ղľáԾ
Festival Ars poetica uvíta
* v piatok 8. októbra
Claudia Gabler (1970) sa narodila v Lörrachu, Bádensko-Württembersko. Vyštudovala divadelnú vedu a žurnalistiku na Freie Universität v Berlíne. Získala mnohé tvorivé štipendiá v Nemecku, ale aj v Belehrade a Amsterdame. Vydala zbierky poézie Die kleinen Raubtiere unter ihrem Pelz (Šelmičky pod jej kožuchom, 2008) a Stavano attaccati come lingue (Boli napadnutí ako jazyky, 2008). Okrem básní píše aj rozhlasové hry.
Vlastne som dúfala, že zmeškáme autobus.
Nevedela som totiž vôbec nič orokokových kostoloch a
ich egocentrických hrách svetla. Teba naopak zrejme
dokonale ukája, keď sa holubica prebíja pomedzi zvony,
tak, ako sme si vtedy mysleli, že vieme všetko o
živote atých hlúpych súpravách na fondue. Dnes prinajmenšom
viem, že sme roky bývali vedľa známeho
mozgového chirurga, aani sme ho nepoznali
po mene. Sodstupom času som si istá, že by bol
býval dobrým partnerom na rozhovor.
Áno, pravdou je, že sa od prírody môžeme čo-to
naučiť o poriadku. Anemám na mysli poriadok, čo sa
neustále opakuje atým je nudný. Myslím tým
komplexný poriadok sveta vecí, v ktorom
žijeme. Teda chaos ako subtílnejší, neopakujúci sa
druh poriadku.
Zapisuješ si to všetko? Zavoláš mi, keď sa
vrátiš zkontinentu, čo ťa zduje ako
matematika, ktorý zúfa nad svojou prácou?
Keby sme tak mali ešte z toho syra,
čo sme kúpili za úsvitu vstarej tržnici
pri Temži. Keď si stál na opačnom
konci sveta pri okne avytieral si
zoka mušku.
●
Čo je irónia škaredosti? Chceli sme skutočne
vyzerať ako ľudia, čo kľúče od auta vrukách
držali ako drobné bytosti? Mali sme ozaj využitie
pre tieto obrazy? Vodné rastliny znás viseli ako
vodné rastliny. Hodváb bol synonymom pre handry či tie
páchnuce matrace, čo ležali vedľa vrakovísk,
na ktorých je človek niekedy šťastný amrzne pri sexe.
Poniektoré dni sme si vtierali olej do tváre,
aby sme vyzerali ako ozajstní. Takýchto nás nikam
aodnikiaľ nepustili. Usilovné zvieratká, čo sa ksebe tisnú,
aby sa zohriali. Ako by skutočne šlo oto, na letných pneumatikách
srozviatymi vlasmi zabočiť za roh. Akoby skutočne šlo
o to, uchovať pach gumy.
Nikdy som nepochopila, prečo si vtedy žehličku
takmer priložil na prsia, prečo sa tak smial do kamery.
Ale čo iné nám srdcia teraz už môžu ponúknuť,
keď bijú?
Znemeckého originálu preložila Martina Kurtyová.
* v sobotu 9. októbra
Bodil Lindfors (1951) sa narodila v Turku (Åbo). Štúdium psychológie ukončila na Åbo Akademi University roku 1973. Niekoľko rokov študovala v zahraničí, v Kodani, New Yorku a v Tallahassee (USA). Napísala deväť zbierok poézie, naposledy knihu ett slott av snö (hrad zo snehu, 2006). šٰ jej texty sú napísané vo švédčine, v oficiálnom jazyku švédskej menšiny vo Fínsku. Za svoju tvorbu získala niekoľko literárnych cien, napr. päťročný spisovateľský grant od Fínskej literárnej komisie (2003 – 2007). Popri práci spisovateľky sa venuje psychoterapii a z odboru psychológie publikovala aj svoju dizertačnú prácu. Žije v Turku, pracuje na čiastočný úväzok ako psychoterapeutka, učí psychológiu a píše eseje a poéziu.
●
Nič sa neboj, to, čo je premárnené,
nezanikne, len sa absorbuje.
Nič sa neboj, strata je nezvratná,
všetko si môžeš vyčítať
akráčať ďalej sľahkým srdcom,
za seba sa neobzerať: vtvojich stopách
sa tráva znova dvíha.
Vodtrhnutých steblách je uchované šteklenie
na perách ana nose, v chuti
Si relikviár
Ty sám budeš uchovaný
vpospletaných koreňoch trávy, všrámoch po
rýpadlách, vzničených lesoch
vtanci zrnka prachu vzabudnutom vetre
●
Communio. Schôdzka sa koná hlboko vnútri.
Ústa sa otvárajú a substancia
prijíma substanciu, ale to, čo sa vymieňa
so substanciou nemá nič spoločné.
Niekde sa schôdzka už odohrala, apredsa –
Keby sme nemali tieto východiská
sich skrytým vzájomným porozumením,
keby neexistovala táto výmena, kde by sme potom boli?
Jazyk a znak: je jeden jazyk, jazyk
rozkoše a ten nepozná iné, len imperatív,
nemám proti tomu námietky.
Bez váhania, rozhodne sa pridám a
apráve tam sa stretávame, vtej rozhodnosti,
vktorej ide opohltenie aoslnenie.
Ja, ktorá sočami dokorán rada pozorujem
archaickú masku pôžitku, ako sa vynára
spod tváre každodennosti, pokúšam sa
zadržať tvoj pohľad, ale nedokážem to.
Tesne pri tebe oslepnem &začnem kňučať
ako novorodené mláďa hraboša
snažím sa dostať bližšie, kväčšiemu telu,
k jeho silným & mäkkým záhybom.
hrad zo snehu
Hrad zo snehu ktorý sa rozpadne
pod vlastnou váhou
(Nauč ma omytológiách
lásky, vysvetli
že symbióza
je ľadový tunel bez východu)
Kvapká dnu apresakuje
Povedz, že sme
nestavali zbytočne
(všetky cesty boli uzavreté jediné slepé
schody končia vo vzduchu)
Povedz že hrady sa stavajú, aby padli
pod svojím vlastným porozumením,
ktoré je zízajúcim
nádenníkom skazy
že porozumenie je zabudované
(ako dážď vsnehu)
Tadiaľto som bežala skvetmi
Hrdo, ako protiklad kpodrobeniu
(Protiklady vzájomní stúpenci a
skrytí pomocníci)
Hrad zo snehu, jeho komôrky
sa už rúcajú
pod vlastnou váhou
Zo švédskeho originálu preložila Zuzana Drábeková.
