ղľáԾ
Oliteratúre sa dá uvažovať všelijako; hlavne na úrovni odborno-popularizačného či publicistického diskurzu je jednou zciest využívanie kulinárskych agastronomických výrazov. Napadajú mi desiatky slov, slovných spojení afráz, ktoré sa dajú – pochopiteľne, metaforicky – funkčne využiť, povedzme, vrámci bilancovania pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky za rok 2022, celkom spontánne napríklad „raw“ a „polotovar“, ale aj, aby minuloročná žánrovo-textová poživeň nevyznievala jednotvárne (lebo to by nezodpovedalo realite), „delikatesa“.
Keď sa nad tým človek zamyslí, analógia medzi literárnou prevádzkou akulinárstvom nie je taká nemiestna, ako by sa mohlo zdať. A nejde oto, že slovo „kulinárstvo“ označuje umenie prípravy jedál, resp. kuchárske umenie; predsa len nie je umenie ako umenie, čo potvrdzujú napríklad názvy kníh, vktorých sa hovorí oumení vojny, života (s rôznymi prívlastkami), lásky, upratovania alebo schopnosti mať v p**i. Spisovateľky aspisovatelia sú však svojím spôsobom naozaj kuchárkami akuchármi; zvŕtajúc sa vo svojich pomyselných literárnych kuchyniach pripravujú slovesný pokrm, do výraznej miery majú v rukách to, čo sa ocitne na tanieri čitateľov, akeď treba, musia sa konfrontovať snespokojnými stravníkmi.
Vrozvíjaní úvah očiastkových paralelách medzi literárnou tvorbou akuchárstvom by sa dalo pokračovať (zaujímavé by mohlo byť rozjímanie oškolených kuchároch akuchároch samoukoch alebo ofood, resp. book blogerstve amichelinských inšpektoroch, resp. literárnej recenzistike/kritike), špeciálne sa mi však žiada tematizovať dva vzájomne prepojené momenty: 1. Vyskúšaných i osvedčených literárnych receptov sú plné knižnice, antikvariáty akníhkupectvá, to však neznamená, že ak niekto bude, hoci aj krok za krokom, variť podľa nich, podarí sa mu pripraviť jedlo, ktoré bude pekne vyzerať aj dobre chutiť. Lebo nielen – čo ja viem – crème brûlée, ale aj vyprážaný syr sa dá pokaziť... 2. V kulinárstve iliterárnej tvorbe spravidla platí „zákon“, že nielen ingrediencie, adekvátne zvolený postup, ale aj zručnosti, schopnosti anezriedka aj skúsenosti kuchára zásadne ovplyvňujú výslednú poživeň. Atu sa kslovu dostávajú ďalšie gastronomické výrazy: UHO (univerzálna hnedá omáčka), cesto snesprávnou konzistenciou, presolené alebo, naopak, nedochutené jedlo, nevhodne zvolené ingrediencie, nevábne servírovanie atď. Vraj nie je jasné, čo sa za tými metaforickými pomenovaniami skrýva. Neoriginálnosť námetu alebo, naopak, prílišné experimentovanie, najmä pri rozsiahlejších prózach nekompaktnosť príbehu alebo celku textu či knihy, nefunkčné postavy alebo trebárs – čo je, mimochodom, nielen problém kuchára (autorky/autora), ale aj pomyselného stravovacieho zariadenia (vydavateľstva) – nezvládnutá formálna, resp. jazykovo-štylistická stránka. Aako sa ďalej vtexte ukazuje, niektoré zuvedených literárno-gastronomických neduhov – alebo, ak chceme zostať vmedziach jazykovej hry, alergénov – sa vyskytujú aj v pôvodnej slovenskej literárnej fantastike svročením 2022.
Hoci kníh zkategórie „slovenská fantastika“ vyšlo vminulom roku viac, do tohto výberového jedálneho lístka sa napokon dostalo 24 titulov, konkrétnejšie 18 rozsiahlejších próz (predovšetkým románov) a6 zbierok kratších prozaických útvarov. Po dohode sredakciou a na základe skúseností zminulých rokov nebola doprehľadu domácej fantastickej literárnej produkcie zaradená časť samovydaní. Niektoré knižky sa ku mne, ako sa ukázalo až príliš neskoro, nedostali. To je prípad podľa všetkého ktradícii literárnych dystopií sa hlásiaceho románu Jána Martona Pod povrchom (HladoHlas), ale aj antológie Prekliata zbierka (Vydavateľstvo Príbeh), na ktorej sa – ako je uvedené aj na knihe samotnej – autorsky podieľalo „spoločenstvo autorov“. Hlavne v druhom prípade to tak však asi malo byť, kniha stakým názvom si napokon priam koleduje oto, aby sa stratila kdesi na pošte alebo aby sa ju potenciálni čitatelia báli vziať do rúk.
