��������

Cena je určená autorovi, ktorý napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry ����občianskym postojom nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku. Ocenené bolo dielo historika Józsefa Demmela Mladý Štefánik. Uhorské roky M. R. Štefánika od narodenia po maturitu 1880 – 1889, ktoré vydalo ��������. Autor nám ponúka Štefánikov polyfónny portrét z obdobia Štefánikovej mladosti. Porota pracovala v zložení René Bílik (predseda), Ján Králik ����Martin Mlýnek. Laudácio predniesli Marián Andričík ����Fedor Gál.

József Demmel je vedeckým pracovníkom Stredoeurópskeho inštitútu Národnej univerzity verejných služieb Výskumného centra Józsefa Eötvösa v Budapešti a Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave.

Tatarkovskú reč Józsefa Demmela prinášame v��plnom znení:

Vážené dámy, vážení páni, vážená porota, milí priatelia!

Ak poviem, že Cena Dominika Tatarku je pre mňa obrovská pocta, nepovedal by som tým priveľa. Pretože pre mňa je to oveľa viac. Je to veľká česť kvôli niektorým výnimočným osobnostiam. Kvôli Renému Bilíkovi a Petrovi Zajacovi, ktorých prácu si dlhodobo nesmierne vážim a rešpektujem. Je to obrovská pocta aj kvôli predchádzajúcim oceneným, medzi ktorými by som rád vyzdvihol aspoň jedného. Je ním Ľubomír Lipták, s ktorým som sa, žiaľ, nemohol osobne stretnúť, ale ktorého ocenená kniha Storočie dlhšie ako sto rokov bola prvou knihou, ktorú som prečítal od slovenského historika. Vtedy na mňa veľmi zapôsobila a vlastne dodnes je jednou z mojich najobľúbenejších kníh. A samozrejme, je to obrovská pocta kvôli samému Dominikovi Tatarkovi, ktorého Prútené kreslá tiež v tom čase, pred dvadsiatimi rokmi, som čítal a tak som si ju obľúbil, že som pri svojej prvej dlhšej ceste na Slovensko navštívil aj Tatarkovu rodnú obec. Cítim nesmiernu vďačnosť a poctu, že som jedným z prvých maďarských občanov, ktorí toto ocenenie získali. Slová asi nedokážu opísať, ako veľa to pre mňa znamená, že jestvujú ľudia, ktorí vo mňa verili a veria. Patrít o k najväčším darom môjho života. Chcem spomenúť aspoň pár mien (a určite nebudem menovať všetkých), bez ktorých by som tu nestál. Z Historického ústavu by som rád uviedol mená Slavomíra Michálka, Petra Šoltésa, Evy Kowalskej, Michala Kšiňana, Romana Holeca, Daniely Kodajovej, Lászlóa Vörösa a mohol by som vo vymenovávaní dlho pokračovať. Opäť spomeniem meno Petra Zajaca, cez ktorého som sa zoznámil s Danou Podrackou, vydavateľkou knihy. A tu musím zdôrazniť, aký som vďačný vydavateľstvám, Slovenskému literárnemu centru a predtým Kalligramu, ktorí sa s neskutočnou starostlivosťou a pozornosťou starali o moje rukopisy, kde som ako autor mohol nájsť skutočný domov. V skutočnosti bez podpory a dôvery Lászlóa Szigetiho, pred asi tiež dvadsiatimi rokmi, by aj moja odborná dráha vyzerala inak (možno by ani neexistovala).

Ale teraz prejdem k tatarkovskej reči. Človeku, ktorý sa zaoberá dejinami Strednej Európy, sa často môže zdať, že u nás, po stáročia, mierový rozvoj prerušujú krízy. V intervaloch medzi vojnami, konfliktmi, traumami a apatiou nastalo niekoľko pokojnejších rokov. Ale bolo to také zriedkavé, že nie každá generácia to zažila počas svojho života. Nikoho neprekvapím, ak poviem, že ani teraz nežijeme roky pokojného vývoja, a zrejme to tak ešte dlho zostane. Náš svet je čoraz neistejší, nepredvídateľnejší.

Stojí za to, čeliť po tomto všetkom minulosti? Oplatí sa čeliť neustálemu zlyhávaniu vývoja a dobromyseľnosti? Je dobré čeliť tomu, že tu nikdy nebolo naozaj dobre a na základe historických skúseností ani v najbližších desaťročiach lepšie nebude? Inými slovami, na čo je teraz dobrá história, zaoberajúca sa minulosťou Strednej Európy? Dovoľte mi k týmto otázkam vysloviť tri krátke myšlienky.

