ղľáԾ
Krimi, detektívky, ale aj horory patria do populárnej kultúry. Tá predstavuje prevažne únikovú zábavu. Slovenské krimi však primárne vychádza zreality. Dá sa znej teda pri slovenských detektívkach uniknúť?
Horúce letné dni sa menia na rovnako teplé letné noci aja sa upotený trápim nad knihami. Prečo som sa na toto znovu dal? Pýtam sa sám seba vduchu, keď očami hltám stovky slov textu. Postavy, zápletky, všetko sa mi začína zlievať. Potom si spomeniem. Chcel som skúsiť niečo iné arozlúštiť záhadu.
Ako teoretik populárnej kultúry si nevdojak kladiem otázky. Ako je to so slovenskou detektívkou? Ponúkajú únik? Píšu sa unás ešte alebo realita nefunkčného štátu svojou absurditou predbehla fikciu?
Naoko abstraktný problém. Zaujímavý akurát tak pre teoretikov literatúry, čudákov snosom neustále strčeným vknihách. Patrím k nim, ale mojou „expertízou“ je iný žáner – fantastika. No tú slovenskú nenávidím imilujem zároveň. Milujem preto, lebo je naša domáca, nenávidím preto, lebo väčšinou je až zúfalo monotónna anekreatívna.
Atak som si ja, popkultúrny teoretik akritik fantastiky povedal, že skúsim iný žáner. Nechal som sa nalákať na ten „o zločine“. Do neho patria detektívky, kriminálky, thrillery, špionážne dobrodružstvá apodľa slovenských distribútorov avydavateľov aj horor. Iste, historické prepojenie by sme tam našli, ale mám pocit, že horor je samostatný žáner. Ale dobre teda, pristupujem na túto hru, lebo horory mám rád. Nie je nič lepšie počas horúcich dní, ako príjemné mrazenie z umelého strachu.
Rozhodol som sa však ísť na to inak. Pri čítaní alistovaní vlaňajšou ponukou slovenského krimi som sa snažil teoretika aodborníka vo mne umlčať. Chcel som sa do tohto žánru ponoriť ako laický čitateľ sjedným jediným cieľom – nájsť knihu, ktorá vyvolá napätie. Ukázalo sa to ako obrovský problém.
Pútavá záhada
Viem, že vtýchto prehľadoch ide hlavne oto, aby som referoval okaždej knihe zvlášť. No nedokážem to urobiť bez akéhosi obšírnejšieho rámca anibez toho osobného úvodu. Nazývam to „určenie si referenčného bodu“. To zahŕňa moje očakávania, znalosti žánru ipredchádzajúce skúsenosti a nejakú ukážkovú knihu, ktorá bude slúžiť ako ideálny predstaviteľ, sktorým slovenské krimi budem porovnávať. Čítaval som Troch pátračov, Sherlocka Holmesa, Dominika Dána iĎura Červenáka. Ako prípravu na tento prehľad som sa pustil do Snehuliaka Jo Nesba. Toto boli moje kotvy, rámce pri čítaní.
No apotom som sa začal hrabať vtej kope kníh, čo unás vlani vyšla, askúšal prísť na to, čím začať. Vtedy sa objavil prvý problém. Väčšina kníh sa navzájom podobala alebo mala gýčové obálky, ktoré ma ani trochu nelákali, práve naopak.
Na prebaloch sa často objavovali inotaje odkazujúce nasúčasnú alebo minulú turbulentnú politiku Slovenska alebo sa zobrazovali ženy, ktoré sa ocitli vproblémoch. Rozmach tém bol, podobne ako pri fantasy, až žalostne úzky. Aspoň na prvý pohľad.
Starý známy
Siahol som teda po tom, čo mi bolo povedomé. Dominik Dán, stálica slovenského krimi. Kedysi som jeho knihy hltal. Končila sa mi vtedy puberta asurový jazyk isvet „dánoviek“ sa mi zdal ako niečo výnimočné. No časom som jeho knihy odkladal, teraz si ho prečítam len sporadicky. Vlastne nečítam, počúvam ho ako audioknihu, lebo len tak je pre mňa znesiteľný.
