ղľáԾ
Gennadij Ajgi:Obdarená zima
Výber zceloživotného diela rusko-čuvašského neoavantgardného básnika Gennadija Ajgiho (1934 – 2006) Obdarená zima sausiluje o relatívne komplexné predstavenie jeho tvorby a jej slovenskej recepcie. Prináša vpreklade prierez autorovou lyrikou, úplnú zbierku Poklona – spevu, autorove kľúčové esejistické a memoárové texty venované Velemirovi Chlebnikovovi, Borisovi Pasternakovi a Franzovi Kafkovi, eseje --é a ʴé--ѱčԾ, štyri slovenské rozhovory sbásnikom, spomienku Galiny Ajgiovej na posledné obdobie manželovho života a na jeho pohreb, tri básne Jána Zambora venované Gennadijovi Ajgimu, malý kalendár autorovho života a diela od Valerija Kupku a Zamborovu reflexiu básnikovej lyriky a jeho myslenia o poézii. Výber zostavil Ján Zambor, texty spolu sním preložili Ivana Kupková, Valerij Kupka a Miroslav Válek. Kniha vychádza vo vydavateľstve F. R. & G. Uverejňujeme úryvky zAjgiho memoárovej prózy o Borisovi Leonidovičovi Pasternakovi vpreklade Jána Zambora.
Každodennosť zázraku
Stretnutia sBorisom Pasternakom. 1956 – 1958
*
Bol som vtedy študentom moskovského Literárneho inštitútu. Internáty inštitútu boli vPeredelkine, býval som vjednej izbe spriateľom Rimom Achmedovom, rusko-baškirským spisovateľom.
R. Achmedov spomína (...): „Vo vzťahu Ajgiho kPasternakovej poézii sa odohrala tá istá premena ako so mnou. Spočiatku – vrokoch 1953 a 1954 – sa zúrivo staval na odpor, keď som sa mu usiloval vtĺcť do hlavy banálne pravdy, ktoré sa mi zdali až elementárnymi. Zúrivo ma napádal, ironizoval. Po nejakom čase sa začal zamýšľať a voľky-nevoľky sa priznával: áno, niečo vtom je. Potom, keď absolvoval isté štádium nebadateľného zlomu vpoznaní, zrazu sám pre seba učinil objav a zvolal: ,Ale veď to je predsa geniálne!‘ A žiť Pasternakovými veršami sa preňho stalo rovnakou každodennou potrebou ako pre veriaceho obrad modlitby.“
A tu sa májovou nocou roku 1956 vraciam do internátu – zprvého stretnutia so svojím žٱdz. Niekoľko hodín strávených sB. L. na verande jeho chaty mi pripadá ako obrovský krútiaci sa sútok Shakespearovej Búrky a Sna noci svätojánskej.
Vizbičke, kde som býval sRimom, som sa zjavil po polnoci. Priateľ, ktorý ma netrpezlivo čakal, volá:
– Čo sa ti stalo, cestou si plakal? Veď si celý mokrý!
– Neviem, nakoľko som mokrý od sĺz, – odpovedám, – a nakoľko od jeho bozkov... Tak veľa ma bozkával...
Takto vchádzam do obrovského sveta Pasternaka básnika, ale aj staršieho druha, Učiteľa a unikátneho Spoločníka.
*
Celý bol vmoci nedávno dokončeného románu. Akoby ho obklopoval živel akejsi donekonečna sa rozširujúcej Slobody, vktorej sa dvíhala, prechádzajúc zjedného stupňa na druhý, a vznášala sa – všezahrnujúco a nezadržateľne – neprestávajúca oduševnenosť.
A vôbec téma slobody, vsúvislosti srománom, vnašich rozhovoroch dominovala.
*
Raz som sa dotkol vyjadrení B. L. o tom období Majakovského, ktoré „nechápe“ a „neprijíma“.
– Keby nebolo Majakovského „angažovaného obdobia“, – povedal som, – keby bol postupoval priamo v línii hlavných tragických poém, nasledujúcou „poémou-krokom“ by bol – výstrel.
– Poému Na plné hrdlo pokladám za odložený výstrel, – odpovedal B. L.
