ղľáԾ
Stáva sa tak trochu tradíciou, že hodnotenie prózy pre Knižnú revue píše člen komisie Anasoft litera. Lákavá ponuka na prvý pohľad, ale už nie na druhý, pretože kapacita zapamätať si prečítané sa postupne znižuje anovšie prečítané posúva to staršie do úzadia.
Ostatný rok mal výhodu vtom, že sa do desiatky dostali knihy, ktoré naozaj patria ktým, čo stoja za pozornosť aj vrámci hodnotenia prózy ako takej. Až na jeden debut ide prevažne odiela známych autoriek aautorov, vpodstate overených značiek vrámci slovenskej literatúry. Tento rok to bolo 147 kníh, zktorých treba odrátať debuty a žánrovú literatúru, čo túto množinu výrazne okresáva. Niektoré knihy, nezaradené vtomto hodnotení, sa preto určite ukážu viných hodnoteniach tohto časopisu. Z kníh, ktoré zostali, som vybral tie, ktoré ma zaujali po obsahovej a umeleckej stránke.
Môj výber je obmedzený z dvoch dôvodov. Prvý som už spomenul, je prirodzený avolá sa pamäť. Vždy sa stane, že sa na niečo zabudne, že sa nejaká kniha neprečíta do konca alebo bola vydaná neskôr, ale znejakého dôvodu má staré vročenie. Druhý dôvod spočíva vtom, že hodnotenie nie je zostavovanie rebríčka od najlepších kníh po najhoršie, ale uchopenie či opis vlastností nejakej reprezentatívnej množiny kníh a nahliadnutie na to, čo je kľúčové pre určitú množinu vdanom čase. Pre mňa bola základná množina definovaná ako nedebutová próza minulého roka. Snažil som sa vychádzať ztakých diel, ktoré ma niečím pozitívnym zaujali alebo oproti iným vynikli, a pritom spĺňali podmienku, že nejde odebut ani ofantastiku, esejistku čidetektívky, ktoré majú vrámci hodnotenia svoje vlastné podmnožiny. Sú to subjektívne kritériá a dalo by sa nájsť mnohé pre aproti. To, že sa nejaká knihado spomínanej množiny nedostala alebo vnej chýba, teda nie je vinou prózy alebo jej kvality, ale autora tohto hodnotenia. Za zmienku stojí aj to, že zhodnotenia som vypustil ľúbostné príbehy bez presahu, teda to, čo sa kedysi nazývalo červenou knižnicou. Ak by niekoho zaujímal hlavný trend týchto kníh, tak vposlednom roku sa pomerne často objavuje dvojica mladá žena astarší muž. Vzozname kníh by sa, samozrejme, z posledného roka dalo nájsť ajniekoľko titulov, kde vôľa písať je oveľa silnejšia než výsledok, nemá však zmysel na ne upozorňovať. Čitatelia sa oto postarajú či skôr nepostarajú sami. V mojom výbere, zhodne sdesiatkou Anasoft litera, ktorá tvorí jej gro, prevažujú románové a novelistické diela, poviedková tvorba je v menšine. Knihy, ktoré sa dostali do desiatky, čitateľom približujem väčšmi zo subjektívneho uhla pohľadu ainformačne, nejde oliterárnovedné rozbory, na niečo také tu ani nie je priestor.
Cieľom tohto prehľadu je opis vlastností korpusu prózy jedného roka a vzhodne stým, čo sme ako porota vyhlásili o desiatke, dôležité miesto obsadzuje neprekvapivo téma pandémie. Treba pripomenúť, že rezonuje aj vknihách, ktoré sa do tohto hodnotenia nedostali, čoje pochopiteľné. Pandémia bola udalosťou vo filozofickom zmysle slova, teda narušením kontinuity známeho sveta, jeho zaužívaného chodu, čo spôsobilo ruptúru, ktorá nás postavila pred mnoho výziev ajej dozvuky sú tu do dnes. Pamätám si ešte na zasadnutia komisie Fondu na podporu umenia pre pôvodnú tvorbu zdruhého roku pandémie ana ukážky textov, zktorých sa väčšina snažila vyrovnať stým, čo sa dialo okolo nás. Bolo to všade, vpoézii, próze, v žánrovej literatúre. Presakovalo to do všetkého, bola to veľká kolektívna skúsenosť aja som mal pocit, akoby všetci chceli napísať jednu atú istú knihu.
Našťastie, ako svedčí aj tentovýber, autorkám a autorom sa po odstupe dvoch rokov podarilo tému pandémie posunúť zprvého plánu do hlbšej úrovne, urobiť jej komplexnejšiu reflexiu apoukázať na následky, ktorým postpandemická spoločnosť, navyše vtesnej blízkostiUkrajiny, kde sa za dva roky naplno rozvinul vojnový konflikt, čelí. Tieto okolnosti sú nesmierne dôležité aprechádzajú celou škálou žánrov, ktoré sú vtomto výbere zastúpené, teda od tradičného rozprávania cez spoločenskú satiru, autobiografické denníkové záznamy až po textový experiment.
