��������

Edícia svetových mysliteľov Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov prináša na jesenný knižný trh dve dôležité diela: Chválu bláznivosti od Erazma Rotterdamského v  preklade Oľgy Gajdošovej a  Rameauovho synovca Denisa Diderota v preklade Vladimíry Komorovskej. Obe knihy, napriek tomu, že prvá sa spája s  obdobím renesancie a  druhá s osvietenstvom, majú niečo spoločné. Sú to texty ironické, satirické, parodické či jednoducho povedané: sú to knihy, ktoré v čitateľovi vyvolávajú smiech, hoci nejde o romány, ale o filozofiu.

Nie je však smiech ako smiech. Ten, kto očakáva vtipné príbehy, mal by siahnuť skôr po románoch, hoci aj spomínaného Denisa Diderota, a prečítať si jeho Jakuba fatalistu alebo Mníšku. Smiech, ktorý nám ponúkajú tieto dve knihy, nemá svoj pôvod v dejových zápletkách, ale v  samom jazyku či v  spôsobe, akým autori formulujú svoje myšlienky. Z hľadiska  teórie literatúry už Bachtin upozorňuje na to, že práve v  paródii sa do seba zasekli dva jazyky, dva štýly, dve jazykové hľadiská, dve jazykové myslenia a vlastne dva rečové subjekty. V paródii je totiž len jeden jazyk bezprostredne prítomný, a  to jazyk parodovaný, zatiaľ čo druhý je prítomný iba neviditeľne, len ako aktívne pozadie tvorby a vnímania. Práve tento spôsob práce s  jazykom je príznačný pre obe diela.

Chvála bláznivosti, akýsi personifikovaný monológ Bláznivosti samej, je veľkolepým divadelným a rečníckym predstavením. Na scénu privádza všetko, čo sa vo svete tešilo pomyselnej vážnosti a neľútostne účtuje s filozofiou, literatúrou a najmä cirkvou. Napriek formálnemu monológu u Rotterdamského f ung uje presne ten dialogický princíp jazyka, ktorý opísal Bachtin na príklade paródie. Bláznivosť nám zo svojh ouhla pohľadu ukazuje či komentuje všetko, čo je podľa nej v  našom kona n í nezmyselné, iracionálne a zbytočné, vďaka čomu s prenikavým nadhľadom odhaľuje odvrátenú tvár nášho sveta. Napríklad sveta spisovateľov: „Veď čo je ich odmena? Pominuteľná sláva – chvála hŕstky čitateľov. Ako draho si ju vykúpili. Pre ňu si narobili toľko starostí, pre ňu toľko ráz obetovali spánok, najsladšiu vec na svete, pre ňu sa toľko namáhali a namučili. Okrem toho pritom prichádzajú o zdravie, o krásu, kazia si oči, alebo aj načisto oslepnú, ustavične biedia, stíha ich ľudská závisť, nič si neužijú, zavčasu ostarnú, veľmi skoro umierajú – a čo ja viem čo ešte.“ Rotterdamský však nielen kritizuje, ale ponúka aj určitú alternatívu, zvláštnu ľahkosť, ktorú nájdeme, ak budeme pristupovať k životu práve so štipkou bláznivosti a nadhľadu.

Rameauov synovec akoby nás odkazoval na malé sokratovské dialógy. Tak u Platóna, ako aj u Diderota totiž často prehovára hlúposť spolu s múdrosťou. Aj Sokrates si rovnako ako Diderot pomáha iróniou a nedorozumením, ktoré využíva ako dobrý chirurg skalpel. Sám dialóg Diderota s Rameauovým synovcom obratnosťou jazyka pripomína filozofickú komédiu, tá však nie je len paródiou určitého prístupu k  životu či analýzou stavu spoločnosti, ale má aj ďalšiu rovinu, a to vyrovnávanie si účtov s  nepriateľmi a nakoniec aj so sebou. Práve v sebairónii spočíva Diderotova otvorenosť k sebe samému, čo robí z jeho knihy nesmrteľné dielo. Preto prvé, čo mi pri týchto knihách napadlo, je smiech. Oslobodzujúci smiech, ktorý akoby bol druhou stranou mince zabudnutia.

Skôr, než sa s  týmito nesmrteľnými knihami rozlúčime, rád by som obrátil pozornosť ešte na jeden spoločný moment. Určitým spojivom s  Rotterdamského Chválou bláznivosti ������پ������dzٴDZ� Rozhovor filozofa s  vojvodkyňou de ***, ktorý je kritikou formálnej kresťanskej morálky. Práve táto kritika pokrytectva, prítomná v  rôznych stupňoch a  príkladoch v oboch textoch, nás upozorňuje na niečo veľmi dôležité. Skutočná morálka nie je to, čo sa ukazuje, ale to, čo sa treba naučiť. A naučíme sa ju jedine tak, že sa ju so všetkými rizikami a zlyhaniami pokúsime žiť.