Myslel som si a naďalej si myslím, že v danej dobe boli dva rovnako pôsobiace básnické póly – Majakovskij a Pasternak. Myslím, že nepretržite činný pól Majakovského B. L. pociťoval a bral do úvahy celý život, spor s Majakovským, Pasternakovo Գپǻ徱é potvrdzovanie svojho svetonázoru, podľa mojej mienky, bolo prítomné aj v konečnom formovaní zámeru Doktora Živaga..
*
.... druhú tému, prenikajúcu rozhovory B. L. so mnou, vôbec všetko naše stýkanie sa (zachycujúcu široko, „pulzujúco“, žiarivo) by bolo možné nazvať témou „tunajšskosti“, „každodennosti“ á. (...)
Na spomínanú tému B. L. začal hovoriť pri druhom stretnutí.
– Zázrak, – veď to je jednoduché. Je tu vedľa, všade, stále. Keď je pred vami text, nemáte do činenia s písmenami, ale s duchom samého autora, – máte do činenia s ním samým! Zázrak, – sedíte predo mnou, to je – tiež zázrak!
*
V letné ráno 1958 som šiel z Peredelkina, ponáhľal som sa do Literárneho inštitútu, kde som vtedy študoval. Do toho dňa som vstupoval s ťažkosťami: poriadne som meškal na hodinu a navyše šiel so mnou študent, ktorého som často vídal medzi chlapcami-nacionalistami z Litinštitútu. Na rázcestí, trochu ďalej od peredelkinského cintorína, som chcel zahnúť doprava. A zbadal som Borisa Leonidoviča: kráčal, v bielom plášti, priamo oproti nám. Nebudem sa pokúšať ho opísať: vtedy som si sotva niečo všimol, okrem toho, že predo mnou bol – on, neurčiteľný, ako prírodný jav.
Boris Leonidovič spustil búrlivý monológ:
– Aká škoda – vidím, že sa ponáhľate – to je ráno! – nemáte čas – ako veľa by sa mi žiadalo povedať! – veď vy ma pochopíte! – musíte to pochopiť! – máte málo času! – no pochopíte to: najhlavnejšie – najdôležitejšie – je práve toto ráno – dedina – Vy – toto nebo – všetko súčasne: tento svet – všetko spolu – príroda – nebo – tieto borovice! – všetko toto – pochopené súčasne a spolu – nech bude tým, čo Vám chcem povedať! – chcel by som, aby ste to pochopili, prijali, – súčasne, všetko spolu! – aby to všetko bolo s Vami – pochopili ste ma, však? – musíte to pochopiť!“
Dodám, že som si vtedy nestihol všimnúť, ako sa B. L. skryl za borovicami. Môj ohúrený spoločník, spomínaný študent, stál s dokorán roztvorenými očami.
– To je teda Pasternak?
*
Veľa sa nahovorilo a popísalo o Pasternakovom „egoizme“ a „egocentrizme“.
Raz o tom so mnou začal rozprávať sám. Len tak, – akoby sa ponosoval.
– Všetci ma obviňujú z egoizmu. Mojim príbuzným je so mnou ťažko, všetko chápem. Povedzte však, vari je to egoizmus, keď všetko, – všetko prírodné, všetko trpiaco-ľudské, všetku neslýchanú krásu sveta, – nasávaš, nekonečne vstrebávaš do seba, aby si to všetko, – vrúcne, štedro, bez rozmýšľania, – dal, rozdal – nevieš komu, – bez adresy, – všetkým, všetkým!
*
V marci 1958 ma vylúčili z Literárneho inštitútu a „z radov komsomolu“ s formuláciou: „Za napísanie nepriateľskej knihy básní, podrývajúcej základy metódy socialistického realizmu“.
Túto zvesť B. L. prijal aj ako úder pre seba samého. Stretli sme sa hneď po tom, – s vnútornou sympatiou, nezačali sme posudzovať túto udalosť. Povedal som iba:
– Je to – správny vývin osudu, dávno som predsa v tom riečisku, a preto som v podstate spokojný.
B. L. mlčky prikývol.
Ale po nejakom čase sa po Peredelkine rozchýrilo, že jeden zo študentov Litinštitútu spáchal samovraždu. B. L. zašiel smerom k internátom a prvej skupinky študentov, ktorú stretol, sa spýtal na mňa. (Bol som trochu prekvapený, no potom som zvláštny nepokoj B. L. pochopil – videl, že som ťažko prežíval svoj rozchod so ženou, a to sa odohralo hneď po udalostiach na Litinštitúte).