Nie je to však len pandémia, čo tvorí tematickú os textov, ale aj jej následky, ktoré vidieť vsúčasnej polarizovanej spoločnosti, umocnené vojnou vsusednej krajine. Aj táto udalosť do textov presakuje, zatiaľ však nie je ich ústrednou témou. Spoločenský diskurz, ktorý sa v súčasnej literatúre objavuje, charakterizuje väčšmi hľadanie smeru, než jeho potvrdzovanie. Toto hľadanie sa neraz obracia dominulosti, či už osobnej (Gibová), alebo prenesenej na viaceré generácie (Rozenbergová). Budúcnosť nám totiž nikdy nepovie, kým sme, a dnes už ani to, kým budeme. Budúcnosť nie je istotou svetlých zajtrajškov, ale nanajvýš vlepšom prípade priestorom snívania (Cabala), vhoršom obáv.
Popri reflexii minulosti sú ďalšou tematicky významnou oblasťou, sktorou sa stretávame, narušené partnerské amedziľudské vzťahy. Ich kritika je prítomná najmä vpísaní autoriek, kde je citeľná tendencia problematizovať spoločensky zaužívané role, napríklad rolu materstva (Žuchová, Kucbelová). Problematické sú aj medzigeneračné vzťahy, deti arodičia či staršia amladšia generácia (Štefánik, Rozenbergová). Rodinné patológie sú večnou témou, nedovolím si však odhadovať mieru vplyvu vonkajších okolností na písanie onich. Súčasná próza celkovo neprináša dobré správy o stavespoločnosti, napriek tomu však neprestáva hľadať z daného stavu východisko.
Z formálnej roviny veľa ztextov, ktorými som sa zaoberal, vykazuje istú väčšiu či menšiu mieru fragmentárnosti. Pri niektorých je to opodstatnené, napríklad autobiografický denník (Dušek) alebo kniha Etely Farkašovej Priestory, kde je fragmentárnosť organizačným princípom knihy: „Tkanie praspomienok, splietanie pavučinových vláken do jemnej siete... Ostávajú iba fragmenty, útržky, ktoré nenesú správu ocelistvosti pôvodného obrazu, Idmónova dcéra sa však nevzdáva a púšťa sa do tkania novej siete, poslušne koná prácu, na ktorú ju odsúdila rozhnevaná Aténa, pobúrená jej výzvou súťažiť s bohyňou v tkáčskom umení“ (s. 9). Vrománoch je však takáto forma vypovedania u niekoho viac, uniekoho menej funkčná apripoviedkach, ktorých je vtomto ročníku menej, sa takmer nevyskytuje.
Vniektorých prípadoch som mal pocit, že fragmentarizácia písania nie je ani tak vecou hľadania umeleckého výrazu, ako súvisí väčšmi so samotnou literárnou prevádzkou, ktorá je zatiaľ ešte stále naviazaná na dotačný systém Fondu na podporu umenia, čím sa dostávam kposlednej veci, oktorej som sa chcel vtomto úvode zmieniť. Je ňou podpora pôvodnej literatúry, ktorá sa vposledných mesiacoch, najmä vsúvislosti so zmenou zákona, stala témou. Slovenská literatúra (tento prehľad prózy je toho dôkazom) sa vďaka systému podpory posúva stále ďalej. Vo väčšine, ak aj nie vo všetkých knihách, ktoré považujem za to najlepšie zceloročnej produkcie, sa dá nájsť informácia otom, že knihu alebo jej napísanie podporil Fond na podporu umenia.
Keďže práca členov odborných komisií, ktorých som bol osem rokov súčasťou, bola spochybnená, chcel by som ktomu povedať pár slov. Každý predkladaný projekt sľubuje dielo, ktoré ešte nie je napísané avždy pritom ide oriziko, ale je to riziko podobné tomu, aké na seba berú všetci, ktorí sa uchádzajú oštátnu podporu zakejkoľvek neumeleckej oblasti, v športe,medicíne, vprírodných, sociálnych či humanitných vedách. Ani všetky športové kluby, ktoré dostanú podporu, nevychovajú majstrov sveta či Európy a ani každý medicínsky výskum sa nekončí vynájdením nového prevratného lieku na ľudské neduhy. Percentuálne je úspešná adosiahne na vrchol len veľmi malá časť zpodporeného celku, ale podpora tohto celku je nevyhnutná, pretože nikto nevie povedať vopred, ktorýprojekt nakoniec bude vúzkej skupine toho najlepšieho. Bez širokej podpory by sme nikdy nedokázali vygenerovať tú malú časť, ktorá nás posúva ďalej a zktorej mámevšetci úžitok.
Rovnaké princípy platia vumení, ateda aj vliteratúre; ak chceme mať veľké literárne diela, musíme podporovať čo najviac dobrých projektov. Ato aj za cenu, ževeľa znich skončí ako priemerné alebo len mierne nadpriemerné diela, pretože inak sa nedostaneme k dielam, ktoré sú výnimočné aposúvajú našu literatúru ďalej. Problémom je, že vopred sa to dá určiť len veľmi ťažko, umenie nie je objektívne merateľné ako šport. Spätne (ana to slovo kladiem dôraz) sa môže ukázať, že niečo, čo nemalo byť podporené, podporené bolo anaopak. Komisie rozhodujú opodpore na základe projektu, čiže vo fáze, keď ešte kniha nie je napísaná, a tak snaha korigovať ich rozhodnutia sa rovná schopnosti vedieť čítať nenapísané knihy, ak už nie rovno zhláv spisovateliek a spisovateľov, tak aspoň zkrištáľovej gule. Ateraz už poďme kpróze.
