ղľáԾ
Italo Calvinobol milovník príbehov. Keď hovoríme príbehov, nemusí to nevyhnutne znamenať rozvinutú fabulu skatarzným šťastným či nešťastným vyústením.
Preto by sme asi mali použiť formuláciu: bol milovník rozprávania, miloval bez prekážok plynúci tok slov, ktorý niekam smeroval, niečo opisoval, skúmal, zachytával atmosféru, posúval osoby zbodu Ado bodu B.
Vyrástol na rozprávaní iných, potom už rozprával sám. Avo všetkom, čo písal, sa vytrvalo adôkladne, pri rozličných témach, vracal k otázkam, ktoré ho celoživotne znepokojovali. Pasca, vktorej sa ocitá intelektuál, ak sa správa konzekventne, a (ne)existencia možnosti, ako znej uniknúť, tvorivý proces amiesto autora v ňom ato najdôležitejšie, očo sa pod hladinou textu usiloval po celý život, úsilie onemožné, ozjednotenie, zmierenie života aliteratúry.
Pulzujúce srdce literatúry
Calvino debutoval dvadsaťtriročný v turínskom vydavateľstve Einaudi, kde následne dlhé roky pracoval. Román Cestička pavúčích hniezd vyšiel vroku 1947, uprostred obdobia vrcholiaceho neorealizmu. Už prvé publikované dielo vyvolá postupom času otázky, pozastavenia nad inakosťou, ktoré budú sprevádzať autorovu tvorbu až do konca. VCalvinovom podaní je neorealizmus akýsi iný; alebo to možno nie je neorealizmus? Včom je Calvinova prvotina iná, zistíme už po prečítaní prvých strán. Cestička pavúčích hniezd je autorovo spomínanie ahold partizánskym časom. Čitateľom ich však sprostredkuje pohľad dospievajúceho chlapca, ešte dieťaťa. To autorovi umožňuje pomenúvať veci priamo, vcelej zložitosti, komplexnosti anejednoznačnosti, bez hrubého filtra nánosov avýznamov, ktoré dospelí osobám, udalostiam afaktom pridávajú. Autor prináša na partizánske hnutie pohľad zboku, väčšmi ho zaujímajú jednotlivé postavy, ich dialógy apocity. Ako sám hovorí, keďže rád podáva návod na použitie svojich textov najmä vpredslovoch kreedíciám svojich diel a v mnohých esejach, téma, hoci bytostne blízka, sa mu zdala priveľmi zaťažená pátosom ainštitucializovaná. „Viac ma zaujímal výber detailov. Tých detailov, ktoré nás previedli zligurského mestečka na konci Druhej svetovej vojny do kráľovstva nevypovedaného anevypovedateľného, čo každý znás nosí vhĺbke svojej osobnej skúsenosti ačo sa mení na pulzujúce srdce literatúry.“
Dvaja Calvinovia
Kontúry Calvinovej tvorby jasne vystupujú zpohľadu dneška alebo celkom nedávnej minulosti. Nepredpokladám však, že jeho súčasníci naplno vnímali, že majú vCalvinovi päťdesiatych rokov do činenia sdvoma odlišnými autormi. Jeden znich sa po románovom debute naplno venuje poviedke nesporne realistickej aEinaudi mu navrhne vydanie antológie celej jeho doterajšej poviedkovej tvorby. Súčasťou antológie sa stanú aj majstrovsky napísané novely Oblak smogu aStavebné špekulácie. Kým poviedkový Calvino sa venuje zostaveniu štruktúry antológie a venuje tomu naozaj veľa času, ten druhý Calvino, majster fantasknosti, napíše trilógiu Naši predkovia apomedzi to ešte dva roky pracuje na prerozprávaní dvesto ľudových rozprávok zcelého Talianska. Láska krozprávaniu vrcholí. Pod spoločným názvom Naši predkovia sa skrývajú tri slávne Calvinove fantasticko-alegorické historické romány Rozdvojený vikomt (1952) vslovenskom preklade Hany Ponickej, Stromový barón (1957) aNejestvujúci rytier (1959) vslovenskom preklade Michaely Jurovskej. Protiklad dvoch Calvinov najvýraznejšie ilustruje vydanie Stromového baróna anovely Stavebné špekulácie vjednom roku (1957). Realita versus fantasknosť. Len na okraj, Nejestvujúci barón sa vroku 1960 dostal do finále najvýznamnejšej talianskej literárnej ceny Strega aPier Paolo Pasolini, ktorý Calvinov román vo finále ceny predstavoval, ho odporúčal aj touto básňou:
Jeho próza je
skôr francúzska ako toskánska,
jeho vzletskôr voltairovský
ako našinecký: mám rád jeho nie sivú
prostotu, jeho nie unavujúci cit pre mieru,
jeho nie domýšľavú jasnosť.