Uvedomil som si totiž, že Dán píše to isté dokola. Občas sa mení uhol pohľadu rozprávača, občas mená, roky, ale vpodstate je to stále to isté. Po desiatkach kníh sú jeho témy, jazyk (ktorý vlastne nikdy nebol dobrý, len som to nevidel), hrdinovia azápletky pomerne prevarené. Pribúda aj textovej vaty, atak čítanie Dána ma irituje zo všetkého najväčšmi. Taký populárny vypísaný autor asniečím novým anápaditým príde len raz za niekoľko rokov. Inak nevybočuje zo svojho štandardu.
Navyše, ani to nie sú detektívky. Áno, knihy obsahujú detektívov apátranie avrahov, všetko potrebné pre detektívku. Ale ako isám autor často prízvukuje, pri chytaní vraha hrá najvýznamnejšiu rolu náhoda. Možno to tak naozaj funguje vrealite, ale takto uspokojivá detektívka nevzniká. Výnimkou nie sú ani jeho najnovšie počiny Mačacia Stopa aBremeno Minulosti (obe Slovart).
Príjemným zistením však bol fakt, že Dánove knihy už nefungujú len ako samostatné príbehy, ale začínajú tvoriť uzavreté dilógie atrilógie.
Rozmýšľam, prečo sa teda čitatelia knemu vracajú? Stagnujúci autor, prevarené prvky... Asi je to ako vkĺznuť do známej krčmy alebo vychodených papúč. Je to dôverne známe, povedomé. Dán sa už pravdepodobne ako literatúra alebo krimi ani nečíta. Čítať Dána znamená vypočuť si ďalšie historky známych akamarátov. Kvalita ide bokom.
Tomuto rozumiem, nebudem Dánovi jeho fanúšikov zazlievať. Bolo by však fajn, keby práve on nebol výkladnou skriňou slovenskej detektívky aneudával normu.
Že nie je? Prečo mám potom vzozname jeho napodobeninu od iného vydavateľstva?
Václav Neuer je vpodstate Dán, len ho vydáva Ikar. Jeho Uplakaná jeseň je ďalším dielom jeho voľnej série, ktorá takisto sleduje dobrodružstvá bratislavskej mordparty. Tiež sa tu stretáme sdvomi vyšetrovateľmi obkolesenými pestrými charaktermi, ktorí naháňajú zločincov vhlavnom meste. Neuer dáva väčší dôraz na detektívnu prácu než Dán, ale vpodstate je to to isté. Iný bar, tá istá značka piva.
Medzi stálice slovenskej krimi patrí už aj Juraj Červenák. Ten nadviazal vroku 2021 na svoj cyklus oSteinovi aBarbaričovi knihou Pre hrsť dukátov (Slovart). Tu nie je čo dodať. Červenák je technicky zručný vypísaný autor ajeho detektívky fungujú nielen ako krimi, ale aj ako autentický historický román. Včitateľskej aj recenzistickej obci za ne žne chválu aja nebudem iný. Mohol by som namietať, že je to vpodstate šablónovitá kniha, ale Červenák má tú šablónu vmalíčku. Vtomto smere je omnoho reprezentatívnejší ako Dán. Aten jeho jazyk, tá jeho práca shistorizmami! Majster remesla.
Keď už sme pri historických detektívkach, malú záhadu pre mňa predstavovala séria dobrodružstiev Leopolda Sanitasa. Ide oštyri knihy autorky Barbory Gero. Vroku 2021 vyšiel vlastným nákladom zatiaľ posledný diel Vražedné sprisahanie. Ostatné diely má však vo svojom portfóliu vydavateľstvo Elist, ktoré vlani zabezpečilo aj nové vydanie prvého dielu. Priznám sa, mám preto mierny chaos, ktorý diel kde akedy vyšiel. Dobrou správou však je, že všetky diely sú stále dostupné, minimálne ako e-knihy.