Hľadanie vysvetlení alebo momenty návratov (reflexie súčasného stavu sveta)
č첹() (Drewo asrd, OZ Vlna) Ivany Gibovej ponúkavkontexte jej predchádzajúcej tvorby odlišný zážitok, než na aký býval jej čitateľ zvyknutý. Neznesiteľná ľahkosť bytia nazeraná zodstupu a zároveň so všetkými jej negatívnymi aspektmi, ktoré autorka sprostredkúvala svojim čitateľom, ustupuje téme traumatického dospievania vMalomeste na Východe krajiny. Titul č첹() ako alúzia na slávny dedinský román presýtený slnkom, múdrosťou a dobrotou zpredminulého storočia je zavádzajúci. Postava, na rozdiel od tej českej, láskavej azbožnej ženy, dostáva prívlastok „ancikristová“ a nie je ani hlavnou hrdinkou knihy. Tou je Magda aMagda je problém už od predškolského veku. Magda od mala vyrastá v neprajnom prostredí, kde okrem dominantnej babičky zohráva svoju rolu vbudúcich traumách aj úzkostlivá matka a otec pijan. Okolie za hranicami najbližšej rodiny pôsobí na Magdu rovnako devastačne. Niekde vo vyspelom svete by to bola sociálna dráma par excellence, u nás odvrátená strana dospievania v Malomeste na koncideväťdesiatych rokov. Časom sa to shrdinkou len zhoršuje, cigarety, alkohol, sex aďalšie aďalšie traumy. Gibová tieto fragmenty zážitkov a spomienok servíruje čitateľovi priamo a bez okolkov, miestami dokonca až chladne, ale práve tento spôsob písania, či už vrovine práce sjazykom, alebo zvláštnej asociačnej chronológie deja, vytvára veľmi intímnu, surovú azároveňkrehkú výpoveď.
č첹() je umelecky aj ľudsky silná kniha, vracia nás späť ktomu, čím sme boli, ačo znás bez toho, že by sme si to vdanom okamihu uvedomovali, urobilo to, čím sme. Ačo je ešte dôležitejšie, necháva nás tušiť, že príbehov zpodobných Malomiest či Veľkomiest je ešte aj dnes stále dosť. Každý človek sa počas dospievania ocitá vhraničných situáciách, je to prirodzené, pretože práve dospievanie je čas, keď hranice spoznávame, a každý sa raz ocitne na zlom mieste vzlom čase alebo vzlej spoločnosti. Väčšina znás mala očosi viac šťastia než Magda a podarilo sa nám včas uniknúť alebo sme len jednoducho zabudli. (Návrat do detstva plného nedostatku atráum nachádzame aj vknihe Alice Cárskej Na kolenách, ide však odebut, atak túto knihu prenecháme inej rubrike.)
dzá Kataríny Kucbelovej ѴǻDzDzť (Slovart) je citlivou aumelecky relevantnou analýzou súčasného stavu spoločnosti. Názov románu vychádza zhypotézy o modrosleposti Grékov, ktorá „vznikla vdevätnástom storočí aopierala sa oto, že vIliade aOdysei nie je nikde spomenutý jednoznačný pojem modrosti, modrej farby. Nebo je vHomérovi len žlté ačervené amore len purpurové, keď sa vňom zrkadlia večerné zore (s. 32).“ Tak ako Gréci, ktorí podľa tejto hypotézy neboli schopní vidieť modrú farbu, ani my sme nevideli to, čo nás bezprostredne obklopuje. ѴǻDzDzť akoby naopak vsebe zahŕňala všetko to, na čo sa snažíme zabudnúť, dozvuky pandémie, vojnu na Ukrajine, otázky slobody a determinizmu aaj to, ako sa javíme druhým aprežívame sami seba. Skúma svoj vlastný pocit neviditeľnosti, respektíve prehliadania, spojený najmä so spomienkami na materstvo: „Bez kočíka som na ihrisko chodila už šesť rokov. Predtým boli priesvitné dva roky. Varovali ma, že skočíkom budem neviditeľná, anaozaj to tak bolo. Keď človek stretne vlese medveďa, má podľa jednej zteórií držať nad hlavou všetko, čo má, ačakať, že medveď pochopí, že je pred ním niečo väčšie, aodíde. Kočík som síce tlačila pred sebou, ale dva roky skočíkom som bola niečo väčšie ačudné, sčím sa nedá nadviazať rozhovor (s. 85)“. Vtexte nachádzame pomerne veľa paralel so svetom zvierat, so sociálnym usporiadaním zvieracej ríše, ako aj sexuálnymsprávaním, čo popri ekologickom posolstve vyvoláva aj zvláštny efekt sebauvedomenia si nášho ľudského sveta, čo vyvoláva otázku, či by bolo možné uchopiť aopísať ho podobne inštrumentálne.
