ղľáԾ
Druhú prémiu za esej získalaNina Kadáková z GymnáziaGolianova v Nitre. Je ďalšou esejou, ktorú vám zo súťažeEsej Jána Johanidesaprinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. Ich zverejňovanie ukončíme 4. júna.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Keď som bola malá, každý víkend som spávala vzelenom dome mojich starých rodičov. Vzáhrade mali čerešňový strom, ktorý pri mne vyzeral vysoko a silne. Vskutočnosti ten strom bol tiež malý ako ja. Vedela som sa naň vyšplhať asedieť na ňom hodiny. Aj napriek tomu, že sa mi každý konár zarezával do tela abolela ma každá odrenina, aj tak som ďalší víkend prišla ktomu stromu znova. Na jar som pod ním robila piknik ačajové posedenia. Vlete som oberala tých pár čerešní, ktoré sa začervenali vzelenej korune. Každý rok ich bolo menej amenej. Nerozumela som tomu. Až raz, keď som počas víkendu opäť prišla, uvidela som len veľkú dieru. Nezostal po ňom ani list. Nič.
Vždy som chcela byť iná. Nie iná ako ostatní, ale iná, aká som. Menej hlučná, čo som zrejme zdedila po dedkovi. Menej tvrdohlavá, čo mám po mamke. Menej prieberčivá, po babke amenej prispôsobivá po druhej babke. Jednoducho, mať po nich viac toho dobrého ako toho zlého. Byť človekom, ktorý vo svojom odraze nebude vidieť ten zlý účes avlastnosti, ale sám seba. Dobrého aj zlého, ale seba. Niekedy sa cítim ja ako ten list, ktorý na jeseň odpadol zmojej čerešne aodletel cez plot, pri ktorom som bola taká maličká, že som cezeň nedovidela. Stále letím ďalej akaždou zákrutou aulicou som ďalej od rodiny, môjho stromu, po ktorom dnes nie je ani diera. Zarástla trávou amachom apochoval ju čas tak, ako pochová všetko, od čoho sa snažím odletieť. Možnože letieť je len inak povedané padať. Čas pádu je relatívny. Stále môžem nasadnúť na iný vánok, ale padať smerom hore je nemožné aj pre čerešňové listy.
Počas uplynulých rokov, kedy som rástla, pokúšala som sa vyliezť na veľa iných stromov. Ale marhule mi svoje malé vetvičky zabárali do tela adlaní aja som vždy sbuchnutím padla na zem. Postupne som bola taká veľká, že už aj stromy vyzerali malo. Niekedy rozmýšľam, aké by bolo žiť sama so sebou anásledne viem, že by som to asi nezvládla. Ešte jedna taká ako ja... Každé ráno sa pozriem do zrkadla adúfam, že tam uvidím niekoho iného. Možno moju krásnu matku alebo modrookého otca amožno moju silnú babku, ktorá by vedela zdvihnúť svet vlastnými rukami. Vždy tam ale vidím dievča so zlým účesom anakrivo odstrihnutými vlasmi ako zúbkovaná hrana listov. Shnedozelenými očami ako zem, ku ktorej tak rýchlo klesám aako koruna stromu, zktorej tak zúfalo unikám. Akam? Do samoty? Do ničoty? Na miesto, kde som len ja amoje ja. Človek, ktorý sa na mňa pozerá vodraze zrkadla. Druhá strana toho istého listu.
V záhrade domu, vktorom žijem teraz, rastie vstrede obrovská čerešňa, ktorá vzime ťahá svoje nahé konáre kčiernemu nebu. Sú holé, bez jediného listu. Osamelé. Obnažené. Každý večer sa na ne mračím. Na ich krásu asamotu. Na to, ako ukazujú, kým sú. Čerešne, ktoré na nej rastú, sú prehnité abordové ako krv. Je taká veľká, že zaberá skoro celú záhradu. Najradšej by som bola, keby sme ju vysekli. Ale je už taká veľká, že by po nej zostal peň, ktorý by nezmizol ako diera vstudenej zemi. Možno jej len závidím krásu amožno to, že ona tu je abude, zatiaľ čo ja som prišla aodídem ako moja čerešňa, ktorá rástla pri zelenom dome. Zostane po mne len diera, ktorú zasypú azarastie machom atrávou. Bez stopy.
Tak zúfalo dúfam, že zajtra ráno sa pozriem do zrkadla aneuvidím dievča, čo som stvorila. Samé. Achamtivé ako osamelý krásny strom. Sebecké, lebo nedovolí iným stromom rásť. Chcem tam vidieť človeka, ktorého chcem stvoriť. Človeka, ktorý tam bude vidieť iných, nielen seba. Anebude ich brať ako ľudí, cez ktorých nevidí svoj odraz, ale ako svoju súčasť. Celú svoju rodinu. Dobré aj zlé stránky stromu skoreňmi, na ktorý som hrdá. Možno som teraz len list, vktorom sa odráža strom, ale raz sa aj ja stanem stromom. Viem, že keď ten čas príde, tak budem človek, ktorý aj vo svojich listoch bude vidieť cestu, po ktorej zostane niečo, čo sa nestratí ako diera zarastená časom.
Esej hodnotí poetka Dana Podracká:
Esej Niny Kadákovej pracuje sreflexiou seba isveta, ale aj so zrkadlom času. Je to zrkadlo, vktorom zaznamenáva svoj rast. Čerešňa, rastúca pri zelenom dome starých rodičov, bola svedkom jej dospievania. Najstarším zrkadlom sveta bola hladina vody. Nina Kadáková našla zrkadlá vodrazoch čerešní. Nachádzala vnich odraz matky aj otca, starých rodičov, aj seba samú. Rástla spolu so stromom ajej plodmi. Až do okamihu, keď po čerešni zostala zarastajúca diera. Siahla po skutočnom zrkadle, vktorom chcela uvidieť nielen to dievča, ktoré vyrástlo, ale aj to dievča, ktoré stvorila. Spoznala, že nie je dokonalá. Má mnoho vlastností, ktoré sa jej nepáčia. Je sebecká, lebo nedovolí iným stromom rásť. Je chamtivá ako osamelý krásny strom. Jedným slovom, nie je so sebou spokojná. Dospieva kpoznaniu, že chce byť nie tou, ktorou je, ale tou, na ktorej treba ešte popracovať.
Všetci sa nachádzame vprocese duchovného rastu. Rastieme do koreňov aj do koruny. Kadáková dospieva kpovzbudzujúcej pointe: „Človek, ktorý vo svojich listoch bude vidieť cestu, po ktorej niečo zostane, sa nestratí ako diera zarastená časom“.
