ղľáԾ
Laudatio Mariána Andričíka na počesť Johna Minahana
Je zaiste symbolické, že Cenu P. O. Hviezdoslava dostáva prekladateľ, medzi ktorého prekladmi sa priam vyníma jeho vynikajúce pretlmočenie práve Hviezdoslavových Krvavých sonetov.
Veľmi dobre si pamätám na stretnutie sJohnom Minahanom vpracovni profesora Zambora na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského pred niekoľkými rokmi, keď mi snadšením rozprával, že tento básnický čin je výnimočný vcelej európskej poézii, čo sme si našou domácou optikou predtým zrejme neuvedomovali. Až nám to musel prísť povedať Ír – John Minahane.
Priznám sa bez mučenia, že Hviezdoslav nikdy nepatril medzi mojich obľúbených autorov, jedným dychom však treba dodať, že Minahane zneho svojím priekopníckym prekladateľským činom urobil ܰó básnika. Vo svojom predslove k prekladu Krvavých sonetov pripomína, že Hviezdoslav „tak mocne vycítil rozsah a ničivú silu vojny, až je ťažké uveriť, že Krvavé sonety napísal v auguste a septembri 1914“.
Okrem toho sa zmieňuje aj o Hviezdoslavovej básnickej polemike s Puškinom v 28. sonete týkajúcej sa Slovanstva, keď nesúhlasí so zliatím slovanských potokov v ruskom mori – konštatovanie, ktoré má, žiaľ, trpko pravdivú príchuť zvlášť vkontexte udalostí posledných dní. Takýto „pohľad zvonku“ na slovenskú poéziu je pritom vzácny a umožňuje redefinovať jej miesto v súdobom európskom kontexte.
Zrozumiteľnejší ako originál
Azda nebude priveľmi pritiahnutá za vlasy domnienka, že vďaka Minahanovmu prekladu je pre súčasného anglického čitateľa Hviezdoslav zrozumiteľnejší ako originál pre súčasného slovenského čitateľa. Aktualizačný a modernizačný prístup prekladateľa totiž z textu „odfiltrúva“ tie problémové javy, ktoré jeho recepciu sťažujú, zvlášť Hviezdoslavov osobitý slovník a tvaroslovné čisyntaktické deformácie.
Táto prekladateľská metóda však neznamená automaticky zjednodušovanie výrazu; text si aj v angličtine zachováva svoju estetickú a myšlienkovú hodnotu. Núka sa analógia v opačnom garde: možno je pre súčasného slovenského čitateľa Shakespeare v modernom Feldekovom preklade zrozumiteľnejší ako originál – na ktorý sa už tradične nesiaha – pre väčšinu súčasných anglických čitateľov.
Treba zároveň oceniť, že na rozdiel od staršieho prekladu Jaroslava Vajdu sa John Minahane nebál upustiť od talianskeho typu sonetu, ktorý využíva Hviezdoslav, a s výnimkou rámcujúcich sonetov – prvého a posledného – všetky preložil typickým anglickým, shakespearovským typom sonetu, obsahujúcim tri štvorveršia a záverečné združene rýmované hrdinské dvojveršie. Tento naturalizačný princíp zároveň prispel keliminácii toho, čomu sa vo svojom preklade nevyhol Vajda – značných významových posunov, ktoré si „vypýtal“ štruktúrny prvok – trojnásobný rým.
Anglickú verziu Krvavých sonetov môžeme bez váhania označiť za majstrovský prekladateľský výkon Johna Minahana.
Táto služba má, pravda, uMinahana okrem prekladu Hviezdoslava množstvo ďalších podôb – či už sú to preklady vanglických antológiách slovenskej literatúry alebo samostatné výbery konkrétnych autorov. Poďme si aspoň vkrátkosti niektoré znich pripomenúť.
Viac ako informácia
Dôležitou súčasťou prekladateľského diela Johna Minahana je výber ztvorby šiestich slovenských básnikov (Jána Buzássyho, Mily Haugovej, Kamila Peteraja, Daniela Heviera, Petra Repku a Ivana Štrpku), ktorého zostavovateľom bol Igor Hochel aktorý vyšiel pod názvom Six Poets vr. 2010 vbritskom vydavateľstve Arc Publications.