Hlavnými protagonistami knihy je rozprávačka azáhadný Molnár, umelec, ktorý nachádza vumení únik zo sveta. Molnár pochádza zostaršej generácie anapriek generačným stereotypom je inšpiratívnou osobnosťou. Je možné vytušiť určitý nedopovedaný vzťah rozprávačky kMolnárovi, ten ju však akoby prehliadal. A to je ďalší osobnejšírozmer modrosleposti/slepoty, vedomé či podvedomé rozhodnutie niektorých ľudí prehliadať. Vurčitom zmysle môže byť román Kataríny Kucbelovej čítaný aj ako generačná výpoveď vzmysle vyhasínania túžby ahľadania pocitu istoty, čo však nie je úplne isté a môže súvisieť aj sdobou, ktorú žijeme.
Aj najnovší román ٴǰč (Slovart) od Vandy Rozenbergovej sa vracia do minulosti, ktorej čas však nie je vymeraný jedným životom či osudom, alecelým storočím. Ide o storočie plné zmien, neistôt, vojen, čiže akési klbko, zktorého je možné utkať množstvo životných príbehov. Autorka si vyberá osudy obyvateľov a praobyvateľov, žijúcich počas posledných sto rokov vspoločnom dome, ktorý je zároveň organizačným princípom knihy.
Tie sú rozdelené do dvoch častí, do minulosti, ktorú poznačila španielska chrípka, a doprítomnosti poznačenej pandémiou. Dom Viliama Singera stojí vZdochliaroch. Neurčité mesto či skôr mestečko, ako to už býva, je metaforou nášho kúta sveta. V dome, ktorý sa zmeštiackeho domu vnovej ére zmenil na bytovku, žije v súčasnosti niekoľko rodín sdeťmi, pričom každá znich je patologická. Nenaplnené partnerstvá, boj odominanciu či ponižovanie partnerov vrodinách obyvateľov bytov sa najväčšmi odrážajú na duševnom stave detí, ktoré rodičovskú patológiu vnímajú asnažia sa znej uniknúť pomocou sebapoškodzovania, videohier či alkoholu. Autorka dáva súčasný stav do kontrastu so životom praobyvateľov domu, čím prepája dve navzájom oddelené roviny príbehov. ٴǰč sa snaží navodiť pocit komplexnosti, mne napadá vtomto momente iná kniha, ktorá popisuje príbehy emigrantov vjednom bytovom dome na South Beach vMiami, anáhle mám pocit, že dobre viem, prečo autorka nazvala „naše mesto“ Zdochliare.
Plurál vnázve knihy Dni matiek (Slovart) od Svetlany Žuchovej nás upozorňuje na skutočný, každodenný aneidealizovaný obraz materstva, sakým sa stretávame vreklamách na kuchynské utierky alebo prací prášok. So skutočným materstvom totiž súvisia oveľa viac, ako sa otom hovorí, aj pocity vyčerpania, nepochopenia, strachu, hanby ačo je možno najhoršie, tak aj zvláštnej formy osamelosti medzi najbližšími. Tieto pocity sú súčasťou vyrovnávania sa srolou materstva (a možno aj otcovstva) aŽuchová ich dokáže verne opísať: „Je unavená, je taká hrozne unavená, kým včera nakoniec zaspali, bolo po polnoci. Práve preto Zora nikam nechodieva, ahoci jej stále niekto hovorí, aby nebláznila, aby trochu pamätala aj na seba, aby si pripomenula, ako to sňou dopadne, keď sa obetuje synovi, anapokon, aby nezabúdala, ako to dopadne stakými synmi, teraz si je Zora istá, že robí dobre (s. 67)“. Kniha pristupuje kmaterstvu aj zdruhej strany, pretože okrem príbehu Zory,Artúra aich syna, malého Tibora, ktorý trpí autistickou poruchou, je súčasťou knihy aj vzťah ďalšej zpostáv Tamary k jejstarnúcej chorej matke, ktorá takisto vyžaduje starostlivosť. Obe tieto variácie materstva súčasne pôsobia ako kliešte, ktoré tlačia zoboch strán naraz. Na zvládnutie tohto tlaku je potrebná sila, ktorá vychádza zvnútra, no aj tá je atakovaná vonkajškom, neistotou a strachom ztoho, čo povedia ľudia, a či je vôbec možné vnímať materstvo ako bremeno. Vtexte je veľa sebareflexie, vnútorných monológov, úvah, ktoré nastoľujúotázku zmiznutia zvlastného života, otázku, ktorá je však nastolená nepateticky vo forme až žánrovej zmeny textu ku koncu knihy. Ide oprekvapenie, ktoré by sme nemali prezrádzať, atak skončím konštatovaním, že ide o vynikajúci apotrebný text, ktorý je zaradený aj do desiatky Anasoft litera.
Sminulosťou sa vyrovnáva aj vyššie spomenutá kniha Priestory od Etely Farkašovej; ide síce o fragmentárne písanie na pomedzí literatúry afilozofie, ich témou je zveľkej časti reflexia literatúry a vlastného písania. Návrat k(vlastným) slovám, Priestory však patria kesejistike.