Ešte mi nedá nespomenúť jeden titul, ktorý tiež priamo nie je súčasťou predloženého jedálneho lístka. Celkom nenápadne, bez zbytočného huriavku (čo mi je, mimochodom, sympatické) vyšlo, hoci len vpodobe e-knihy, pokračovanie znamenitého fantasy románu Slepý život (2020) autorského subjektu H. J. Bornemisza, ktoré má názov Nemé prežívanie I. (samovydanie). Zdá sa, že autorke sa podarilo udržať kvalitatívnu úroveň prvotiny, čo je výborná správa nielen pre sériu samotnú a jej čitateľov, ale aj pre pôvodnú slovenskú literárnu fantastiku ako takú. Lebo, veď vieme, že – keď zostanem vkontextoch gastronómie – nielen chlebom je človek sýty.
Poznámka na záver úvodu: Umiestnenie konkrétnych titulov vjedálnom lístku – proporčne po osem titulov vkaždej ztroch sekcií – nijako neodzrkadľuje ich literárne kvality, nie je prísľubom labužníckeho čitateľského zážitku, ba ani len obyčajného čitateľského zasýtenia.
Predkrmy a aperitívy
Na povzbudenie chutí, resp. vyvolanie ešte väčšieho apetítu (v tomto prípade na pôvodnú slovenskú fantastiku) sú zminuloročnej literárnej produkcie vhodné napríklad dva romány dvoch rôznych autoriek – jednej už etablovanej ajednej „čerstvej“, začínajúcej.
Protagonistka série Gwind Lívie Hlavačkovej si prešla dlhou cestou. Vo svete mágie sa dievča z „nášho“ sveta naučilo prežiť, osvojilo si tajomné sily čarodejníctva a z Cudzinky sa pomaly stala žena, ktorá prijala Moranu za svoj domov. Napriek tomu, že je príbeh záverečnej časti, nazvanej Nechcená kráľovná (Artis Omnis), trochu predvídateľný – čo si čitateľ nedomyslí, to mu prezradí obálka knihy –, posledná časť rozprávania o Anne je aj do tretice pútavá. Kto si postavu obľúbil v prvých dvoch dieloch, ten sa vtreťom jednoducho chce dozvedieť viac o tom, ako sa to s ňou skončí a či sa rozhodne nadobro zostať alebo sa pokúsi o návrat domov. Skvelé je, že hlavná hrdinka sa už nespráva nepochopiteľne, jej konanie má zmysel aj pádne dôvody. Hlavačková si pre čitateľov pripravila pár prekvapení, takže je čím urobiť si chuť. Ako zbytočný sa javí len epilóg: nadbytočné vysvetlenie, v ktorom sa oslabuje výnimočnosť hlavnej postavy, urobilo sérii ako celku medvediu službu. Autorka je vedkyňa a, ako sama priznáva, „táto kniha vedome ignoruje dve skutočnosti“ (s. 434). A obe si v epilógu čitatelia, žiaľ, až príliš naplno uvedomia.
Nie zakončením, ale naopak „otvorením“ novej série je možno až prekvapujúco vydarený debut Natali Fox Katja – Prebudená mágia (Enribook). Tento YA román presne vie, akému segmentu čitateľov je určený, a hoci sa vňom nájdu azda jazykovo-štylistické aj vyslovene elementárne chyby, nie je napísaný zle. Čo je však asi najdôležitejšie, je to vyslovene kniha, ktorá sa na nič nehrá. Mladí dospelí čitatelia, resp. mladé dospelé čitateľky, lebo na ne Natali Fox prioritne mieri, sa pri nej zabavia, nechýba v nej totiž láska ani intrigy. Prvotina tejto, podľa všetkého, resp. podľa doslovu Pár slov na záver... pokornej autorky miestami pripomína trochu Pána prsteňov a trochu Pieseň ľadu aohňa, našťastie, len názvami a menami.
