ղľáԾ
Text Sofie Andruchovyč je súčasťou antológieVojenský stan, vktorej 50 ukrajinských spisovateľov reaguje na vpád ruských vojsk.
Hromovým hlasom znel okolo mňa zbor generátorov, preto som si najprv myslela, že som Júliine slová nepočula správne. Ale ona ich zakričala znova: „Nikdy som nezažila také orgazmy ako počas vojny!“
Predchádzajúce dve hodiny sme strávili vgigantickej reštaurácii pri Chreščatyku – pred vojnou bola stále preplnená hosťami. Keď som tentoraz prešla spleťou podzemných labyrintov akonečne sa dostala do priestrannej sály, ukázalo sa, že som tu sama. Tu atam blikali svetlá sviečok, ktoré len zhusťovali temnotu aspôsobovali zmätok. Uprostred tmy sa hýbali neisté postavy čašníkov. Usadili ma na najosvetlenejšom mieste – hneď vedľa okna, ktoré smerovalo do pasáže obchodného centra oúroveň nižšie. Júlia meškala, tak som si prezerala sviatočné výklady obchodíkov, keď zrazu nastala úplná tma. „To sme tu ešte nemali,“ vyľakane povedala recepčná. Spolu sme mlčky sledovali, ako sa vbutikoch, ktorých svetlo zvyklo upokojovať večným prísľubom rozkoše, zažínajú bledé svetlá smartfónov. Knim sa pripojili silnejšie lampy ačoskoro som mala pocit, akoby som sa pozerala na zrod galaxií vo vesmírnejčierňave, na tanec osamelých hviezd uprostred temnej večnosti.
Keď Júlia konečne prišla, objedali sme si jedlo. Dostala som chuť na burratu na tekvicovej pene, Júlia si objednala mletú rybu vcestíčku abiele víno. Porozprávali sme si novinky, keď som vo svojom smartfóne našla video, ktoré som si vyžiadala od priateľa.
SNazarom sme pred niekoľkými rokmi hľadali hrob ukrajinského spisovateľa aarcheológa Viktora Petrova na Lukianivskom vojenskom cintoríne. Všetci najbližší priatelia akolegovia Petrova boli popravení, uväznení, poslaní do vyhnanstva, vyhostení a vyhnaní zdomovov – prenasledovaní v30. rokoch 20. storočia. Ale Petrovovi sa podarilo prežiť dlhý život – možno preto, že súhlasil so spoluprácou so systémom. Zrejme preto spisovateľa, profesora aarcheológa pochovali medzi generálmi aplukovníkmi.
SNazarom sme sa najprv pomýlili aPetrova sme hľadali na cintoríne oproti – medzi hustou zeleňou, ktorá je vprvých letných dňoch na cintorínoch taká bujná, uprostred krúžiacich topoľových chumáčov. Tak sme narazili na hrob chlapca Kosťu Zerova, syna Petrovovej milovanej ženy: dieťa zomrelo náhle na šarlach práve včase, keď jeho otec, fenomenálny básnik aprekladateľ Mykola Zerov, blízky priateľ Petrova, prežíval najkrutejšie prenasledovanie. Hrob desaťročného Kosťu je zároveň symbolickým hrobom jeho otca, ktorého popravili vroku 1937 vSandarmohu.
Nazar, človek kníh, ktorý pracoval vkníhkupectve, kde pripravoval najchutnejšiu filtrovanú kávu vKyjeve zfermentovaných zŕn, narukoval na front hneď vprvý deň vojny. Stretla som ho pred týždňom; dostal dovolenku po tom, ako bol zranený šrapnelom apodstúpil operáciu tváre. Má poškodený sluchový nerv ado konca života mu bude zvoniť vušiach. Taký doživotný osobný letecký poplach. Pred jeho očami zomreli piati ľudia.
Nechcel sa vôbec rozprávať. Ale nakoniec mi ukázal video: pred niekoľkými mesiacmi sa dostal na vojenský výcvik do Veľkej Británie. Medzi inštruktormi bolo niekoľko Maurov zNového Zélandu, ktorí vposledný večer pred rozlúčkou usporiadali pre ukrajinských vojakov rituálny tanec haka.
Toto video som teraz ukazovala všetkým akaždému: nedokázala som ho neukazovať. Stále som pri ňom mala husiu kožu. Ten obraz bol krásny aškaredý zároveň, odpudzoval vás, ale nedokázali ste odtrhnúť pohľad od tých agresívnych pohybov, od dupania silných nôh, od očí, ktoré takmer vypadli zjamôk, od jazykov, vyplazených tak, že bolo vidno útroby hrdla. Ten, kto začal pieseň audával rytmus, bol do pása nahý,tvár mal natretú tmavou farbou. A vrukách držal žlto-modrú vlajku.