Mimochodom, samovraždu spáchal ten študent, ktorý sa na vyššie opísanom stretnutí s B. L. na cintorínskom rázcestí s ohromením spýtal: „To je teda Pasternak?“ Zanechal lístok so slovami, že z mučivého „prostredia“ preňho nejestvuje iné východisko.
*
Po smrti B. L. som sa vpriebehu najťažšej (a predsa už „znesiteľnej“) štvrtiny storočia často zamýšľal: ako mohol Pasternak vydržať strašné polstoročie sovietskeho života?
Spomínal na mnohé, medziiným rozličné „životné maličkosti“ (ktoré vtýchto spomínaniach neuvádzam, nechávam si ich iba „pre seba“).
Rozmýšľal som o jeho znášaní života – ako o nejakej záhade.
Vysvetlenie toho, ako všetko ž a íť, sa mi javí („okrem iného“) vnasledujúcom:
Boris Leonidovič mal podľa mojej mienky geniálnu schopnosť očarúvať sa, – byť očarovaný čímkoľvek a vktorejkoľvek chvíli: padajúcim listom, dieťaťom, ktoré stretol na prechádzke (dodnes naňho spomínajú „prostí ľudia“ vPeredelkine: „Zo spisovateľov sa iba Pasternak snami zdravil“), pochmúrnym dažďom, akýmkoľvek spolubesedníkom, – ako sám hovoril: „všetkým-všetkým“ – životom, Vesmírom, vlastnou básnickou Mierotvorbou.
*
Jedna zmojich prvých ruskojazyčných básní sa nazývala Obdarená zima. Vtom názve je skrytý „citát“ zPasternaka, – vedel som, že medzi blízkymi o mne hovoril: „Je obdarený“.
Moje veľké ruské jednozväzkové vydanie, ktoré vyšlo vParíži roku 1982, tiež nesie spomínaný názov (bolo vtom moje uchovanie istého „odkazu“ B. L. – tajného, iba pre mňa).
Ako na ďalší „odkaz“ som vždy spomínal na nasledujúce slová:
– Je mi blízka Vaša spätosť sprírodou. No žiada sa mi povedať, že príde čas, keď sa budete musieť vedome usilovať o uchovanie tejto „岹ԴDzپ“ ako akéhosi Vášho dlhu vo vzťahu kvlastnej práci.
Pri našom predposlednom stretnutí začiatkom roku 1959 B. L. povedal:
– Rusko je – šťastné miesto pre umelca. Tu sa ešte nepretrhlo spojenie človeka sprírodou.
*
Vjeseni 1959 som odcestoval do Čuvašska, domov, kumierajúcej matke.
Vdedine som žil „pod úradným dozorom, ako nepriateľský element“, – ako bolo vyhlásené na zasadnutí miestneho okresného výkonného výboru.
ZMoskvy mi často prichádzali listy – od Iriny Jemelianovovej. A zrazu prestali chodiť. A raz vnoci – tajne – ma navštívili dvaja mladí muži zo susednej dediny (obaja – vylúčení zakéhosi sibírskeho inštitútu z „ideologických dôvodov“): „Veľa sme o Vás počuli. Hovorí sa o Vašom spojení sBorisom Pasternakom. A rozhodli sme sa Vám oznámiť, že zahraničné „hlasy“ teraz vysielajú, že je ťažko chorý.
Po nejakom čase som dostal telegram. Akoby sa zdvihli zpapiera, udreli ma slová: „Klasik umrel“.
Moja matka, pologramotná roľníčka, mala dramaticky-rozvinutý um a bola mi ozajstnou duchovnou družkou. Rozprával som jej o Pasternakovi, chápala jeho význam vmojom živote.
– Vkaždom prípade musíš byť na jeho pohrebe, – povedala. – Cestuj. Spoľahni sa, – do tvojho návratu nezomriem.
Nastávala noc. Rozbehol som sa poľom do ďalekého okresného centra, aby som sa odtiaľ dostal na železničnú stanicu.
Svietil mesiac. A zrazu mi zišlo na um ešte raz prečítať telegram – stálo tam: „Pohreb vutorok“.
Borisa Pasternaka pochovali pred troma dňami...
Moja matka umrela presne dva týždne po skone Borisa Leonidoviča.
Takto – strašným dvojnásobným úderom – sa skončila moja mladosť.
7. – 13. júna 1990
