ղľáԾ
Federico García Lorca: Cigánske romance
V prvom vydaní Cigánskych romancí Lorca uvádza, že vznikli vrokoch 1924 – 1927. Prvú verziu romance Žart ojazdcovi donovi Pedrovi však napísal už roku 1921 aprvú verziuRomance olune, luneroku 1923.
Všpanielskom literárnom kontexte bola cigánska téma prítomná už vZlatom veku, hoci vtedy nebola vpopredí, ako módnu ju vyzdvihol romantizmus aznova oživil modernizmus. Uviacerých autorov sa spájala sAndalúziou. Lorcov ciganizmus súvisí
sneoprimitivistickou estetikou dvadsiatych rokov, ktorá sa premietala aj všpanielskej hudbe (Falla, Albéniz, Granados, Turina) avmaliarstve (Romero de Torres). Vpoézii neoprimitivitivizmus dostal meno neopopularizmus, čo sa prirodzene neviazalo na popularitu, ale na ľudovosť. Pre Lorcu bola podstatná hudobná inšpirácia, ku ktorej sa dostal prostredníctvom Manuela de Falla. Rozhodujúcu úlohu zohralo znovuobjavenie andalúzskeho ľudového spevu cante jondo (cante znamená spev ajondo hlboký). Lorca sa stal zvrchovaným básnickým interpretom tajomnej silnej tisícročnej umeleckej tradície sjej hudobnou abásnickou zložkou.
Viacerí literárni vedci Cigánske romance usúvzťažňujú sflamencom. Vrozhovore zroku 1933 básnik uvádza: „Od Jerezu po Cádiz desať rodín najnepreniknuteľnejšej čistej kasty spyšnou skúposťou uchováva tradíciu flamenca.“ Podľa znalcov Cigánske romance inšpirovali práve umelecké vrcholy týchto rodín. Lorcovi cigáni nie sú ktoríkoľvek cigáni. VPrednáške-recitáli Cigánske romance (1935) autor hovorí: „Kniha ako celok, hoci sa volá cigánska, je básňou oAndalúzii anazývam ju cigánskou, lebo cigánske je najzákladnejšie, najhlbšie, najaristokratickejšie vmojom kraji, svojím spôsobom najreprezentatívnejšie, ato, čo udržiava žeravé uhlíky, krv aabecedu andalúzskej auniverzálnej pravdy.“
Básnik vzbierke nielen evokuje cigánsky svet (s postavami cigánov a ich spôsobom života), ale vytvára aj cigánsky mýtus. Vrámci toho ciganizuje prírodné objekty asily, kresťanské sakrálne bytosti ibiblickú Tamar. Cigánske romance sa do značnej miery zmýtu rodia, pretvárajú ho asúčasne mýtus vytvárajú. Možno ich pokladať za jeden zvýrazných prejavov „renesancie mýtu vliteratúre 20. storočia“ (J. M. Meletinskij).
Obraznosť Cigánskych romancí sa vrámci španielskej poézie pokladá za druhý vrchol po barokovom Góngorovi. Predovšetkým vobraznosti sa premieta neogóngorizmus ako spoločná tendencia vtvorbe básnikov Generácie 27, ktorá sa uplatňovala vdruhej, finálnej fáze vzniku Lorcovej knihy. Predchádzala jej tendencia knovej ľudovosti. Spolužitie ľudovosti aumelosti, všpanielskej básnickej tradícii známe už vbaroku, v podobe neopopularizmu aneogóngorizmu tvoria umeleckú polaritu zbierky.
Zpredslovu Jána Zambora Lorcove Cigánske romance
Námesačná romanca
Glorii Ginerovej a Fernandovi de los Ríos
Zelenú ťa, zelenú chcem.
Zeleň vetra. Zeleň vsade.
Loďka na širokom mori
a kôň vhore na poľane.
Spásom obopnutým tieňom
dievča sníva na terase,
zeleň tela, zeleň vlasov
a jej oči – striebro chladné.
Zelenú ťa, zelenú chcem.
Pod cigánskou lunou lačne
dívajú sa na ňu veci;
nedá sa jej pozrieť na ne.
*
Zelenú ťa, zelenú chcem.
Veľké hviezdy zinovate
prichádzajú srybou tieňa –
kliesni cestu pre svitanie.
Figovník trie mierny vietor
šmirgľom vetiev neprestajne
a blízky vrch, divá mačka
ježí agávové zbrane.
Kto však príde sem? A odkiaľ...?