So smiechom kneutešenému stavu dneška
Novela Siroty (Tatran) od Ondreja Štefánika, oceneného cenou Anasoft litera vroku 2017 za román Som Paula, je lokalizovaná do prostredia súčasnej Bratislavy.Príbehom vyhoreného dejepisára bratislavského gymnázia na prahu štyridsiatky, ktorý je aj rozprávačom novely, autor ilustruje najmä témy medziľudských vzťahov, duševného zdravia, čo vtomto prípade treba považovať za eufemizmus, aosamelosti. Napriek téme, ktorá na prvý pohľad môže pôsobiť depresívne, kniha je plná humoru avtipu, ktorý autor funkčne využíva na odľahčenie pocitu absurdnosti ľudskej existencie. Protagonista sa viac-menej potáca životom, nedokáže nadväzovať vzťahy sokolím a problémy má najmä so ženami, teda s kolegyňami z práce. Okrem generácie začínajúcich štyridsiatnikov autor tematizuje aj mladú generáciu študentov gymnázia, jeden z nich na hodine dejepisu totiž prežije epizódu, v dôsledku ktorej je hospitalizovaný na psychiatrii. Hľadanie cesty kmladšej generácii vidieť aj vtom, že sa hlavný hrdina zapojí do študentských aktivít, akou je nakrúcanie filmu. Ani mladá generácia však vŠtefánikovej novele nepôsobí veľmi nádejne. Napriek absencii akýchkoľvek dlhodobých východísk kniha ako celok nepôsobí beznádejne. Stále je tu totiž smiech, aj keď väčšinou je to smiech cez slzy. Tak pôsobí aj tematizovanie mizerného finančného ohodnotenia pedagogických pracovníkov, tento sociálny rozmer sa tu objavuje niekoľkokrát avrôznych variáciách, za čo patrí autorovi vďaka: „Zapípala mi esemeska. Bola to banka. Prišla mi výplata. Pribudla suma – číslo totožné sdátumom príchodu Cyrila aMetoda na Veľkú Moravu. Chodí mi na účet každý mesiac. Včísle mojej mizernej výplaty nám solúnski bratia priniesli naše prvé písmo. Atak ako unás hlaholika príliš dlho nevydržala, tak rýchlo odíde aj moja výplata, až na to, že ju nenahradí iná mena – cyrilika, azbuka, latinka –, ale minie sa na bývanie, deodorant asalámu (s. 35).“
Satirický román Vivat, akadémia, zbohom, Čechov (Orman) od Jozefa Puškáša nás privádza na Akadémiu krásnych umení na Vysokej ulici. Univerzitný román je špecifický žáner, ktorý nemá na Slovensku dlhú tradíciu, aVivat, akadémia, zbohom, Čechov túto medzeru čiastočne zapĺňa. Univerzita je svet sám osebe, svlastnou hierarchiou, štruktúrami apravidlami, čo však neznamená, že sa radikálne odlišuje od toho nášho spoločného sveta za múrmi inštitúcie. Skôr by sa dalo povedať, že je to obraz nášho sveta vmalom, aako to už býva, vmenšom meradle niekedy vidieť lepšie veci, ktoré bežne prehliadame pre ich veľkosť. Vrománe vystupujú vzásade dve hlavné postavy, profesor Pompura, rektor Akadémie, človek, ktorý má moc achce si ju udržať, predobraz slovenského papaláša, akého môžeme nájsť kdekoľvek. Ajeho náprotivok docent Slávik, v živote stratený prorektor, ktorý spočiatku neohrozuje, ale postupne sa dostáva srektorom do konfliktu. Ten nie je len vosobnej rovine, ale je to konflikt starého anového sveta. Akademické prostredie všade na svete, nielen unás, sa mení relatívne pomaly, pretože hľadá určitú rovnováhu medzi tradíciou anovosťou. Unás však tradícia chýba alebo sa ešte len formuje ato tiež prispieva kšpecifikám našej situácie, ktorú autor zachytáva. Za zmienku stojí aj to, že Puškáš svoj román veľmi presne zasadzuje dosúčasnosti, zachytáva vňom obdobie pandémie a čiastočne aj ruskej agresie na Ukrajine. Satirickosť prózy avôbec jej humornosť podčiarkuje živý jazyk: „V čase, keď si sa kurvil vkúpeľoch, drvila ma depka. Odstúpil som zo senátu. Bol som vdvoch kaviarňach ajednej reštike hľadať si flek, nič ztoho nebolo. Vškole som nebol ani raz. Keď som po týždni prišiel na autorský seminár, sedel som vučebni sám anechápal som wtf (s. 132)“. Univerzitný román je niečo, čo na Slovensku absentuje, ahumor, ktorý ktomuto žánru patrí, nie je nikdy samoúčelný, ale vedie kpostupným zmenám vzabehnutých štruktúrach vzdelávacích inštitúcií, ato je len dobre. (Kritického ducha kdnešku azmysel pre iróniu môžeme nájsť aj uTomáša Straku vknihe Persona non grata, ktorá vyšla svročením 2022 vo vydavateľstve FACE. Hlavnou postavou je Marek, doktorand filozofie. Kniha je svižná azábavná, vceste ďalej jej však okrem kompozície aďalších formalít stojí rozprávačovo ego.)