Pokračovania sa, zdá sa, dočká aj fantasy román Filipa Filatova Fionn. Tajomstvo nesmrteľnosti (Shield). Filatovova kniha má kostrbatý začiatok, ale keď sa autor po niekoľkých desiatkach strán pisateľsky „chytí“, ide o príjemné čítanie. Fionn je mladý čarodej, ktorého osobný rast čitateľov dokáže vtiahnuť, ato aj preto, že motívy vyrovnávania sa s láskou a stratou, nutnosti bojovať a nachádzania mieru im môžu byť povedomé. Plusom knihy je legenda na záver, register postáv a miest. Vo fantasy príbehoch, najmä tých príbehovo a(časo)priestorovo rozkošatenejších, by čosi také možno malo byť povinnosťou, pretože pri toľkých postavách amestách s podobnými menami anázvami môžu čitatelia bez problémov stratiť prehľad, kto je kto a kde sa vlastne ten príbeh práve odohráva. Mínusom knihy je zmôjho pohľadu záver – opäť platí, že lepšie je nevysvetľovať, ako to urobiť tak, že čitatelia zostanú sklamaní. Vzhľadom na to, ako autor evidentne rád používa neukončené výpovede a tri bodky, ma vistom zmysle jeho potreba dovysvetľovať prekvapila, podobne ako zoznam patrónov jeho tvorby...
Exotiku vrámci predkrmov aaperitívov vtomto jedálnom lístku reprezentuje na jednej strane experimentálna „zbierka zvláštnych zvestí“ Adriána Berecza ܱäǰ (samovydanie) ana druhej strane osobitá slovenská literárna kváziodpoveď na ikonický koprodukčný dokumentárny film Mikrokozmos zroku 1996, teda kniha Na povrchu Martina Martinku (samovydanie).
Experimentálnosť Bereczovej knihy spočíva vtom, že texty vnej obsiahnuté sú koncipované aliteračne. Autor sa síce čitateľom na začiatku prihovára slovami „niektoré vety berte s nadhľadom“ (s. 9), treba však dodať, že ak by si ktokoľvek chcel tieto zvláštne fantastické zvesti naozaj vychutnať, musel by s nadhľadom brať viac ako len niektoré vety. Ono totiž nie je náhoda, že sa aliterácia ako tvorivý postup spája predovšetkým s krátkymi útvarmi, napr. básňami. Bereczov text je tak experimentálny vyslovene extrémne – každé jedno slovo vjednotlivých textoch sa totiž začína na jedno konkrétne písmeno (áno, aj predložky, spojky atď.), atak sú čitatelia vystavovaní nie práve čitateľným príbehom, vytvoreným pomocou všetkých písmen abecedy okrem – asi logicky – Q, W, Y aX (X autor vpredhovore explicitne nespomína). Výsledok Bereczových tvorivých snáh je rozporuplný – na jednej strane je to, na čo sa podujal, obdivuhodné. Na druhej strane zbierka funguje skôr ako hranice jazyka preverujúca hra či cvičenie vrámci kreatívneho písania než ako literárny text určený na ozajstné ainé ako úmorné čítanie. Texty obsiahnuté vzbierke nemajú rytmus atempo, sú neprehľadné aúčelové, vytvárajú dojem fragmentárnosti adôrazu na detail, nie celok, miestami to navyše pôsobí tak, že autor chcel spájať čo najviac slov začínajúcich sa na jedno písmeno, aby text pôsobil nasýtenejšie, atak sa napríklad uchyľuje khromadeniu prívlastkov asynoným. Keby sa Berecz nerozhodol ísť cestou extrému aaliteráciu by vo svojich poviedkach využíval dostatočne identifikovateľne, ale smierou, ܱäǰ možno mohol dopadnúť ako zaujímavý literárny experiment.
Zatiaľ čo Bereczov debut je hodný povšimnutia pre svoju formu, Martinkov debut zaujme najmä obsahom. Táto kniha kdesi na pomedzí novely arománu (bližšie knovele) sa totiž zameriava na životné osudy vybraných reprezentantov hmyzej ríše. Martinka využil ako východisko svoje študijné záujmy ačitateľov pozval, aby nahliadli do sveta, ktorý je iný ako ten náš, apredsa nie úplne odlišný: „Čo tak na chvíľu zabudnúť na svet našej veľkosti anamiesto toho nazrieť do života tvorov často nepoznaných, tajomných afascinujúcich?“ (citované zprebalu) Zopár desiatok strán síce trvalo, kým sa autor „rozbehol“, kým jeho písanie prestalo pôsobiť ťažkopádne, ale potom ma jeho rozprávanie vtiahlo, dokonca som sa prichytila pri tom, že knihu čítam tak nejako symbolicky, ako alegóriu. Martinka síce napísal text ohmyze, ale text ohmyze, ktorý – okrem toho, že je žánrovo hybridný (niekde akčný adobrodružný, inde vtipný, miestami existenciálne dojímavý) –, je veľmi človečenský: „Sme len Atropodi, snažiaci sa žiť vdivokej búrke sveta.“ (s. 184)
Napašmať na čítanie pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky by mohli aj dve poviedkové antológie – Vianoce, zas Vianoce (Hydra) a Slovenské temno (Hydra) – ajedna autorská zbierka próz, konkrétnejšie kniha Nade Vojtekovej Zkrajiny tieňov (Hydra).