Dobrá správa je to hlavne preto, že Gerovej príbehy sa nehrajú na niečo, čím nie sú. Sú to historické brakové dobrodružstvá. Pomerne krátke. Pabperbackové vydanie im mimoriadne svedčí atak isto je to niečo, čo sa oplatí dať skôr do čítačky. Oddychové nenáročné dobrodružstvo pre fanúšikov žánru. Kvalita ustupuje zábavnosti aúprimne som tomu rád, lebo niečo presne také som vkrimi aj hľadal.
Nový podozrivý
Keď som mal za sebou známe mená, vrhol som sa na tie menej známe. Aspoň pre mňa. Podozrivých znapísania dobrej kriminálky bolo dosť. Začal som „prešetrovaním“ atraktívne vyzerajúcej knihy Volavka (Ikar) od Františka Kozmona. Prilákala ma hlavne tým, že zápletka sa odohráva súčasne vBratislave a vokolí Viedne. Navyše, nie je oskorumpovaných politikoch (hoci vnej vystupujú). Vpodstate má poriadne zapletenú záhadu, ktorú som chcel rozlúsknuť spolu svyšetrovateľmi. Ako strany pribúdali, moje nadšenie opadalo.
Kniha spočiatku nemá jasno v tom, kto je jej hlavný hrdina. Keď sa to konečne ustáli, uvedomíte si, že štvrtinu máte za sebou. Zároveň sú vnej ploché aklišéovité postavy. Hlavne ženské predstaviteľky si to odnášajú – vyznievajú jednorozmerne a,samozrejme, všetky znejakých nevysvetliteľných dôvodov idú po našich nesympatických detektívoch. Jednoducho, musia mať chlapa za každú cenu amne nie je úplne jasné prečo.
Toto by ani neprekážalo. Ak je štýl azáhada dobrá, krimi plochých hrdinov unesie. Lenže Kozmonov štýl je suchý anudný. Knihe chýba energia či silnejšia atmosféra, jednoducho niečo, čo by ju vyčlenilo zpriemeru.
Vrátane obálky, na ktorej je vystrašená žena. Inak, to by mohla byť samostatná kategória slovenského krimi – knihy, ktoré majú na obálke vystrašenú, podozrievavú alebo hrozivo sa tváriacu ženu. Dominovalo by vnej vydavateľstvo Naše vojsko, od ktorého mi vzozname pristali dve knihy. Napriek tomu, že sa obe odohrávajú vrozdielnych prostrediach, sú ľahko zameniteľné. Obe napísali ženy (čo nie je problém, len treba rátať stým, že ženy kžánru pristupujú inak ako muži), obe sú oženách vnebezpečných situáciách aobe majú hrozné gýčové obálky. Aobe sú priemerné. Nie zlé, ale nie dostatočne zaujímavé, aby som ich označil za dobré.
Prvá znich je kniha Kristíny Pavelkovej Hriech minulosti. Vnej sa mladá aúspešná podnikateľka Sara musí vyrovnať skriminálnou minulosťou svojej firmy. Dej sa začína tradičným klišé: bohatá panička má všetko, ale nie je stým spokojná, lebo majetok amoc nie sú nič. Aby bola šťastná, potrebuje chlapa, ktorému urobí deti. Ado toho prídu vyhrážky. Podarí sa jej prežiť azároveň nájsť naplnenie života?
Klišé na klišé, ale viem, že tento prístup má svojich fanúšikov. Zjavne to vie iautorka. Ja jej teda nebudem nič vyčítať.
Soňa Bulbeck napísala podobne ladenú knihu Աá, ktorá je otajnej agentke Lessly. Tá sa špecializuje na prípady odohrávajúce sa vSaudskej Arábii. Tentoraz pátra po unesenej princeznej. Prostredie je exotickejšie ako pri jej sesterskej knihe, čitateľ má možnosť nahliadnuť do inej kultúry. Ale stále ide opriemernú spotrebnú knihu.
Autor Peter Gašparík debutoval vo vydavateľstve Marenčin svojou knihou Smrť vŠtiavnici, ktorá hneď dostala aj pokračovanie Smrť na Zlatých. Úprimne, ide asi onajhoršie kusy vtomto výbere. Lebo sa tvária ako skutočné knihy, no ide iba onejaké dlhšie poviedky, resp. novely, ktoré sú príliš priamočiare, jednoduché. Toto nie sú knihy, ktorým svedčí tvrdá väzba, toto sú rodokapsy.