Spomínam ho okrem iného aj preto, lebo pre poznanie slovenskej poézie vzahraničí je nesmierne dôležité, aby takéto publikácie vychádzali buď priamo vzahraničných vydavateľstvách alebo prinajmenšom vspolupráci snimi, ato najmä zpragmatických dôvodov, akým je naviazanosť na distribučné siete, čo značne uľahčuje cestu takýchto kníh kčitateľom. Veľmi pregnantne to vyjadrila práve editorka spomínaného vydavateľstva apoetka Fiona Sampsonová: „Ak kritici alebo čitatelia predtým o vydavateľovi nič nepočuli, čo nemuseli, ak je zo zahraničia, nebudú si knihu všímať. Je teda prakticky zbytočné vydávať básnickú alebo prozaickú knihu po anglicky v krajine ako Slovensko: takáto kniha sotva môže byť čímsi viac než informačným zdrojom.“
Apráve táto miniantológia šiestich slovenských básnikov je rozhodne viac než informačným zdrojom. Jednak tým, že ju vydalo anglické vydavateľstvo, jednak tým, že prináša vyše 40-ročný prierez tvorbou uvedených básnikov – od debutu Kamila Peteraja Sad zimných vtákov z r. 1965 až po zbierku Mily Haugovej Miznutie anjelov z. r. 2008.
Hľadanie ľudskosti
ZMinahanových prekladov zameraných na konkrétnych autorov hodno spomenúť predovšetkým publikáciu, ktorá vyšla pod názvom Ladislav (Laco) Novomeský. Spring (Slovenská jar) vr. 2004 vBelfaste. Vkontexte ďalších Minahanových prekladov jej patrí osobitné miesto vtom, že má skôr charakter odbornej publikácie s ukážkami z tvorby, pretože okrem rozsiahlej úvodnej štúdie a ukážok Novomeského poézie predstavujúcich výber z jeho celoživotnej básnickej tvorby obsahuje aj Novomeského esej áԾ a úryvok zjeho prózy Medzi knihami.
V závere svojej štúdie sa Minahane dotkol aj prekladov Novomeského poézie do iných jazykov; uvádza ich stručný prehľad a vysvetľuje, prečo sa sám pustil do jej prekladania: „Pretože Novomeský je výborný básnik. Má čo povedať k téme ľudskosti. A predovšetkým má čo povedať k téme ľudskosti v 20. storočí. V srdci tohto storočia (keďže každý sa už stával nešťastným) leží hľadanie. Novomeský ho prijal za svoje a vyslovil ho.“
Voľne i viazane
Jednou znesporných výhod Johna Minahana ako prekladateľa slovenskej poézie je to, že sa rovnako suverénne pohybuje voblasti voľného iviazaného verša. To sa ukázalo zvlášť dôležité pri prekladaní takého básnika, akým bol Milan Rúfus. Minahanov rozsiahly dvojjazyčný výber zjeho básnického diela, ktorý vyšiel vr. 2008 vspolupráci Matice slovenskej aLiterárneho informačného centra pod názvom To Bear the Burden and Sing (Niesť bremeno aspievať), môžeme spokojným svedomím označiť za reprezentatívny tak vzmysle výberu textov, keďže pokrýva bezmála celoživotné Rúfusovo dielo, ako aj vzmysle celkového vydavateľského spracovania.
Z prekladateľského hľadiska Rúfusova poézia predstavuje ťažký oriešok svojou ukotvenosťou v domácom kultúrnom, zvlášť vidieckom priestore, čo sa prejavuje v rovine témy, rytmu i jazyka. Rúfus väčšmi nadväzuje na folklórnu tradíciu, častejšie uňho nájdeme básne poukazujúce na roľnícky archetyp, nehovoriac o silnom kresťanskom svetonázorovom ukotvení lyrického subjektu. Pri zohľadnení typologických rozdielov medzi východiskovým acieľovým jazykom zaiste nemožno Mihananovi vyčítať redukciu typického rúfusovského prvku – častého používania deminutív, a to nielen v básňach určených detskému čitateľovi – alebo posun od striktne metricky viazaného krytmicky uvoľnenejšiemu veršu. Zohľadnenie konvencií prijímajúcej kultúry a domácej literárnej tradície je tu namieste.