Vo vzťahu kobsahu súboru próz Vianoce, zas Vianoce je na prvý pohľad zrejmé, čo jednotlivé texty spája. Napriek tomu sa nemôžem zbaviť dojmu, že toto samo osebe nestačí aže by antológii prospel nejaký koncepčný rámec zachytený vslovách – chýba mi tu jednoducho nejaký úvod alebo záver kohosi, napríklad zostavovateľa. Čitatelia tak napríklad nevedia, či jednotlivé texty osemnástich autoriek/autorov boli napísané vyslovene pre túto knihu, netušia, aký bol kľúč ich výberu, prípadne zaradenia azoradenia, nepoznajú ani len meno zostavovateľa. Nevedia nič, môžu len čítať... Spomedzi vianočných textov sú niektoré zabudnuteľné, iné nie, niektoré zaujmú menej, iné viac. Pokiaľ ide omňa, za prečítanie určite stojí napríklad príbeh Anny Olejárovej Poľovačka na Santu, v ktorom Santa nie je práve dobrou postavou, o čom sa presvedčí pätica chlapcov z bandy Zajačia labka, či poviedka Do nekonečna a ešte ďalej Miňa Tichého, v ktorej jeden nedoručený list Santovi spustí boj o odznak intergalaktického doručovateľa Galaktickej poštovej služby.
Ako celok je ešte okúsok problematickejšia antológia Slovenské temno. Vianoce ako téma nepustia, ale temno je príliš široké. Ak sa túto skutočnosť zostavovateľ (neviem, je to Anton Stiffel, ktorý sa kobsahu vyjadruje na prebale?) snažil kompenzovať podtitulom Gotické príbehy znašich končín, veľmi to nepomohlo. Trinásť textov je vzbierke zoradených bez nejakej čitateľnej logiky, apritom platí, že hoci všetky sa viac či menej dotýkajú Slovenska asnažia sa vyznievať temne, nie všetky sú vydarené. Najmä pokiaľ ide oatmosféru, ktorá by pri gotických príbehoch mala byť kľúčová, výborné kusy (predovšetkým Vlci na šibeničnom vrchu Jozefa Harendarčíka, Prdimucha Mira Švercela či Hlad na Dunaji Andreja Oška, ale aj ďalšie) sú miestami prerývané vyslovene ťažkopádnymi písačkami, generickými (sub)žánrovými obsahmi činezaujímavým spracovaním námetov, nepresvedčivosťou apod.
Rámcový komentár akéhokoľvek druhu, chýbajúci pri spomínaných antológiách, obsahuje pokus oautorskú koncepčnú zbierku próz Vkrajine tieňov. Vojteková – avtom sa dá súhlasiť sAntonom Stiffelom, ktorý zbierku uvádza akýmsi predslovom, nazvaným Mráz dýchajúci spomedzi riadkov –, evidentne je schopná tvoriť „nefalšovanú hororovú zábavu“, je rozhodne schopná voliť si zaujímavé námety apísať jazykovo „čisto“ aatmosféricky presvedčivo (ako hodné zmienky sa mi vtýchto ohľadoch javia texty Netvor, Zberateľ úsmevov aKufor), ale nie vždy. Kde-tu sa snaží až príliš (za celkom nadbytočný považujem komentovaný obsah na stranách 23 až 25, mikropoviedka Ruka je až príliš mikro atď.) a niektoré texty sú predvídateľné, takže žánrovo nie úplne funkčné. Táto podľa všetkého ambiciózna kniha by určite vyznela oniečo presvedčivejšie, keby prešla starostlivejšou redakciou (v texte je napríklad veľa bohemizmov).