dzá Ja parkáč (Marenčin PT) spodtitulom Socík bol šialená jazda od Ľuba Dobrovodu nás vracia do čias socializmu, ktorého obraz je vyskladaný zmozaiky neuveriteľných príbehov, výrokov audalostí. Mimoriadne dynamický, strmý prúd rozprávania nás stranu za stranou posúva kpocitu šťastnej absurdity aradosti zo života. Dobrovoda dokáže vytvoriť mimoriadne živý obraz paralelnej reality či minulosti, ktorý je pevne usadený vspôsobe jeho rozprávania a v dialógoch. Parkáč vnázve odkazuje naparkovisko, teda na miesto výmenných obchodov, šmeliny aďalších aktivít, ktoré sa (aj keď neúmyselne) stavali voči totalitnému režimu subverzívne. Parkovisko zohrávalo svoju nezastupiteľnú úlohu aj v rokoch transformácie, stačí spomenúť Pišťanka aRivers of Babylon. Dobrovoda asubverzívnosť jeho písania umožňuje nazerať na reprezentácie minulosti vrázštepe dvoch jazykov. Prvom, ktorým sa niečo hovorí, av druhom, ktorým sa myslí úplne iný význam toho, čo sa vtom prvom hovorí. Práve táto koexistencia dvoch jazykov je od počiatku podstatou satiry a komédie.
Simulovaný denník kocúra stitulom Ja, Dorian G. (Spolok Madách) od Mariána Hatalu patrí ku knihám, ktoré opisujú ľudský svet zozvieracieho pohľadu. Kocúr Dorian sa od svojho „pána“ – použitie tohto pomenovania majiteľa je pri mačkách vždy problematické –, spisovateľa Ervína, naučí čítať apísať. Túto činnosť pred svojím pánom tají, atak trochu tuší aj to, že spisovateľ píše knihu oňom. Kčitateľovi sa tak dostáva humorná reflexia malého rodinného, ako ajveľkého, globálneho sveta zpohľadu domáceho zvieraťa. Kocúr okrem písania vedie s ľudským náprotivkom ajeho názormi neraz fiktívny dialóg: „Mnoho ráz si predsa povedal, že svet ľudí nie je svet kocúrov; že kocúry nemajú čo zachraňovať tento svet; že vtom si ľudia musia vystačiť sami. Napokon, je ich viac než osem miliárd. To by na takú drinu mohlo stačiť (s. 169).“ Pri tejto knihe mi napadla otázka, či vlastne to bežne používané spojenie „domáce zviera“ nie je v prípade mačiek tak trochu oxymoron.
Sodstupom ksebe a svetu
Záverečná časť trenčianskej románovej trilógie Lukáša Cabalu Spomenieš si na Trenčín? (Artforum) nás opäť privádza do fiktívneho či paralelného mesta Trenčín. Príbeh Vincenta, majiteľa antikvariátu, prepletá realitu sveta atextu do magického celku, pričom sa opiera osilnú čitateľskú knižnicu (termín U. Eca), ktorá umožňuje čitateľovi vtexte nachádzať rôzne odkazy na cudzie texty a fiktívnesvety. Výber postáv aich prepojenie so židovstvom, ktoré je citeľné, nie je náhodné. Tradícia tajuplného mesta, ktoré skrýva ďalšie fantastické či mýtické priestory, zákutia, labyrinty ulíc, priamo vychádza ztradície, ktorú môžeme nájsť už na konci 19. azačiatku 20. storočia. Včase pred druhou svetovou vojnou bola väčšina veľkých stredoeurópskych miest viacjazyčná aasi aj multikultúrnejšia než dnes. Lukáš Cabala na túto tradíciu nadväzuje aje len prirodzené, že tak robí odkazmi na súdobých obyvateľov mesta ana texty iných autorov, ktorí mu tieto prepojenia umožňujú. Samotný príbeh knihy veľmi dobre dopĺňajú snové, nie však prvoplánové ilustrácie Juraja Tomana. Kniha je poctou životu vliteratúre afantázii, ktorý je stále zriedkavejší, no zároveň je aj poctou minulosti a mestu, kde na začiatku 20. storočia žila silná židovská komunita. Aj tento román je vdesiatke Anasoft litera aje dôležité spomenúť, že hoci je zavŕšením trilógie, funguje aj samostatne, teda čitateľ, ktorý nedržal vruke predchádzajúce dva diely, si knihu užije tiež.