Stále čaká na terase,
zeleň tela, zeleň vlasov,
v sne o horkom mori vdiaľke.
*
Kmotor, ihneď za váš dom
svojho koňa dám vám vďačne,
za zrkadlo nový postroj,
za šál nôž, čo nezhrdzavie.
Kmotor, idem krvácajúc
od zlodejských roklín vCabre.
Ak by som to, chlapče, mohol,
všetko je hneď dojednané.
Ale ja už nie som ja.
Môj dom nie je moje manie.
Kmotor, vsvojej posteli
túžim umrieť sporiadane.
Túžim po nej, oceľovej,
po holandskom prestieradle.
Nevidíte – rana sa mi
od pŕs až po hrdlo tiahne?
Tristo tmavých ruží vidím
na košeli naberanej.
Tvoja krv okolo šerpy
presakuje, značne páchne.
Ale ja už nie som ja.
Môj dom nie je moje manie.
Dovoľte mi aspoň vyliezť
nahor a byť na terase,
dovoľte mi, dovoľte byť
vtej zeleni na terase.
Na terase tichej luny,
kde vyzváňa svieži prameň!
*
Už sa nahor na terasy
tá dvojica kmotrov driape.
Za nimi je stopa krvi.
Stopami sĺz značia skálie.
Koľko lampášikov zplechu
vôkol na strechách sa trasie.
Tisíc sklených tamburínok
zraňovalo rozvidňanie.
*
Zelenú ťa, zelenú chcem.
zeleň vetra, zeleň vsade.
Dvojica už vyšla nahor.
Vietor, ktorý dlho vanie,
v ústach necháva chuť žlče,
chuť po mäte, po bazalke.
Kmotor! Kde je, prezraďte mi!
Kde tú horkú dcéru máte?
Koľko ráz ťa vyčkávala!
Vyzerala zas a zase,
svieže líca, čierne vlasy
v tejzeleni na terase!
*
Tam na tvári vodojemu
cigánka sa kníše ladne.
Zeleň tela, zeleň vlasov
a tie oči – striebro chladné.
Na vode ju podopiera
cencúľ luny vmatnom jase.
Noc dnes ako námestíčko
zdôvernela nečakane.
Spití žandári pri vrátach,
počuť silné buchotanie.
Zelenú ťa, zelenú chcem.
Zeleň vetra. Zeleň vsade.
Loďka na širokom mori.
A kôň vhore na poľane.
Smrť Tonka Camboria
Josému Antoniovi Rubiovi Sacristiánovi
Hlasy smrti ozvali sa
pri rieke Guadalquivir.
Dávne hlasy hlas mužného
klinčeka tu stlačili.
Do čižiem im nebojácne
zabodával kančie kly.
Vboji robil namydlené
skoky ako delfíny.
Karmínovú mašľu kúpal
vich krvi, tak sa on bil,
ale nemal nádej vyhrať,
proti sebe štvoro dýk.
Keď hviezdy do sivej vody
vbodli hroty kopijí,
keď sa býčkom včervených snoch
veroniky zjavili,
hlasy smrti ozvali sa
pri rieke Guadalquivir.
*
Antonio Camborio,
mladík zrodu tvrdých hrív,
hnedý od zelenej luny,
hlas klinčeka, mužný typ.
Komu vďačíš za svoj koniec
pri rieke Guadalquivir?
Mojim štyrom bratančekom
zBenamejí, iba im.
Čo na iných ľahko zniesli,
nechceli mi dožičiť.
Topánky korintskej farby,
medailóny zAfriky
a túto pleť uhnetenú
zjazmínu a z olivy.
Ach, Antonko Camborio,
hodný scisárovnou byť!
Spomeň si na svätú Pannu,
o chvíľu je stebou kvit.
Ach, Federico García,
volaj hliadku, premilý!
Už ma vdrieku ako šúľok
kukurice zlomili.
*
Trikrát chrlil krv a ležiac
na boku, hneď stratil dych.
Živá minca, do obehu
ju už nedostane nik.
Ruky anjela mu hlavu
na podušku zložili.
Lampu zapaľujú iní,
od červene bez sily.
A keď štvoro bratancov sa
kBenamejí priblíži,
hlasy mŕtvych celkom zmĺknu
pri rieke Guadalquivir.
Zprvého slovenského úplného prekladu knihy Federica Garcíu Lorcu Cigánske romance od Jána Zambora, ktorá vychádza vedícii Kruh milovníkov poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
