ղľáԾ
Erik Mistrík: O blízkosti
Eseje o stretnutiach so sebou samým
Zbierka esejí slovenského estetika Erika Mistríka je súborom filozofických meditácií, ale zároveň aj akousi poéziou v próze. Táto žánrovo veľmi osobitá kniha – azda aj práve preto – je aktuálnou výpoveďou hodnotovej rozkolísanosti našej postmodernej doby a jej rozloženého, morálne i filozoficky tápajúceho človeka uprostred nejasných, tvrdých a neraz surových vzťahov medzi ľuďmi, vrátane vzťahov najintímnejších, medzi ktoré bezpochyby patria skutočné priateľstvo, partnerstvo, láska či poctivosť voči sebe samému. Práve uvažovanie o týchto vzťahoch tvoria ťažisko Mistríkovho textu, ktorý nadväzuje na to najlepšie, čo v žánri filozofickej eseje na Slovensku vzniklo. Zrejmým dôkazom autorovho moderného pohľadu na hodnoty každodennosti je jeho otvorený vzťah k často tabuizovaným či prekrývaným témam, akými sú sexualita, telesnosť, nahota, bahno, kal, nečistoty – reálne i metaforické. Kniha Erika Mistríka je vzácnym príspevkom k hľadaniu istôt. Nie tým, že zbavia súčasníka jeho trápení, ale že ho povzbudia zistením, že nie je vo svojich existenciálnych úzkostiach sám a poskytnú mu nejeden podnet ako žiť ďalej.
žǻԲԴDzť
Partnerstvo, blízkosť, úprimnosť, láska, domov, darovanie. Krásne, slová, ktoré potešia dušu, veríme vne, tešíme sa na ne, chystáme sa odovzdať sa im. Sich pomocou hľadáme pre seba niekoho, kto bude blízky nášmu srdcu.
Nájdeme ho azačneme realizovať svoje sny, formovať svoj život tak, aby všetky tie krásne slová boli neustále snami. Sú tu, hladkajú nás, potešia každé naše ráno po otvorení očí, počúvame ich krásny zvuk pred zaspávaním. Je nám snimi tak dobre, ako je nám dobre sblízkym človekom, sktorým napĺňame význam týchto slov.
Azrazu ich niet.
Slová sú preč.
Kam sa stratili?
Kedy aprečo?
Kto ich neustrážil aprečo sme ich nedokázali uchovať?
Koho obviníme zo straty všetkého (či mnohého) krásneho, kvôli čomu sme žili, alebo čo nám dodávalo chuť žiť?
Obviníme každodennosť. Ona za to môže.
Ale prečo práve ona? Čo sa stalo vkaždodennosti, vo všednom živote? Akým právom ju obviňujeme, že nám vzala obsah tých krásnych slov, či slová samotné?
Možno sme sa vkaždodennom živote so svojou srdcu blízkou bytosťou navzájom lepšie poznali. Všimli sme si apodrobne prehliadli všetky úžasné aj menej úžasné, príjemné aj nepríjemné vlastnosti. Poznáme jej reakcie, celú hĺbku či plytkosť duše, všetky možné záchvevy srdca, všetky detaily pokožky, tvary jej tela ajeho pohyby. Niet čo odkrývať. Tajomstvo asním späté odhaľovanie tajomstva, ktoré nás sprevádzalo vprvých spoločných týždňoch či rokoch, je preč. Všetko sa vyjavilo. Nemali sme predsa navzájom nijaké tajnosti. (Hlboký omyl všetkých milujúcich ľudí? Naozaj treba odkryť všetko?) Skončila sa tvorivá časť vzťahu, vzťah je už stabilný, uzavretý, nemenný, stratili sme motiváciu budovať ho každý deň znova.
Tvorivosť na každý deň? Ťažko. žǻԲԴDzť poznačená rutinou nič´í tvorivosť. Tvorivosť bez tajomstva? Určite nie. Tvorivosť bez motivácie? Pravdepodobne nie. žǻԲԴDzť postupne rozbíja tvorivosť aak si dvaja ľudia nevedia svoju každodennosť niekedy rozbiť, pripraviť tajomstvo, prekvapenie, rituál, vzlet, povznesenie nad každodennosť – vzťah umrel. Zostal len každodenný život vedľa seba, vzdialenosť medzi dvomi blízkymi bytosťami sa zväčšuje.
Ačo ak sme dokonca vtejto blízkej bytosti našli vlastnosti, ktoré sa nápadne podobajú našim vlastným – tým nepríjemným, čo by sme najradšej zatajili aj pred sebou? – Partner nám nastavil zrkadlo. Nechceli sme to, nechceli sme si navzájom nastavovať zrkadlo. Odrazu sa však vidíme. V zrkadle vidíme aj to, čo inak nevidieť. Nastavené zrkadlo obnažilo všetky nelichotivé detaily.
Povieme zrkadlu – to predsa nemôže byť pravda, ja taký nie som? Nie som taký nešikovný, ani hrubý, netolerantný, hádavý, zlostný, nevšímavý, ako mi ukazuje zrkadlo môjho partnera? To on ma zle vidí, to on si vyberá moje horšie stránky, to on nie je schopný vidieť moje dobré stránky.
Láska sa zmenila. Je plytkejšia. Možno odchádza úplne. Stratila sa zamilovanosť, vktorej je pre nás druhá bytosť veľkým zázrakom. Lenže čo ak sa láska stratila len preto, lebo sme si ju zamenili so zamilovanosťou? Čo ak sme zamilovanosť, to očarujúce anádherné štádium považovali za lásku, teda za hlbokú oddanosť druhej bytosti? Čo ak sme vlastne nerozumeli láske? Vtakom prípade každodennosť určite ničí „lásku“, lebo ju posúva znebeských výšin kproblematike účtov ašpinavej bielizne. Medzi účtami ašpinavou bielizňou je zamilovanosť úplne nanič arýchlo mizne.