Kniha Dušana Dušeka Deti vdaždi (Slovart) spodtitulom Kalendár na roky 2020 – 2021 po narodení Krista sa obracia do minulosti, krokom pandémie. Kniha, ktorá svojou vizuálnou úpravou pripomína starý ľudový kalendár, obsahuje aj mimoriadne veľa pestrých doplnkových textov, akými sú básne, spomienky na kolegov spisovateľov, dodatky a rôzne príležitostné texty.Grafická úprava knihy využíva ilustrácie z Veľkého poučno-zábavného kalendára obrázkového pre každodennú potrebu z roku 1910. Nie každému takáto úprava vyhovuje, keďže texty vknihe sú súčasné aneraz sa vnich riešia aj technické problémy, ktorým museli čeliť najmä staršie generácie počas pandémie, na mňa osobne však zapôsobila dobre. Gro Dušekovej knihy tvorí chronologické autobiografické rozprávanie, ktoré sa nesie vcitlivej rovine, uvediem aspoň jeden citát, kde autor odhaľuje pôvod názvu knihy: „Zase sa rozpršalo. Putoval som pod dáždnikom. Na školskom dvore nemeckej školy, bývalej Šupky na Palisádach, sa vo farebných oblečeniach rojili deti – akoby ani nepršalo: výskali, pobehovali, vykúkali na ulicu. Zrazu mi do hlavy vošiel názov na novú knihu: Deti vdaždi (s. 172), (Máj 2021)“. Čítať denníkové záznamy z každodennosti spisovateľa, ktorého knihy ma sprevádzali celý život, je krásne najmä v schopnosti spomaliť sa a od všetkého odstúpiť. Práve počas pandémie, teda včase, ktorý autor zachytáva vDeťoch vdaždi, včase, keď písal túto knihu, som čítal svojmu synovi prvýkrát ʾšáč첹. Priznávam, bolo to sebecké, lebo som tú knihu vybral, aby som si spomenul na svoje vlastné detstvo amoje prvé čítanie. Abál som sa, lebo tak ako každý, ani ja som nevedel, čo s nami bude, a Pištáčikov svet, jeho dom, záhrada avečne otravný Marcel mi dávali pocit bezpečia, ako mi ho teraz dali Deti vdaždi. (Reflexiu pandémie no vonline priestore, ako aj vzťah staršej generácie ktechnológiám nachádzame napríklad aj u Vlasty Hochelovej v knihe Oživote vieš prd!, ktorá mápodtitul Fejsbúkový denník. Autorka všaksieť avzťahy na sociálnej sieti, kde sa román odohráva, berie znadhľadom ačitateľom ponúka dynamicko-komický príbeh.)
Poviedková tvorba
Bod zlomu (Slovart), kniha krátkych, fragmentárnych poviedok od Juraja Kováčika, hovorí ozvláštnychmomentoch, nie dobrých ani zlých, ale takých, keď sa niečo vnás alebo okolo nás ireverzibilne zmení. Popritom môže ísť obežné udalosti ako gesto či telefonát, niečo, čo sme zažili nespočetnekrát bez toho, aby sme tomu venovali pozornosť. Až vjeden deň nášho života príde „ten“ telefonát, ktorý všetko zmení, „to“ gesto, čo všetko odhalí, teda niečo, čo považujeme za bod zlomu. Tieto okamihy autor zachytáva vo fragmentárnych poviedkach a ich jednotiacu líniu tvorí kultúrne povedomie autora, odrážajúce sa vnázvoch jednotlivých textov, ktoré neraz odkazujú na názvy kníh či piesní. Evokujú takurčitú emóciu, náladu, spomienku alebo myšlienku, ktorá môže byť čitateľovi známa, nozároveň je interpretovaná vnových súvislostiach textu. Subjektívne hľadisko je natoľko silné, až sa zdá, že jednotlivé názvy súvisia stextom len okrajovo avyužívajú sa najmä ako základ rozprávania mikropríbehu či fragmentu komplexnejších úvah.
Pri mapovaní poviedkovej tvorby zobdobia minulého roka nesmieme opomenúť projekt vydavateľstva KK Bagalu Mastný muž, ktorý je výsledkom „nezávislej intelektuálnej hry veselej skupinky spisovateľov“. Konkrétne ide ojedenásť poviedok od jedenástich spisovateľov (Balla, Peter Darovec, Eman Erdélyi, Ivana Gibová, Nikol Hochholczerová, Milo Janáč, Ivan Medeši, Jana Micenková, Richard Pupala, Ondrej Štefánik a Marek Vadas). Vtip je vtom, že nie je známe, kto ktorú z poviedok napísal, všetky sú nepodpísané. Jednotlivých autorov spája téma „mastného muža“ apodoby, vakých sa knám dostáva jeho obraz vjednotlivých poviedkach, sú zakaždým originálne. Zbierka ako celok pôsobí veľmi synergicky ahumorne aurčite stojí za pozornosť. Ako antológiu je však nebolo možné zaradiť do desiatky Anasoft litera, čo je mne osobne úprimne ľúto. Ostáva mi tak aspoň možnosť vysloviť prianie, keďže sakniha stretla snadštandardným záujmom, aby vydavateľ KK Bagala vpodobných aktivitách pokračoval.