Jeho nádhernú lásku ku
kvasiacemu a pokrivenémusvetu príbehov.
Pasolini aCalvino si boli od mladosti veľmi blízki aj napriek rozličným polemikám napríklad o mieste autora vtvorivom procese. Calvino si držal od čitateľa aj od diela určitý odstup, kým Pasolini sa domnieval, že čitateľovi sa má autor takpovediac vnucovať, že má byť vdiele výrazne prítomný. Neskôr ich vzťah ochladol, Pasolini to komentoval: „Cítim, že Calvino už nie je vedľa mňa.“ Calvino, chladnejší, rezervovanejší, neodpovedal. Pasolini si napriek tomu až do smrti zachoval ku Calvinovi priateľskú náklonnosť.
Vliterárnej polemike sCarlom Cassolom, ktorý nabáda autorov, aby sa odvrátili od súčasnosti ahľadali podstatu literatúry vo večných ľudských hodnotách, autor Našich predkov tvrdí, že sa treba vrhnúť do súčasnosti, precítiť ju avychádzať znej. Vedomý si zdanlivej rozporuplnosti svojich tvrdení dodáva: „Na to, aby som verne zachytil rytmus súčasného života, musím písať obitkách adueloch včasoch Karola Veľkého. No súčasnosti sa nezriekam.“
Čo spája dvoch odlišných Calvinov, včom sa ich množiny prekrývajú? Pravdepodobne najmä vspôsobe písania. Natalia Ginzburg, spisovateľka akolegyňa zvydavateľstva Einaudi: „Jeho štýl bol od začiatku priezračný ajasný. Spostupom času sa stával krištáľovo čistým. Vjeho textoch všetko podliehalo presnému rytmu dýchania.“
Uprostred vesmíru
So začiatkom šesťdesiatych rokov sa veci definitívne menia, aj keď na prvý pohľad sa môže zdať, že sa vracajú do pôvodného stavu – Calvino je už len jeden, zjednotený av tvorbeopatrný, takmer nič nepíše. Je dôležité nezabudnúť, že vroku 1957 vystupuje zKomunistickej strany Talianska. Zelegantného azdvorilého listu je jasné, že rozlúčka je definitívna a úplná. Ako zlistu vyplýva, sovietsky zásah vMaďarsku vroku 1956 je len vrcholkom ľadovca. Dajme opäť slovo Natalii Ginzburg: „Svetlo vjeho knihách je iné, zo žiarivého aligotavého sa mení na biele, nie studené, ale pusté. Irónia je tam stále, no ťažšie zachytiteľná, bez radostnej energie, biela apustá ako mesiac.“
Človek už nie je vstrede autorovho záujmu, ten hrá na väčšom ihrisku a vo vesmírnych súradniciach je človek menej ako zrnko piesku. Vroku 1965 vychádzajú Kozmikomické poviedky, vktorých sú protagonistami celé galaxie či čierne diery. Calvino pri ich písaní využil svoj záujem ovedu avedecké výdobytky aako názov poviedkovej zbierky naznačuje, aj humor airóniu.