Prvá vec, ktorú povedala Júlia po tom, ako sme vyšli na stúpajúcu ulicu pokrytú ľadom – presnejšie, nie povedala, ale v súťaži shučaním generátorov zakričala –, bolo jej priznanie. Lúč svetla zčelovky staršieho muža, ktorý nám kráčal vústrety, nás oslepoval ako reflektor, ktorým hľadajú dezertovaných väzňov. AJúlia dodala: „Zrejme by som otom nemala hovoriť nahlas.“
Skúmavo som sa pozrela jej smerom: uprostred čierňavy jednej zhlavných kyjevských ulíc žiarila. Jej koža svietila, jej vlhké oči plné nadšenia sa leskli, oblizovala si pery , akoby stále cítila chuť tej svojej ryby, umytej sviežosťou vína.
Rozprávala mi príhody svojich tajných stretnutí, podrobnosti aodtienky pocitov, ale nedarilo sa mi zachytiť všetko – či už pre okolité hučanie generátorov, alebo pre hluchú temnotu. Zdá sa mi, že Júlia opisovala svoje vyvrcholenia počas raketových útokov: keď raketa trafí cieľ alebo keď ju zostrelia systémom protivzdušnej obrany atrosky lietajú okolo; opisovala prežitú rozkoš počas plechového hrmotu dronov, rytmus akoncentrické hojdanie, ktoré udáva siréna leteckého útoku.
Rozprávala ozvláštnostiach stretnutí vhoteloch počas núdzových výpadkov elektriny: orecepčných vchladných vestibuloch so strašnými tvárami, osvetlenými bodovými svetlami, obočných dverách, ukrytých vneviditeľných zákutiach, ktoré vedú kuschodisku, onekonečných výstupoch na sedemnáste poschodie, keď nefungujú výťahy, ošuchotaní krokov človeka, ktorý sa niekam zakráda, oneistých tieňoch na chodbách, ktoré mlčky miznú, osvetielku, ktoré sa hojdá vo vzduchu ačaká na teba, odverách izby, ktoré vypáčil niekto zpersonálu, lebo nefungovala karta. Oúplnej nahote voslepujúcej tme nad čierňavou mesta, ktorého obrysy z výšky sedemnásteho poschodia sotva vidíš alen tušíš ich kontúry.
Ostretnutiach vprenajatých bytoch, najmä ojednom znich, keď v najmenej vhodnom okamihu vtrhla do bytu hliadka vedenia kontrarozviedky, lebo iniciatívna suseda podozrievala neznámych ľudí, ktorí sa tajne zakrádali do jej vchodu, že sú nebezpeční diverzanti. „Asi by som otom nemala hovoriť nahlas,“ opakovala mi aoči jej žiarili šťastím.
Skutočne riskovala, keď sa mi sniečím takým priznávala. Úsudky anázory vojnových čias nedávajú priestor na manévrovanie, uväznia ťa vjedinej pozícii ako pevný korzet. Sú len hrdinovia alebo nepriatelia – nič medzi tým. Neexistuje žiadna zhovievavosť alebo láskavosť – iba množstvo požiadaviek, odsúdenia aneoblomnosti. Existuje jediná najvyššia hranica očakávaní – neuznávajú sa žiadne výnimky, slabosti ajemné rozdiely. Korzet je zafixovaný do úplnej tuhosti mnohými heslami, pečiatkami: „nie teraz“, „do úplného konca“, „formovanie identity“. Život nenápadne nasiakol nepopierateľným presvedčením, že každý človek má plné právo kontrolovať asúdiť, že si to žiada najvyššia spravodlivosť akolektívna morálka, ktoré spoločnosť získala s cieľom nevyhnutnej obrany.
Pátos anapätie sa stali základnými štylistickými prostriedkami. Azároveň závislosťou, omamnou látkou, drogou, bez ktorej nie je možné dosiahnuť katarziu: receptory vnímania sa deformovali do stavu, keď je takmer nemožné prijímať neutrálne čokoľvek, čokoľvek, čo sa netýka vojny. Okrem toho, skromnejšie obraty aamplitúdy intonácie prinášajú riziko vyvolania agresie. Ten, kto nemá dosť agresie, vyvoláva agresiu. Čím viac pátosu aagresie, tým väčšia sebaistota, že mášprávo kontrolovať apožadovať.
„Samozrejme, Júlia!“ zakričala som. „Nemala by si otom rozprávať! Nie je na to ten správny čas!“
„Viem!“ zakričala za mnou Júlia. „Preto otom môžem povedať akurát tak tebe!“
Za pekelného hučania generátorov, ktoré sa otáčali okolo vlastnej osi na čiernej kryhe ulice, ma uisťovala, ako rozumie, že nekoná správne, ale ona je už taká, je to časť jej identity. Všetok tento sex, to je jej haka: jej rituál, očistný oheň, jej tanec. Aona bude, ona ho chce aj naďalej tancovať.
„Budem to robiť až do samého konca!“ zakričala Júlia práve vo chvíli, keď okná domov osvetlili ulicu agenerátory konečne stíchli.
Preklad: Valéria Juríčková
Text publikujeme spovolením vydavateľstva Meridian Czernowitz.
Sofia Andruchovyč (1982)
Ukrajinská spisovateľka, publicistka aprekladateľka. Pochádza zIvano-Frankivsku, je dcérou spisovateľa Jurija Andruchovyča. Jej oceňovaný román Felix Austria bol preložený do češtiny (Větrné mlýny, 2017).
Foto: Rafal Komorowski