Nič proti rodokapsám. Sám si rád kupujem tie hororové. Ale viem, do čoho idem. Viem, že to bude nekvalitný brak. Gašparíkove knihy tak na prvý pohľad nevyzerajú, lenže už po pár stranách čitateľ pochopí, že klamú telom. Aspoň že nie sú dlhé.
Na druhej strane tu máme Tri hodiny ráno, útly paperback Juraja Raýmana (Filmotras). Vpodstate je to taký jednoduchý Zločin atrest. Hrdina knihy otretej ráno omylom prejde cyklistku apočas nasledujúcich približne 100 strán sa stouto skutočnosťou snaží vyrovnať. Je to zaujímavá autorská kniha, ktorej by možno ten tvrdý prebal slušal väčšmi. Ale takto sa aspoň zmestí do vrecka ana cesty.
ǻDzňDZٱ
Už nejaký čas sú vmóde severské detektívky. Aj naši autori sa na túto vlnu naladili. Aspoň tak sa to zdá pri knihe Pod snehom (Slovenský spisovateľ) od Kataríny Pivarčiovej. Tá sa doteraz venovala hlavne romantickým príbehom, ale život je zmena atak presedlala na detektívku. Jej príbeh sa točí okolo stretávky bývalých maturantov. Bujaré oslavy však prekazí snehová víchrica amŕtvola vsaune.
Pivarčiovej štýl je jednoduchý anenáročný. Vzásade ide opríjemnú priemernú oddychovú literatúru sjemným závanom severskej krimi. Nie je to kompletná vykrádačka.
To však nemôžem napísať oknihe ʰíԲč Jakuba Mišči (Art Floyd). Ide okriminálku sporiadnou prímesou hororu, vktorej sa banda stredoškolákov ocitne tajomným sadistom uväznená vpivnici. Na povrchu vBratislave ich rodičia podnikajú pátranie na vlastnú päsť.
Vpodstate je to slovenská Saw – Hra oprežitie so všetkými prvkami, čo ktejto filmovej značke patria. Dobre napísaná, ale stále vykrádačka. No na rozdiel od Gašparíka je Miščiho kniha paperback, takže viete, že idete čítať poctivé žánrové béčko. Mám rád knihy, ktoré sa na nič nehrajú.
Správy znašej reality
Teraz sa dostávam khlavným podozrivým. Naša slovenská realita je často absurdnejšia azamotanejšia než ten najlepší kriminálny román. Vrealite sme sa však nedočkali uspokojujúceho rozuzlenia. Práve v tomto je zásadný rozdiel medzi fikciou askutočnosťou. Na konci dobrej kriminálky je zločinec odhalený apotrestaný. Alebo, ak sledujeme dianie očami zločinca, je to sympatický gentleman à la Dany Ocean, ktorý má pre svoje konanie vznešené dôvody. Radi držíme palce rebelským hrdinom, ako je napríklad Robin Hood. Vskutočnosti sa však tieto dve veci na Slovensku nestretajú.
Preto mám snasledujúcimi knihami menší problém. Nie je to ani tým, aká je ich kvalita. Hoci napríklad taká Biela zástava Mareka Viciana (Variflex) je napísaná zle. Od popisov, štýlu, jazyka až po výstavbu príbehu. Vňom náš autor bojuje spoistnými podvodníkmi. Text má postmoderný experimentálny nádych tým, že sú do neho vložené QR kódy, aby si čitateľ mohol fikciu porovnať srealitou. Nápad je to skvelý, ale vuž dosť zlej knihe jednoducho vyrušuje. Navyše Vicianov beletrizovaný popis skutočnosti necháva včitateľovi pachuť, lebo sme sa nedočkali ani sympatických postáv, ani uspokojivého konca. Vydarenejšie pracoval sbeletrizáciou skutočnosti Ľubo Olach vo svojom Predsedovi (Ѳč).