Po prvé: skúmanie minulosti poskytuje príležitosť spoznať a pochopiť tú druhú stranu. Toho istého „iného človeka”. Samozrejme, je ľahké démonizovať, diabolizovať, ale v skutočnosti�� pochopenie a prijatie toho druhého nie je také ťažké. Stačí vidieť jeho pravú tvár. A môžeme ju vidieť, ak neuvažujeme v pojmoch veľkých historických konfliktov, nepriateľských obrazov, ale v ľudskom meradle. Napríklad Štefánika, otca zakladateľa Československa by nebolo ťažké odmietnuť z maďarského pohľadu. Ale mňa nezaujímajú politici, velkí národní vodcovia, znamenití Maďari alebo znamenití Slováci; zaujíma ma človek z mäsa a kostí. A to je asi najzaujímavejšie. Prehovára to k dnešnému človeku. Zaujíma ma osoba. V prípade Štefánika ten malý chlapec, ktorý sa narodil do rodiny, po ktorej zdedil rodinné príbehy, ich pohľad, ktorý s úžasom počúval babkine príbehy o svojom mladšom bratovi, Viliamovi Šulekovi, ktorý bol v roku 1848 zhodou okolností prvým slovenským mučeníkom. Zaujíma ma príbeh dospievajúceho mladíka, ktorý sa naozaj nechcel zúčastniť miléniových osláv Uhorska (ale ako šestnástročný mal rád povinné školské oslavy?). Alebo mladíka, ktorý sa bláznivo zamiloval do čiernovlasého modrookého dievčaťa, ktoré mu zranilo srdce tak, že na to asi nikdy v živote nezabudol, pretože aj desať rokov po rozchode stále písal tomuto dievčaťu do uhorského Szarvasa z Prahy, Paríža, alebo Ruska. Toto sú ľudské príbehy, a práve preto sú to aj príbehy univerzálne. Umožňuje to nachádzať spoločný jazyk, dokonca aj vtedy, keď naše rodné jazyky nie je rovnaké.

Po druhé: minulosť sa veľmi často používa ako nástroj. Niekedy je to len na kontrolu nálady verejnosti, ale často sa používa aj proti inému národu, pochybujúc o jeho legitimite, dokonca jeho existencii. Samozrejme, vždy sa nájdu takí, ktorí démonizujú a stigmatizujú, a tak to bude aj v budúcnosti. Ale ani my nie sme bez prostriedkov. Za obrazom „nepriateľa” sa skrývajú skutočné príbehy skutočných ľudí. Len musíme tieto druhé príbehy vypovedať. To,�� samozrejme, nikomu nebráni v tom, aby zneužil minulosť. Ak ale skreslené, zjednodušujúce rozprávania nenecháme osamote, ak k nim pridáme ďalší príbeh, nebolo to márne. Ak nezaznie len hnev, ale bude tam, hoci tichší, avšak silný ten ďalší, iný príbeh.��

A napokon, minulosť je dôležitá, pretože nás môže skutočne učiť, bez toho, aby sme si to uvedomovali. Minulé generácie prehovárajú k nám ticho, potajomky. Zdieľajú svoje skúsenosti, traumy, pomáhajú. Stačí im venovať pozornosť. Nedá mi to necitovať, lebo pomocná sila predkov sa nedá vystihnúť presnejšie, ako to dokázal sám Dominik Tatarka vo svojom diele Sám proti noci: „Snovým autorom tohto sna i jeho vykladačom je 63 ročný spisovatel […] Posledných päť rokov žije v bezprávnom postavení a v krajne nezavinenej biede. Tento starý muž v úzkostných snoch kričí na matku, dávno nebohú: Mama, pomoc. Sama pribieha na zavolanie. Cez škáru v ohrade mu podá vinohradnícke vidly a povzbudí ho: Syn môj, bráň sa. Ach, mama moja, ďakuje jej, s úľavou precitnúc”. Najnovšie poznatky vedy v oblasti psychológie poukazujú na to, že naši predkovia sa k nám prihovárajú transgeneračne, svojím utrpením i radosťou. Týmto spôsobom často aj to nezmyselné dáva zmysel. Napríklad medzi Štefánikovými predkami bolo nespočetné množstvo ľudí, ktorí sa za slovenskú vec postavili bez nádeje na úspech. Niektorí si zvolili smrť ako velmi mladí, iní za slovenskú vec zasvätili celý život – zdanlivo márne. Je však zrejmé, že v nich pôsobil rovnaký postoj a svetonázor, ako u Štefánika, ktorý v konečnom dôsledku dosiahol vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov – medzi iným s pomocou síl, ktoré zdedil zo skuseností svojich predkov. Takže to, ako sa prenášajú určité vzory z generácie na generáciu, nie je ani pre historickú vedu irelevantné.��

Zhrnutie: minulosť teda nie je mŕtva, uzavretá vec – ak ju lepšie spoznáme a pochopíme, lepšie pochopíme aj sami seba.