Vroku 1967 sa Calvino smanželkou adcérou sťahujú do Paríža. Majú vúmysle stráviť tam päť rokov, do Talianska sa vrátia vroku 1980. Podobne ako predtým New York, aj Paríž Calvina nesmierne priťahoval. Stretáva sa tu najmä sRaymondom Queneauom, ktorý ho predstaví ďalším členom skupiny OULIPO, básnikom amatematikom, medzi nimi aj Georgeovi Perecovi. Calvino práve dokončuje preklad Queneauovho diela Modré kvety ačoskoro sa stane zahraničným členom OULIPO. Tvorba Raymonda Queneaua aďalších členov zoskupenia má na Calvinovu autorskú prácu veľký vplyv, aj vďaka nim do Calvinovho písania vstupuje kombinatorika. Calvino je vstyku aj sClaudom Lévi Straussom, aMichelom Foucaultom, navštevuje prednášky Rolanda Barthesa oumení kombinatoriky.
Neviditeľné mestá
Dlhé roky príprav ana podnety bohaté prvé parížske roky prinášajú vroku 1972 svoje ovocie. Vychádzajú Neviditeľné mestá, jedinečné dielo, vktorom autor uviedol do života výsledky svojho dlhoročného výskumu aúsilia pridať literatúre novú hodnotu, aby sa stala rovnocennou vedeckým disciplínam. Výsledkom je nádherný text, umelecké dielo, ktoré si milióny čitateľov na celom svete kladú na nočný stolík, aby sa knemu vracali aobracali ho vrukách avšetkých zmysloch ako diamant, ktorý sa vzpiera akejkoľvek interpretácii, či skôr neustále ponúka nové. Neviditeľné mestá sú inšpirované dielom Marca Pola Ѿó. Marco Polo rozpráva veľkému vládcovi Tatárov Kublaj chánovi ocestách po jeho obrovskej krajine, opisuje mu mestá, ktoré nikdy nevidel, nie sú však preto onič menej reálne. Jedna zinterpretačných teórií hovorí, že Marco chánovi opisuje svoje mesto, Benátky. Opisuje nielen architektúru, budovy, ulice, opisuje aj vzťahy, atmosféru, ktorá vdanom meste vládne, zákony, zvyky.
To, čo nám autor ponúka, nie sú iba príbehy, Calvino zachytáva emočné vyžarovanie ľudského rodu azoraďuje ho do opisov päťdesiatich piatich imaginárnych miest, ktoré možno zaradiť do jedenástich tematických skupín: znaky, túžba, mestá, pamäť, oči, mená, mŕtvi, obloha...
Neviditeľné mestá je román pre tých, ktorí ustavične túžia byť niekde inde, pre tých, ktorí túžia uniknúť nástrahám minulosti, prítomnosti, budúcnosti, blokujúcim ich v ilúzii pohybu.
„Čo je dnes pre nás mesto? Myslím, že vNeviditeľných mestách som vytvoril niečo ako ľúbostnú báseň venovanú mestám, ato vposlednej chvíli, keď to bolo možné. Žiť vmestách je čoraz ťažšie. Blížime sa knezvratnej kríze mestského života. Neviditeľné mestá je sen, ktorý sa zrodil zo srdca miest, vktorých sa už nedá žiť.“
Miroslava Vallová (1952)
Vyštudovala taliansky a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako konzulka na Veľvyslanectve SR v Ríme a v rokoch 2012 až 2021 bola riaditeľkou Literárneho informačného centra. Je predsedníčkou spoločnosti Dante Alighieri. Prekladá predovšetkým z taliančiny (Alessandro Baricco, Umberto Eco, Alberto Moravia, Michela Murgia, Carlo Cassola, Italo Calvino...)