Pri výpočte slovenských básnikov apoetiek, ktorých poézia vďaka Johnovi Minahanovi nadobudla ďalší rozmer, sa nateraz obmedzím na doplnenie niekoľkých mien, ktoré len dokresľujú, akú širokú arôznorodú paletu autorov John Minahane svojimi prekladateľskými aktivitami obsiahol. Jeho meno nájdeme napríklad pod útlym – opäť dvojjazyčným – výberom zpoézie Jána Buzássyho Eighteen Poems (Osemnásť básní), ktoré vr. 2012 vydal slovenský PEN klub vspolupráci svydavateľstvom Skalná ruža.
Dve zbierky jedného z editorov Skalnej ruže Juraja Kuniaka takisto vďačia za anglický preklad Johnovi Minahanovi.
Otom, že jeho prekladateľské aktivity neobišli ani postmodernú poéziu, svedčia preklady takých autorov ako Michal Habaj, Katarína Kucbelová či Peter Šulej vrámci projektu vydavateľstva Ars Poetica Poetry Reaching Out. Samostatne hodno spomenúť aj anglickú podobu knihy Daniela Heviera Vianočná pošta, ktorú pod názvom Christmas Post vydalo vr. 2011 vydavateľstvo Trio Publishing.
Válkovsky hravé i rúfusovsky múdre verše dôstojného nositeľa básnického odkazu týchto autorov pretlmočil Minahane invenčne a s citom. Jeho preklad sa vyznačuje rešpektom k originálu, hladkou, zrozumiteľnou dikciou a hudobnosťou verša. Aj napriek niektorým významovým posunom, motivovaným zväčša veršovou štruktúrou, ale nevzďaľujúcim sa priveľmi ústrednej téme, možno jeho preklady pokladať za kvalitnú poéziu sui generis, čo je vždy najväčšou devízou dobrého prekladu.
Vrelá vďaka
Na koniec tohto stručného prehľadu som si zámerne nechal meno autora, do ktorého výberu zceloživotného diela ALong Night´s Stories zr. 2018 John Minahane prispel prekladom desiatich básní. Ide o Rudolfa Dobiáša, v posledných rokoch viac ráz navrhovaného na Nobelovu cenu za literatúru. Je viac než zrejmé, že takýto návrh má šancu uspieť len vtedy, ak je podporený kvalitným apokiaľ možno čo najrozsiahlejším výberom zautorovho diela vangličtine. Apráve v súvislosti stouto nomináciou Rudolfa Dobiáša by bolo nepochybne pozitívnym krokom vydanie rozsiahlejšieho samostatného výberu z jeho poézie v angličtine – John Minahane má na takýto prekladateľský počin tie najlepšie predpoklady.
Tu sa už dostávame do súčasnosti, resp. očakávanej budúcnosti. Som presvedčený, že John Minahane nezaháľa ani dnes aže čoskoro sa dočkáme ďalších jeho prekladov slovenskej poézie. Viem napríklad, že na vydanie čaká anglický výber ztvorby Ivana Štrpku, averím, že sa tento zámer podarí doviesť do úspešného konca.
Zaiste nie som sám, kto má veľkú radosť ztoho, že Cenu Pavla Országha Hviezdoslava tohto roku získava taký talentovaný, pracovitý a skromný človek, akým je John Minahane.
Patrí mu vrelé poďakovanie za neoceniteľnú službu, ktorú robí slovenskej literatúre.
Foto: John Minahane v Banskej Štiavnici na besede Trojica AIR s poetkou Katarínou Kucbelovou a Ivanom Štrpkom, ktorých tvorbu prekladá.
Zdroj: LIC