Kzbierkam poviedok, ktoré upútali širšiu pozornosť čitateľov, ako aj kritiky, patrí najnovšiapoviedková kniha Richarda Pupalu Druhý čierny zošit (Lindeni), vktorej, ako je zrejmé už znázvu, autor nadväzuje na svoju predošlú knihu hrôzostrašných príbehov. Nejde však len očisto žánrovú literatúru, očom svedčí aj nominácia tejto knihy do desiatky Anasoft litera. Pupala sám vjednom zrozhovorov povedal, že žánrové delenia pre neho neznamenajú veľa, dôležitý je príbeh, atak sa aj vtýchto poviedkach, rovnako ako vjeho predchádzajúcich knihách, objavujú základné dvojice, ktoré formujú úzku hranicu prechodu medzi racionálnym airacionálnym. Dobre známe svety každodennosti, vktorých sa denne pohybujeme, sa dokážu z jednej stránky na druhú zmeniť na svety úplne cudzie, desivé. VPupalových poviedkach zohrávajú relevantné momenty vpodstate klasické, avšak stále dobre fungujúce binárne opozície, akými sú detstvo a dospelosť, individuálne akolektívne, racionálne airacionálne. Rovnako sú funkčne dobre využité aj pridružené témy, akými sú sociálna situácia, osamelosť, závislosť či duševná nestabilita protagonistov. Čiže ide skôr obeletristické než fantastické témy. Dalo by sa povedať, že Pupala skúma, čo sa stane, keď sa obyčajní ľudia ocitnú vhraničných situáciách, ktoré ich nútia konfrontovať sa so svojimi najhlbšími obavami a túžbami. Výnimočne pôsobivé sú poviedky Jednej letnej noci, Dom sverandou aKliešť, ktoré dobre ilustrujú pestrosť aoriginalitu, sakou autor pristupuje kstvárneniu strachu a hrôzy. Prvá popisuje partiu dospievajúcich ľudí rozhodnutých zrealizovať vjednu prázdninovú noc vlese satanský rituál, druhá prináša príbeh finančne dobre zabezpečenej ženy, ktorej vstupuje do snovdom sverandou, ktorý sa chystá kúpiť, atretia je príbehom osamelého dedinského alkoholika, takmer bezdomovca, nakazeného neznámou infekciou. šٰ tieto motívy by sa dali spracovať tak, že by na nich nemuselo byť nič hrôzostrašné, ale je a vtom práve spočíva majstrovstvo Pupalovo rozprávača.
Viac žánrovou zbierkou hororových poviedok zminulého roka, ktorú treba spomenúť, je kniha ܻdzá첹 (Čti mi!) Michala Hosťoveckého, vminulosti oceňovaného aj Martinus cenou fantázie, vyšla však len vpodobe audioknihy, poviedky interpretuje Rudo Kain. Mimoriadnu pozornosť si zaslúžia najmä poviedky Šelma aLovec búrok, ktoré sú príkladom dokonalého remeselného zvládnutia hororového žánru. Ďalšou zaujímavou knihou, ktorá sa pohybuje na hranici hrôzostrašného žánru, je samostatná novela Vodonoh (Ikar) od Davida Mangu, ktorej dej je situovaný do lužných lesov pár kilometrov pod Bratislavou. Novela sa začína ako terapia písaním vpsychiatrickej liečebni aopisuje zážitok skupiny vodákov, ktorá splavuje Dunaj apočas splavu postupne odkrýva desivé tajomstvá.
Keď už sme pri hrôzostrašnej literatúre, neobídeme ani najnovší román Hlbina (Ikar) od Jozefa Kariku, v minulosti oceneného za knihu Trhlina Cenou čitateľov Anasoft litera 2017. Karika vtomto románe čiastočne opúšťa hororový žáner, ktorý poznáme zjeho predchádzajúcej tvorby, anajmä vdruhej časti aku koncu románu sa formálne posúva väčšmi kžánrutrileru. Dejová línia sa odohráva vbývalom Československu v šesťdesiatych rokoch počas storočnej zimy v Ružomberku, kam prichádza príslušník štátnej bezpečnosti, hlavný hrdina románu, vyšetrovať beštiálne zločiny. Karika vtomto románe potvrdzuje tendenciu, viditeľnú už vpredchádzajúcich dielach (najmä ä/), asíce, prepojiť niektoré svoje predchádzajúce príbehy do siete určitej hrôzostrašnej lokálnej mytológie. dzá autor označuje aj ako prequel k románu Strach, ktorý sa rovnako odohráva vRužomberku počas zimy, ale vsúčasnosti, a bol autorovým prvým hororovým románom vôbec, čím sa vistom zmysle uzatvára Karikov ružomberský kruh.
\doslov
Keďže posledným odsekom som sa dostal kliteratúre, ktorá spadá do kolónky žánrová, ukončím na tomto mieste prehľad kníh, ktoré považujem za reprezentatívne vzhľadom na celoročnú produkciu voblasti prózy. Aj keď tento prehľad nie je aani nechce byť kritikou, rád by som upozornil na istú tendenciu, ktorú si určite všimol aj čitateľ tohto textu. Vprvej časti, ktorá je venovaná nosným témam reflexií súčasného sveta audalostí, ktoré ho poznačili, dominujú ženské autorky. Vprincípe sú to všetko texty, ktoré čelia súčasnému stavu vecí, analyzujú ho ahľadajú vysvetlenie. Na druhej strane odstupu, irónii alebo zameraniu pozornosti inam, prípadne na seba samého (je to odvracanie sa, popieranie (?)), ktoré tvoria ďalšiu časť tohto prehľadu, dominujú mužskí autori. Je to moment, ktorý považujem za zaujímavý aj zdôvodu, že vknihách minulého roka, až na poviedkovú tvorbu, prevláda už spomínaná fragmentárnosť. Práve tento jav ma priviedol khypotéze ovzťahu medzi fragmentárnosťou aistou nedopovedanosťou vknihách, ktorú spomínamvúvode, kde píšem oliterárnej prevádzke. Možno je to však úplne inak azmena spočíva vjazyku samom ajeho možnostiach vypovedať sa oudalosti a jej dôsledkoch, vktorých stále žijeme.
Foto: Daniel Pazdúr