Vneveľmi nenápadných inotajoch popisuje vzostup kmoci Borisa Kollára. Pardón, vknihe je to Peter Stolár. Opomeniem niekedy naivný štýl písania ijazyk, nedá mi však nespomenúť, že práve v takomto druhu rozprávania absentuje tradičná príbehová štruktúra. Chýbajúce zakončenie vpravom slova zmysle je len šľahačka na torte. Apomyselnou čerešničkou sú otrasné posledné vety („Že sa vám to, vážení čitatelia, nezdá? Ani mne, ale ako hovorí klasik, na Slovensku je to tak. Alebo žeby nie?“). To len keby náhodou niekto po 220 stranách nepochopil, očom je reč. Podceňuje ma autor? Absolútne áno.
Lepšie je na tom Policajná chobotnica (Ikar) Petra Šlosera zjeho série krimi románov. Vnej sa stretáme spozadím fiktívnej vládnej strany Zder ajej prepojenia spolíciou. Výborne napísaná kniha, ale trpká pachuť ostáva. Príliš to pripomína realitu.
Prečo teda takéto knihy vychádzajú? Asi tam funguje ten bulvárny princíp. Vieme síce, ako to všetko je a že sa to neskončí dobre, ale chcem vedieť otých špinavostiach všetko do posledných nepríjemných detailov. Možno to s nami pohne. Len je otázne, či toto pohnutie padne na úrodnú pôdu. Fikcia reflektuje realitu, aby potom realita mohla reflektovať fikciu.
Podľa skutočných udalostí hlása nápis na prebale jednej ztých lepších kníh, čo vlani unás vyšli. Tupilak (Slovart) Marka Thelena je jasnou napodobeninou severskej kriminálky. Anielen to. Odohráva sa na malebnom Islande achlad dýcha zkaždej strany. Opäť to je vydarená napodobenina. Zápletka sa točí okolo vraždy slovenskej podnikateľky na pracovnej ceste. Výbuch jednej zmnohých Islandských sopiek komplikuje vyšetrovanie.
Pri tejto knihe som nemal predstavu, kde sú jej prieniky do reality amyslím, že je to jedno. Lebo kniha funguje isama osebe ako poctivý krimi thriller. Ato je najdôležitejšie. Keď už chce autor čerpať ztrpkej reality, tak je nutné robiť to tak, aby jeho príbeh obstál aj bez kontextu, aby vedel stáť aj sám, na vlastných nohách. Ako sme sa doteraz presvedčili, niekedy je ten kontext na škodu.
Aniekedy je to to najdôležitejšie. Kniha Ondreja Horáka Ztracený svatý je celá okontexte. Je napísaná po česky, českým autorom, ale vydala ju Slovenská národná galéria. Slúži totiž ako doplnok kvýstave Akcia ZET, ktorá sa zameriava na propagandistické umenie Československa za stalinistickej éry. Aj zápletka je vlastne otom: Slovenská kunsthistorička pátra vPrahe po stratenom obraze Stalina.
Ktejto knihe mám zmiešaný postoj. Na jednej strane ide oúchvatné postmoderné dielo. Je dobre napísaná askvele spracovaná. Či už ide ografiku, typológiu, obálku aj obsah. Mieša text, historickú fotografiu, kresbu akomiks do jedného celku. Zároveň slúži ako perfektný výklad apriblíženie umeleckej reality druhej polovice dvadsiateho storočia.
Na druhej strane, kniha pôsobí mierne snobsky. Nie je to oddychové čítanie, dokonca ani žánrové. Text je prešpikovaný odbočkami, vysvetlivkami, odbornými výrazmi. Neustále čitateľa oniečom poučuje. Mne osobne to neprekážalo, ale táto kniha sa rozhodne nedá čítať len ako príbeh. Je to náročné, ale poučné čítanie. Preto si myslím, že laického čitateľa, ktorý hľadá hlavne oddych, nemusí zaujať.)
Horory
Horor patrí medzi moje obľúbené žánre. Som presvedčený, že islovenský masový čitateľ ho má rád. Lenže spoločenská tradícia unás tvrdí opak. Označenie horor unás vyvoláva viac hrôzy než samotné texty. Napriek tomu sa ľudia boja radi ana tropické leto si neviem predstaviť ideálnejšie čítanie .