Hlavné chody
Vroku 2022 zohral, súdiac podľa objemu výskytu jeho mena vrôznych vydaných tituloch, vkontextoch slovenskej fantastiky významnú úlohu Anton Stiffel. Završujúco to potvrdzuje jeho zbierka poviedok ČDzԲܳپ (Hydra). Niektoré zautorových príbehov by mohli fungovať aj samostatne, resp. mimo rámca celku (jeden z nich sa napokon ocitol vzbierke Vianoce, zas Vianoce), niektoré nie, pretože sú natoľko vzájomne prepojené, že pri čítaní bez kontextu by čitateľom chýbalo poznanie pozadia vzťahov a súvislostí. Výber jednotlivých námetov, zápletiek a motívov je miestami trošku predvídateľný, vspojitosti scestovaním včase sú predsa len niektoré udalosti spravidla exponované častejšie ako iné (napr. výbuch atómovej bomby v Hirošime, Nežná revolúcia alebo Kennedyho vražda), celkovo vzaté to však kvalitu zbierky zásadnejšie neznižuje. „Seriálový“, resp. epizodický charakter jednotlivých textov je plusom, núti totiž čítať ďalej a chcieť vedieť viac. Stiffel si základy látky vystaval umne a funkčne: ČDzԲܳپ, cestovatelia v čase, ktorí strážia nemennosť základného časového prúdu a konzistentnosť časovej línie, žijú na základni mimo bežného času a priestoru. Verbovaní sú tesne pred smrťou, ide pritom o ľudí, „ktorých stopa sa v základnom časovom prúde definitívne strácala. Boli to väčšinou obete najničivejších katastrof, tragédií alebo holokaustov. (…) Adept na agenta bol zo svojho časového toku vytrhnutý okamih pred smrťou, takže chýbajúce telo potom nerobilo nikomu starosti.“ (s. 9) Prvky hard sci-fi a autorova preukazná znalosť techniky spolu sfungujúcimi zápletkami robia z tejto zbierky počin hodný zreteľa, ateda celkom výdatný literárny hlavný chod. Výdatne inak, aspoň pokiaľ ide orozsah, pôsobí aj autorov doslov ktomuto súboru próz, nazvaný Pár slov opozadí vzniku zbierky ajednotlivých poviedok.
Vroku 2022 vyšiel aj prvý román z cyklu Šarkanove poklady, ktorý nesie názov Zakliaty kláštor (Artis Omnis). Juraj Červenák vo svojom žánrovo hybridnom texte spojil trochu dobrodružného divokého Západu s mysterióznou detektívkou a hororovými motívmi. Adam Šarkan sa po 13 rokoch vracia z Ameriky domov na rodný Gemer a pomáha svojej sestre Júlii nájsť manžela, ktorý záhadne zmizol pri honbe za strateným pokladom červených mníchov. Pri čítaní sa opäť raz potvrdzuje, že autor má naštudované – vtomto prípade to, ako Gemer pred takmer 150 rokmi vyzeral a v akých pomeroch vtedy ľudia žili. Prvá časť novo konštituovanej série je väčšmi detektívkou, podľa záveru si však dovolím odhadovať, že pokračovanie bude skôr mysterióznym románom, resp. temnou fantastikou. Gurmánov pri tomto chode poteší nielen plasticky pôsobiace zachytenie Gemera druhej polovice 19. storočia, ale aj sýte ilustrácie Michala Ivana.
Americkí bohovia na slovenský spôsob? Aj tak môže po prvých stránkach vyznievať kniha Jozefa Mikloviča Všetko zlato Kremnice (Hydra). No napriek tomu, že sa vnej spájajú príbehy a postavy zrôznych mytologických systémov, Miklovič sa vydal svojou vlastnou cestou. Vprípade jeho knihy predsa len ide o príbeh lásky plný zbraní, odohrávajúci sa v permoníckom meste v podzemí Kremnice. Celkovo si autor pre čitateľov pripravil pútavé rozprávanie plné detailov o kovoch, tvorbe zbraní a podzemnom meste, ktoré je natoľko zaujímavé, že by doň človek azda rád nazrel aj naozaj. Knihe vkaždom prípade dosť škodí nedôsledná redakcia anie najlepšie zvládnuté korektúry textu. Elementárne chyby typu „kyslím“ (s. 132), „pižamka“ (s. 283), „veľkú mysu“ (s. 302), „mŕtvy satanisti“ (s. 398) či „typujem“ (s 445) vyslovene kazia zážitok z čítania. Šťastnou voľbou nebol ani výber rozprávača. Ja-rozprávanie považujú síce mnohí autori za najľahšiu cestu, ak ho však nevedia uchopiť správne afunkčne anedokážu, takpovediac, myslieť ako postava v danom veku, môže to mať nepriaznivý vplyv nacelkové vyznenie knihy. Vtomto prípade je miestami veľmi ťažké uveriť, že román je rozprávaním 19-ročného chlapca, akokoľvek inteligentného a v istých veciach skúseného (metalurgia, zbrane). Nie práve presvedčivo napríklad pôsobí, že Jakub vo svojom veku nemá dostatočné skúsenosti s erekciou.
