesie v sebe viac ako len moc a slávu. Nesie v sebe aj záhubu a nezvrátiteľný osud“.
Ďalším príkladom ziného súdka je doktor Frankenstein spisovateľky Mary Shellyovej. Tu sa pýcha stáva monštrom, lebo človek túži stať sa bohom – stvoriteľom. Pýcha je jednoducho nielen pasca, ale aj priepasť, do ktorej keď spadneme, už sa z nej nemusíme vyslobodiť.
Súčasné nástrahy pýchy podľa autorky predstavujú aj sociálne siete, ktoré sú „galériou pýchy“. Patria knim fotografie zexotických destinácií, prestížne módne butiky, predvádzanie sa pred najnovšími modelmi áut či značkových tovarov, jednoducho falošná realita. Autorka nás nabáda na myšlienku, že pých vytvára falošnú realitu natoľko nabubrenú, že sa podobá nafukovacej hale. Čím viac sa hala nafukuje, tým viac sa to všetko vzďaľuje od skutočnej reality.
Pýcha sa potom snúbi svnútornou prázdnotou. Adielom prázdnoty je irónia samotného života. Nina píše: „Pýcha nám veľa nasľubuje apotom nás nechá osamotených vtroskách nášho života“.
To, že je pýcha ilúziou, za ktorou dokážeme načahovať ruky, je obohatením témy pýchy vrámci esejí na danú tému.
Esej Niny Nosákovej je zavŕšená dôležitou otázkou, či budeme šťastní, ak získame nie to, čo naozaj potrebujeme, ale to, čo iba chceme? Autorka odkazuje každého na vlastné svedomie, hoci aj vtom môže byť problém – čo ak nijaké odpovede nedostaneme? Znamenalo by to, že pýcha dokáže mať takú moc, že môže zničiť aj naše svedomie.
