ղľáԾ
Laco Teren: Terenova písanka
Bratislava: N Press, 2020
Laca Terena poznáme ako výrazného a úspešného výtvarníka. Akým je však spisovateľom? Čo ho inšpiruje? O čom píše? Odpoveď nájdete v jeho knihe, štylizovanej ako denník, ktorá vyšla začiatkom roka pri príležitosti umelcovej šesťdesiatky.
Finisáž retrospektívnej výstavy Laca Terena Nič nás nezastaví! vSlovenskej národnej galérii bola výbornou príležitosťou uviesť aj jeho knihu nazvanú Terenova písanka. Jednoduchý a vtipný názov akoby prezrádzal, že ide o texty, ktoré sú vlastne zápiskami či denníkovými záznamami – ako signalizujú aj dátumy na začiatku kapitol. Autor ich pôvodne publikoval počas uplynulých rokov včasopise .týždeň a v Denníku N, súborné knižné vydanie obohatili farebné ilustrácie, ktoré umelec vytvoril na tablete.
Polemický začiatok
Inšpirácie Laca Terena pochádzajú z oblastí, ktoré tento bohém miluje najviac: z ciest, z návštev galérií, z hudby, ale aj z dobrého jedla či vína. í첹 sa začína koncom apríla 2012. Laco Teren je vAnglicku, aby vlondýnskej National Portrait Gallery navštívil výstavu stopäťdesiatich portrétov maliara Luciana Freuda, vnuka známeho psychoanalytika Sigmunda Freuda. Medzi obrazmi je aj jeho obľúbený portrét vtedy tehotnej manželky maliara – Dievča sbielym psom. Pri ďalších myšlienkach však bude čitateľ – kunsthistorik s autorom asi polemizovať. Laco Teren totiž píše, že práve táto sediaca mladá žena, ktorej vidno nahý pravý prsník, by mala evokovať analógiu srenesančnými madonami. Ako pripomienka obdobia renesancie, kde bol meradlom všetkého človek, to môže fungovať. Táto žena je však oproti renesančným madonám príliš telesná. Zduchovného výrazu, síce v menšej miere, ale ešte stále prítomného vmaľbách z renesancie, neostal ani náznak. Naopak. Čo ten vystrašený výraz? Badáme vjej očiach strach. Vtvári obavu a úzkosť. Namiesto dieťaťa vnáručí pri jej nohách leží pes pitbull. Azda nás nechce pán Teren hneď vúvode opiť chlebom alebo tekvicou – častým motívom jeho obrazov?
Pôžitkár acestovateľ
Pri nasledujúcich vetách už nebudem zachádzať do takýchto detailov. Laco Teren je ako autor textu úprimný ačitateľovi sa prihovára ako k priateľovi. Zoznamuje nás so svojím hudobným vkusom, so spisovateľmi, výtvarníkmi či skladateľmi, ktorých obdivuje. Cestuje. Píše osvojich pocitoch. Spomína na operný dom Opéra Bastille vParíži. Zahŕňa nás tým, čo miluje. Do textu vsúva v angličtine, nemčine aj vo francúzštine citáty básní v próze, čo je žáner, ktorého vznik sa datuje už oddevätnásteho storočia vo Francúzsku. Píše onadšení, radosti, kráse. Ako človek, čo rád varí, nám prezradí svoj recept na zubáča spetržlenovou vňaťou, maslom, dubákmi aplátkami slaniny (str. 34). Je aj vtipný. Povie, kedy pije kávu. Vytvára akúsi paralelnú realitu reality, ktorú žijeme. Sny, cesty, umenie, lásky, výstavy, priatelia, rodina, diskusie, rozmýšľanie. Nepíše o vojnách, vraždách či korupcii. Snaží sa oto, aby sme aj my videli krásu. Odporúča výstavy. Občas sa obalí aj do melancholického snenia. Nikdy to však nie je smútok alebo nebodaj depresia.
Ilustrácie z iPadu
Aj vtexte sa Teren prejavuje ako maliar. Svetlom, farbami aztých najmä odtieňmi slnka a žltej vpozitívnom zmysle. Aby nebolo všetko len pôžitkárske azmyslové, Teren knihu ilustroval tabletovými skicami zposledných rokov. Nájdeme medzi nimi ľahšie témy jemnejších liniek, ako napríklad kresbu skladateľa Sergeja Prokofieva stroma oranžovými pomarančmi, hlavy zobrazené en face, zátišie skvetinami, ovocím, zeleninou aj portrét Picassa, ktoré skvelo ilustrujú text a dotvárajú lahodný tón rozprávania.
Zjavujú sa však aj motívy varovaní a smrti. Zátišie slebkami ako vanitas afarebné skice lebiek, ktoré vytvoril počas návštevy priateľov vMexiku, pripomínajú memento mori vo vizuálnej podobe. Mohli by byť jediným výkričníkom vkontraste sbezstarostnými príbehmi autora. Niektoré zo signovaných reprodukcií sú v rámci edície na predaj.
Dôležitosť krásy
Odborníci na výtvarné umenie Laca Terena zaraďujú medzi tzv. solitérov. Teda medzi výtvarníkov, ktorí vo svojom okolí nemajú nikoho, kto by maľoval príbuzne. Podobne je to aj sjeho textami. Dozvedáme sa ovnútornom svete maliara, ojeho detstve, stretnutiach, inšpiráciách, o ľuďoch, ktorých obdivuje, o svojich učiteľoch, umelcoch, priateľoch. Ovšetkom píše úprimne a bez zábran.
Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka N, vúvode knihy prirovnáva Terenove texty kBryant Parku vcentre New Yorku. Myslím si, žeTerenova písankaje lepšia ako tento maličký štvorcový park uprostred urbanizmu mesta ajeho pravouhlej betónovej štruktúry. Teren vnáša do uplynulého obdobia lúče slnka. Stále nám pripomína, aké dôležité je ani včasoch kríz nezabudnúť na duchovné, ľudské hodnoty, umenie, kultúru akrásu. Sprevádza nás neľahkým obdobím ostatných ôsmich rokov ako skúsený sprievodca výtvarným umením, hudbou, literatúrou, ato svycibreným vkusom. Ako náplasť za havarijný stav už dvadsať rokov zatvorenej väčšej časti expozícií v Slovenskej národnej galérii to však nestačí.
Linda Nagyová (1980)
Vyštudovala Vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracovala ako lektorka v SNG, ako redaktorka v RTVS, TA3, v denníkoch Pravda a Hospodárske noviny. Spolupracovala s Českým rozhlasom.