Nová kniha pribudla vroku 2022 aj do bibliografie Jána Gálika. Temný román zo školského prostredia Kriedou alebo mečom (Artis Omnis) je žánrovo ťažké nejako jednoznačne zaradiť apráve to je zmôjho pohľadu jeho najväčší problém. Rozprávanie má akoby dve vrstvy, naozaj funkčná sa mi však zdá byť iba jedna – tá, vrámci ktorej je Gálikova próza dystopickou (a sčasti parabolicky interpretovateľnou) špekulatívnou fikciou. „Ozajstné“ fantastično, presnejšie všetko to, čo sa týka metasféry ana ňu viazaných obsahov, je vknihe nadbytočne, čo by neprekážalo, keby sa tým neoslabovala sila výrazu práve tej nosnej, mrazivo pôsobivej „kostry“ rozprávania. Hoci si spoločne sautorom – inak učiteľom zpovolania – myslím, že učiteľky aučitelia si zaslúžia všetok rešpekt (a nielen jednotlivcov, ale aj spoločnosti ako takej), knihe aj vo vzťahu ktomuto „podpovrchovému“ leitmotívu neprospieva objem pátosu, sentimentálnosť amelodramatickosť, miestami dokonca vyslovene gýčovosť. Celkom posledná veta románu znie: „Nevábny kabinet naplnila vôňa jablka, škorice alásky.“ (s. 257)
Vkategórii hlavných chodov sú zaradené aj dva romány, ktorých autorom sa – každému iným spôsobom avinom kontexte – podarilo to, čo Gálikovi, žiaľ, nie. Vjednom prípade je reč opreukázanom zmysle pre mieru vkontexte celku apredovšetkým vzáujme jeho vnútornej, ale aj vonkajšej koherentnosti, vdruhom ovytvorení pôsobivej dystopie, zrkadliacej viac či menej realitu, ktorú poznáme, pretože vnej žijeme.
Hlavným chodom par excellence – avonkoncom nielen pre svoj rozsah – je štvrtý azáverečný diel fantasy tetralógie ʳܲٴDZí Vlada Štefaniča snázvom Slzy rytiera (Kumran), ktorý je tentoraz venovaný „pôvodcovi všetkých príbehov“. Kto vie, čím je Štefanič vnespisovateľskom „civile“, ten si asi dokáže domyslieť, okom je reč... Vpredchádzajúcich svojich dvoch bilanciách som už podotýkala, že Štefaničovo dielo má vsebe pátos, sentimentálnosť, ako aj isté moralizátorstvo, lenže vkontexte celku nič ztoho neprekáža, ato okrem iného preto, že celá séria drží pokope aje vtom, aká je, konzistentná od začiatku do konca. Navyše platí, že Štefanič má ako „slovotepec“ zmysel pre mieru. Aj keby sme sa zamerali len na funkčnosť dramatického oblúka celého rozprávania či, povedzme, vývoj postáv (a najmä hrdinského protagonistu), ʳܲٴDZí patrí ktomu najlepšiemu, čo vkontexte fantasy doma máme, ana úrovni poetiky je jedinečnou avynikajúco skonštruovanou, vyrozprávanou anapísanou žánrovou fikciou.
Vroku 2022 sa vkontexte široko chápanej slovenskej fantastiky, resp. žánrovej literatúry, oslovo znovu prihlásil aj dramatik aspisovateľ Viliam Klimáček. Jeho retrofuturisticky pôsobiaci dystopický aalternatívno-dejinný román áԴDzť (Marenčin PT) je vkontexte autorovej prozaickej tvorby návratom kpoetike jeho najvydarenejších kníh, napríklad románu Naďa má čas (2002). Hoci Klimáček, inak mimoriadne zručný spisovateľ, pracuje skomikou ajej rôznymi módmi (grotesknosť, ironickosť, satirickosť apod.) – arobí to tak, ako to vslovenskej literatúre vie hádam iba on – ahoci hlavnou postavou príbehu je iba 15-ročný chalan, na mrazivosti apresvedčivosti to jeho dystopickej vízii vonkoncom neuberá: „Už od prvej triedy nás učili, že všetko na svete vymysleli Rusi, ktorí vRuskej náruči (Rússkoje objátije) objali menšie národy okolo seba avytvorili ríšu, nad ktorou slnko nezapadá. Nakoniec pritúlili aj Slovákov, ktorí sa po Celkovej vojne iba preto, že na svojom území objavili ložiská unikátneho prvku, ktorý rozšíril Mendelejev, Pavlovovu tabuľku psychickej sily prvkov, stali súčasťou ríše, ateda víťazmi.“ (s. 83)
Mimoriadne šťavnatým avýdatným hlavným chodom je, hoci to možno na prvý pohľad nevyzerá, knižka Petra Jelínka Tekeli-li (Enribook). Okrem toho, že ide (sub)žánrovo ovyslovene štýlový (steam)punk, drzý ašibalský, dynamický a„čerstvý“ a – čo je veľmi dôležité – vnútorne ivonkajškovo koherentný, osobitne sa mi žiada zdôrazniť, že Jelínek disponuje čímsi, čím mnoho z iných autoriek a autorov unás nie – schopnosťou efektne, ale aj efektívne využívať bohaté výrazivo aneskutočne bohatý jazyk. Próza Tekeli-li nie je bez chýb, to rozhodne nie, napriek tomu funguje bezo zvyšku. Od Jelínka si toho musím, lebo chcem, prečítať viac.