Preto slovenskí vydavatelia adistribútori maskujú horor ako „mrazivý thriller“, „krimi“ alebo inými absurdnými výrazmi. Anapriek tomu všetci vieme, že Jozef Karika píše horory.
Vlani chcel čitateľskú obec zaujať dvojknihou Hlad / Smäd (Ikar). Ide ozbierku poviedok, ktoré fungujú aj samostatne, ale na istej rovine sú prepojené avytvárajú strašidelnú fikčnú históriu Ružomberka. Karika vtejto rovine napodobňuje Lovecrafta alebo Kinga. Navyše sa hrá stextom, jeho umiestnením aorientáciou. Ide ozaujímavú autorskú aliterárnu hru, ale mnohých čitateľov to zmiatlo.
Navyše, sKarikom mám podobný problém ako sDánom; píše dookola to isté. Nehovoriac otom, že jeho štýl je suchý anapriek všetkej snahe chladný. Má problém vo mne vzbudiť hrôzu, jeho pointy apostupy už neprekvapia. Začína byť nezaujímavý aopakujúci sa. Ako autor sa len málo vyvíja. Musím však dodať, že kratšie texty mu momentálne svedčia väčšmi.
Oproti tomu taký Ján Babarík koketuje shororom tiež, ale svoju polohu vňom ešte len hľadá. To mu dovoľuje dávkovať veci postupne (Karika na to nemá cit) ahrať sa so žánrovými prvkami. Jeho kniha Posledný revenant (Marenčin) je poctivo napísaný horor, ktorý voľne odkazuje ina predchádzajúce Babaríkove príbehy. Sám je však aj funkčným čítaním. Vtomto pripomína Kariku, len je ovlas lepší. Treba však dodať, že táto kniha je pomerne zaujímavým slovenským zombie príbehom.
No slovenský horor, ktorý ma vlani najväčšmi potešil, je prvotina Petra Derňára Šdz (Lindeni). Nie vždy je to strašidelné, dokonca obrovské časti textu okolo hororu ani nejdú. Miestami je to dokonalá kópia Kariku. Vpríbehu čítania som mal teda zmiešané pocity. No autor akoby to tušil avyvolal ich náročky. Lebo vistom momente príde zvrat avšetko sa zmení. Veci do seba zapadnú adostávame uspokojivý, dobre napísaný napínavý príbeh. Derňár vie, čo aako píšu jeho kolegovia, vie, čo čitateľ očakáva, avie sa stým šikovne hrať. Už dávno ma slovenská kniha tak neprekvapila.
Rozuzlenie
Ak som nejakých autorov alebo knihy vynechal, ospravedlňujem sa. Nedostavili sa na „výsluch“ alebo nebol čas. Aj tak vyšetrovanie ukončujem.
Realita, hlavne naša slovenská, je príliš neuspokojivá, aby nateraz prenikala do našej žánrovej literatúry. Ak tak má robiť, nech je to ušikovných autorov, ktorí majú jasný cieľ. Bulvárny princíp sám osebe to neutiahne.
Slovenské krimi je síce príťažlivé vpolohe, vktorej realitu reflektuje, ale najlepšie sa číta práve tam, kde sa od nej vzďaľuje. Lebo len tam dostanem uspokojivý príbeh, ktorý prináša katarziu. To večerné správy nedokážu.
Zároveň som si uvedomil, že problémy slovenských autorov presahujú žáner. Tie isté veci, sktorými som sa stretal vo fantastike, sa dajú nájsť aj vkrimi. Nedostatok gradácie, repetitívnosť motívov atém či nedostatočná redakčná alebo autorská úprava textu. Toto je všade univerzálne. Našťastie, pár výnimiek sa vždy nájde. Apráve preto sa do slovenských kníh púšťam vždy aznova – dúfajúc, že tie kvalitné kusy nájdem. Keď nie vtomto žánri, tak vinom.
Juraj Búry (1991)
Doktor estetiky, publicista a novinár, ktorého doménou je žánrová literatúra. Hlavne horory a fantastika. Okrem toho má rád komiks a mačky.