Vlastne títo dvaja ľudia asi neboli zrelí pre lásku. Taká zrelosť totiž dokáže odlíšiť hlboký cit od očarenia. Amožno len neporozumeli zmene, ktorá sa snimi udiala. Alebo jeden znich nebol schopný zmeny zočarenia na hlbokú oddanosť adarovanie sa, ktoré majú miesto aj pri kope špinavej bielizne apri plačúcich deťoch. Alebo jeden znich či obaja nemali dostatok síl – možno začínali rozumieť, že sa ich vzťah mení, nenašli však vsebe dostatok síl, aby ho budovali nanovo. Tak, aby vňom mali miesto aj tie špinavé ponožky, aj choroby, aj strata zamestnania... Amožno si len zvykli na očarenie, ktoré bolo príjemné. Len čo si však človek na očarenie zvykne, prestáva ono byť očarením. Tajomstvo, ktoré je stále pri mne, prestáva byť tajomstvom, lebo som si naň zvykol. Vlastne možno som ho ani nerozlúštil, ale už ma neláka. Zovšednelo, stratilo lesk, nemá už svoj šarm.
Amožno vznikol vzťah medzi dvoma ľuďmi len kvôli príťažlivosti dvoch tiel. Možno všetko to očarenie, to odkrývanie tajomstva, tá tvorivosť sú vich sexe neustále prítomné. Ale ak sú prítomné len vtelesnej blízkosti, ako ich nájsť nad hromadou špinavej bielizne a riadu anad prázdnym tanierom? Vlastne sa dostavilo len iné neporozumenie láske – lebo sme si ju zamenili stelesným priblížením.
Zmena lásky zo zamilovanosti, zočarenia, zfyzickej radosti a pôžitkov – na hlboký vzťah vybudovaný na vzájomnom darovaní svojich sŕdc, duší itiel prináša nebezpečenstvo úplnej straty lásky. Ak partneri nevidia, čo sa deje, nakoniec chcú vyjsť ztakej, pre nich odrazu cudzej lásky – ak je to možné. Ak to nie je možné, sprekvapením už iba hľadia napostupnú či náhlu stratu svojej lásky. Je možné stratiť ju len čiastočne? – To však je, akoby ju stratili úplne. Láska je buď úplná alebo nie je nijaká. Nemožno milovať čiastočne.
Už či sa láska stratí náhle alebo postupne, každodennosť ju rada ničí. Bolí to vo všetkých prípadoch. Náhla strata síce bolí viac, môže však pôsobiť aj ako katarzia. Postupné odumieranie lásky bolí dlhodobo (alebo možno ani nezabolí) anakoniec zanecháva len horkosť, pocit otrávenosti, niekedy pocit strateného času. Čo je horšie?
Aza všetko môže každodennosť, nie moja nezrelosť, nie moje omyly, nie moje nepoznanie lásky. To každodennosť zabila našu veľkú lásku.
Amožno ju nič nezabilo, možno len naše srdcia stvrdli. Príliš dlho sa oseba šúchali, udierali, až ich hebký povrch stvrdol ako mozoľ. Možno si tieto dve srdcia vážne ublížili „vo veľkom štýle“ – alebo si každodenne ubližujú vtisícich drobnostiach. Nepoznajú, alebo nedokážu vnímať partnerove túžby, pocity, predstavy okaždodennom živote – atak do seba neustále vrážajú, zavadzajú si, skáču po sebe. Tisíce drobných ublížení, ktoré si ani nemusia uvedomovať. Prejdú ich mlčaním, nepomenujú ich, nereflektujú ich. Výsledok je však vážny. Jazvička kjazvičke – povrch sŕdc postupne mrzne, vrstva po vrstve postupne pevnejú, až celé srdce stvrdne. Prestane sa hýbať, prestane vnímať, prestane cítiť.
Vmnožstve drobných ublížení aodrenín, či aj pri veľkej zrade abolesti, sa postupne rodí strata dôvery. Jedno srdce alebo obidve postupne apomaličky zatvárajú dvere pre vstup do seba, aby neskôr nebadane zavreli aj okná, takže už do srdca nie je možné ani nazrieť. Zavreté okná srdca už nemajú ďaleko kodmietnutiu druhého srdca. Odmietnutie je vpartnerstve kruté, je však možno len dôsledkom toho, že si ten druhý nevšímal drobné rany, ktoré spôsoboval.
Cesta späť je prakticky nemožná. Srdce, ktoré stvrdlo preto, lebo mu druhé srdce ubližovalo, vtomto vzťahu asi nezmäkne. Možno odpustí, ale už asi nesplynie stým druhým vsladkom objatí lásky.
Ak srdce postupne tuhlo pod vplyvom iných, drobných životných starostí, ktorých bolo možno príliš veľa asrdce im podľahlo; alebo ak stuhlo vdôsledku životných prehier, ktoré nesúvisia sdruhým partnerom – vtedy sa síce srdce nehýbe, je tuhé, ale cesta späť existuje. Stačí, aby druhý partner zobral toto srdce opatrne do rúk, usmieval sa naň, prihováral sa mu, bol k nemu nežný adobrý. Takému prístupu srdce ťažko odolá apravdepodobne sa začne postupne roztápať. Je to dlhá cesta, no cesta späť, cesta od životných prehier ohrozujúcich lásku kobjatiu srdca, kopätovnému splynutiu dvoch sŕdc je možná.
(Úryvok zeseje, ktorá vychádza v knihe Oblízkosti vo 岹ٱľٱ Hajko & Hajková (www.h-h.sk).