Naozajstným literárnym eintopfom je vtomto jedálnom lístku antológia fantastických poviedok Fantázia 2022 (Fantázia media), ktorá vznikla pod zostavovateľskou gesciou Ivana Aľakšu aktorá je reprezentatívnym výberom zliterárnej súťaže Martinus Cena Fantázie. Vyše päťstostranová kniha obsahuje 26 textov nielen rôznych autoriek aautorov, ale aj – ato treba priznať – rôznej kvalitatívnej úrovne. Špeciálne ma zaujala napríklad atmosférická próza Andrey Farkašovej Hluk, sofistikovane reinterpretačná poviedka Dies Irae Michala Hruškoviča, originálny text Jána Ďuriníka Zatratení na mori (inak víťazný text celej súťaže), mimoriadne zrelo pôsobiaca práca Beaty Dömeovej հč či kreatívna aabsurdná literárna koláž Dušana Šustera the golden age of kapusta obyčajná. Určite platí, že táto zbierka próz je zo všetkých, ktoré vyšli vroku 2022, najpresvedčivejšia – obsahovo iformálne. Ato je len dobre; predsa len, súťaž Martinus Cena Fantázie je „najprestížnejšou slovenskou literárnou súťažou zameranou na fantastiku“. Aešte jednu vec mi nedá nespomenúť. Vo svete, vktorom žijeme, sú asi čoraz väčšmi na mieste obavy zumelej inteligencie. Antológia Fantázia 2022 ma vtomto smere upokojila – väčšina ilustrácií vytvorených umelou inteligenciou sa mi totiž – na rozdiel od znamenitej obálky Jána Kurinca – zdá absolútne bez duše.
Dezerty adigestívy
Posledná časť tohto jedálneho lístka je určená predovšetkým tým, ktorí stále nemajú dosť alebo potrebujú ešte nejaké to zakončenie či čosi, čím si podporia trávenie.
Zo štvanca trestancom – aj tak sa dá v totálnej skratke zhrnúť, ako sa v knižnej sérii š Martina Benkoviča medzi prvým avroku 2022 vydaným druhým dielom s názvom Trestanec (Artis Omnis) vyvinuli osudy „hrdzavého“ protagonistu so slabosťou pre melódie zeleného ostrova. Iná alternatíva zhrňujúcej skratky, ktorá sa už dotýka aj môjho vnímania kníh ako celkov, teda nielen príbehu, by mohla znieť „z dažďa pod odkvap“. Druhý diel je síce asi oniečo lepší ako ten prvý, napriek tomu platí, že Benkovičovej sérii som – aspoň zatiaľ – jednoducho nedokázala prísť na chuť. Do veľkej miery má na tom podiel skutočnosť, že celá séria na mňa pôsobí obsahovo, ale aj formálne nie práve presvedčivo.
Ako sa hovorí, keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté. Čo ak to isté robí jeden autor? Michal Škombár v knihe Ida a jej neznáma cesta (samovydanie) venuje kapitoly striedavo trom hlavným postavám – Ide, Igorovi a Šavolovi, kým sa ich cesty nespoja a nezačnú tvoriť jednu. Jedenásťročná Ida so sršňom Igorom Veľkým a Šavolom Tarzenským spolu bojujú proti temnote, ktorá chce rozšíriť svoje pôsobisko a pohltiť svet. V magickom svete sa objavuje obľúbený motív – zlo a dobro, ktoré nemôže priamo zasahovať, len jemne ťahať za nitky: „Nemôžeme sa zapájať priamo do diania sveta. Ľudia dostali možnosť výberu. Sami si zvolia svoj cieľ cesty.“ (s. 157) Príbeh románu je, nanešťastie, nedovysvetlený. Ida sa napríklad nestretne srodičmi ačitatelia sa ani nedozvedia, prečo presne musela skončiť v hostinci, ktorý od sveta oddeľovalo bludisko.
Jedným z najväčších problémov kníh je, keď nie je zrejmé, komu sú určené; autor(ka) by jednoducho mal(a) presne vedieť, komu chce svoj text primárne adresovať. Možno ešte o niečo horšie je, ak to autor(ka) vie, ale nedokáže to adekvátne napísať. Vietor severu. Stratený kalich (Enribook) miestami pôsobí ako fantasy a miestami ako rozprávka a nie, nie každé fantasy je rozprávkou anejde ani o fantasy rozprávku. Banálne rýmovačky pôsobia ako z knihy pre deti, no motivicky či tematicky by malo ísť o epické fantasy pre tínedžerov. Posolstvo knihy je pri tom všetkom pomerne zrejmé: Nie každý, kto sa proti tebe postaví so zbraňou, je nepriateľ, a nie každý, kto sa tvári ako tvoj priateľ, ním aj skutočne je. „Cesta“ príbehu je pridlhá a koniec useknutý, to, či hlavný hrdina našiel, čo hľadal, resp. či splnil svoj cieľ, ako sa ukázalo, nebolo vôbec dôležité.
Dark fantasy Lukáša Zeleňaka Posledný z temných (Enribook) sa príbehovo „roztiahlo“ na niekoľko stoviek strán, ale bez toho, aby to bolo naozaj potrebné. Príbeh kazia zbytočne detailné opisy, pričom dej akosi viazne. Na toľkých stranách toho autor čitateľom prezrádza primálo, problémom tejto prózy sú aj neprirodzene pôsobiace dialógy.
V roku 2022 uzreli svetlo sveta aj druhá a tretia časť trilógie Adriany Bolyovej Hierarchia svetla a Hierarchia šera (Ikar). Druhá časť sa nesie v podobnom duchu ako prvý diel z roku 2021 Hierarchia tmy. „,Ty sprostá krava!ʻ vykrikovala démonologička desať centimetrov od jej tváre. ,Máš byť jedna z tých najmocnejších a najinteligentnejších vo sférach! To je nejaký debilný žart! Ty si úplne šibnutá!ʻ“ (s. 289) Autorka slovami jednej z postáv trefne vystihla svoju hlavnú hrdinku a dôvod, prečo ma akosi nedokázala zaujať. Jej rozhodnutia často nedávajú zmysel anedajú sa ospravedlniť ani tým, že je spolovice človekom a napoly démonom, nedá sa s ňou stotožniť alen ťažko sa jej držia palce. Celá knižná séria pôsobí nedomyslene a priveľmi detinsky, čo je problém, keďže zrejme malo ísť oYA prózy.
Podobne ako Bolyovej trilógia sa minulý rok uzavrela aj séria ʴǰí Valentíny Sedilekovej, ato vpodobe románu Nový rod (Artis Omnis). Vzhľadom na to, že prvý diel vyšiel v roku 2017 a druhý v roku 2019, čitatelia si musia oprášiť spomienky, inak sa môžu v príbehu trochu strácať. Text je vkaždom prípade dostatočne solídne napísaný a stále dostatočne pútavý, aby si svojich „fanúšikov“ udržal.
Posledným zdezertov, možných zakončení fantasticko-literárnej hostiny za rok 2022, je sídlisková robinzonáda, resp. survival story Panelák – Stratégia prežitia (Hydra) Lenony Štiblaríkovej. Na túto prózu sa dá dívať dvojako: ako na neoriginálnu vykrádačku všetkých zombie-naratívov, ktoré kedy vznikli, alebo ako na extrakt toho, čo tvorí akési univerzálne motivicko-tematické jadro zombie-naratívov. Tak či onak, knihe škodí priveľa slov askutočnosť, že zbytočne upozorňuje na to, že je konštruktom. Akeď sa čitatelia definitívne naladia na to, sčím majú dočinenia (dobrodružný príbeh, ktorý stojí predovšetkým na dynamickej dvojici postáv), príde na rad rušivo sentimentálny záver.
Keďže vliterárnej – aosobitne žánrovej – strave nachádzam potešenie, ochutnala som všetko z predloženého jedálneho lístka. Musím povedať, že pokiaľ ide opôvodnú slovenskú literárnu fantastickú produkciu, cítim sa teraz sýta, možno dokonca až prejedená.
Kristína Jantisová
Za kryptonymom K. J. sa skrýva autorský subjekt definovaný celkom bytostne nadšenectvom vo vzťahu kpopulárnej kultúre, záľubou kžánrovej fikcii všetkého druhu a „knihožrútstvom“.
Ilustrácia Jána Kurinca zobálky antológie fantastických poviedok Fantázia 2022.
