ղľáԾ
Jurij Poľakov (1954) vydal svoj román Kozľa vmlieku vdruhej polovici deväťdesiatych rokov aodvtedy vyšiel vo viac ako desiatich (!) vydaniach astále sa drží vzoznamoch bestsellerov – pripisuje sa mu prívlastok „kultový“. Je togroteska otom, ako sa rozprávač-literát staví spriateľmi, že „vyrobí“ zpologramotného chlapíka geniálneho avantgardného spisovateľa bez toho, aby vôbec niečo napísal. Treba ho len správne zaradiť do systému avytvoriť okolo jeho neexistujúceho románu atmosféru, ako keby existoval.
Názov je citátom zbiblického „Nebudeš variť kozľa vmlieku jeho matky“ – je to jeden z12 výrazov, ktoré smie používať „spisovateľ“ Viťok vkomunikácii sverejnosťou (sú medzi nimi aj: skôr áno, ako nie; skôr nie, ako áno; hovno; ambivalentne; transcendentálne...)
Jurij Poľakov: Kozľa vmlieku
Jurij Poľakov (1954) vydal svoj román Kozľa vmlieku vdruhej polovici deväťdesiatych rokov aodvtedy vyšiel vo viac ako desiatich (!) vydaniach astále sa drží vzoznamoch bestsellerov – pripisuje sa mu prívlastok „kultový“. Je togroteska otom, ako sa rozprávač-literát staví spriateľmi, že „vyrobí“ zpologramotného chlapíka geniálneho avantgardného spisovateľa bez toho, aby vôbec niečo napísal. Treba ho len správne zaradiť do systému avytvoriť okolo jeho neexistujúceho románu atmosféru, ako keby existoval.
Názov je citátom zbiblického „Nebudeš variť kozľa vmlieku jeho matky“ – je to jeden z12 výrazov, ktoré smie používať „spisovateľ“ Viťok vkomunikácii sverejnosťou (sú medzi nimi aj: skôr áno, ako nie; skôr nie, ako áno; hovno; ambivalentne; transcendentálne...)
Vsprievode húfu západných novinárov prišiel sa navečerať prozaik Skazuvzalov, autor slávneho románu Žena vkresle, v ktorom sa akási dáma roztiahnutá vgynekologickom kresle usiluje nájsť vsebe Boha. Napísal ho pred desiatimi rokmi, keď bol ešte veľmi mladý. V jednom interview povedal (počul som to v rádiu Slobodná Európa), že mu to napadlo, keď si raz predstavil Nastasiu Filippovnu na vyšetrení ugynekológa. Keď Skazuvzalov dokončil ten román, hneď pri prvej príležitosti ho poslal do jedného newyorského vydavateľstva. Intelektuálna časť zlatej mládeže tomu vtedy hovorila „riskovať otcov stranícky preukaz“. Jeho otec bol veľký papaláš stredného rangu a navyše syn klasika detskej literatúry. No nič ztoho nebolo: rukopis šťastne prešiel ostražitou colnicou najprv von apotom späť dnu – vrátil sa so sladkokyslým vyjadrením, že autor má nespochybniteľný talent, no ešte nespochybniteľnejší je fakt, že toto dielo náročný americký čitateľ nepotrebuje. Skazuvzalov sa naštval, neprepadol však zúfalstvu: využíval každú ilegálnu príležitosť a rozosielal rukopis románu do rôznych krajín, no výsledok bol vždy ten istý. To sa ťahalo niekoľko rokov. Ale raz ostrieľaný disident Pyľnošľomov, všeobecne známy niekoľkými kvalitne zorganizovanými škandálmi, poradil Skazuvzalovovi vložiť do obalu srukopisom sto či dvesto neprihlásených dolárov. To pomohlo: hneď prvý colník zhabal zelené bankovky asnimi aj rukopis. Autora hneď pozvali na zväz spisovateľov, okamžite mu dali členský preukaz (ten proces sa u mladého literáta zvyčajne ťahá päť až dvanásť rokov) aotýždeň Skazuvzalova srachotom vylúčili zo zväzu spisovateľov ako výstrahu všetkým, čo dávajú prednosť západným vydavateľom pred domácimi. Zároveň zbavili funkcie Skazuvzalova staršieho, aby sa papaláši stredného rangu serióznejšie stavali kvýchove mladej generácie, vyrastajúcej vich nadštandardných bytoch...
Tak sa jedného dňa Skazuvzalov mladší prebudil slávny aomamne prenasledovaný. Na stránkach západných novín svietili titulky: Už zasa rok 1937! Nová obeť Babieho Jaru? Skazuvzalov proti KGB... šٰ vydavateľstvá, ktoré kedysi odmietli román Žena vkresle, autora okamžite zasypali telegramami snávrhmi tých najvýhodnejších zmlúv. Jeho kniha vyšla takmer súčasne vdvadsiatich siedmich krajinách akomentátor najvplyvnejšieho amerického týždenníka Book Magazine nazval svoju recenziu Skazuvzalov – Dostojevskij dneška. Pravdaže, trošku to prehnal, ale iných ruských spisovateľov jednoducho nepoznal. VKGB zostavili špeciálnu operatívnu skupinu skrycím menom Gynekológ výlučne na sledovanie spisovateľa Skazuvzalova. Na čelo skupiny postavili generálporučíka, ktorý poznal tatka inkriminovaného literáta zo spoločných poľovačiek.
Od tých čias sa autor skvelého románu všade ukazoval vsprievode západných novinárov avúctivej vzdialenosti od nich sa motala sledovačka KGB. Generálporučík aSkazuvzalov starší ďalej spolu chodili na poľovačku apo nociach pri vatre a medveďom šašlíku uvažovali, ako čo najšikovnejšie vrátiť zblúdilého syna do lona sovietskej literatúry. Keď sa vďaka mne začala glasnosť asledovanie Skazuvzalova sa skončilo, podišiel knemu človek vcivile, predstavil sa mu ako zástupca náčelníka operatívnej skupiny avrozpakoch poprosil, aby mu autor pre súkromnú potrebu napísal venovanie do niekoľkých exemplárov románu, ktorý práve vtedy vydal Posev. No nebudem predbiehať...
Takže sme dopili pivo aja som navrhol, aby sme si objednali ešte zopár fliaš, ale Stas ani ja sme už nemali peniaze.
„Teda...“ povedal Arnold vyhrabávajúc zvreciek posledné drobné. „Ste tu vy vMoskve riadne svine!“
„Prečo sme svine?“ zaujímal som sa malátne.
„Vycicali ste zRuska všetku šťavu...“
„A čo, Moskva podľa teba nie je Rusko?“ zastal sa hlavného mesta Stas.
„Nie je. Moskva je nádor na zdravom tele národa.“ odvetil Arnold asťažka si vzdychol.
Už niekoľkokrát sa pokúšal presťahovať do hlavného mesta, uverejňoval inzeráty vrubrike Medzimestská výmena, dokonca sa fiktívne oženil, dievčina zhrabla peniaze, ale potom vysvitlo, že ona sama má povolenie len na prechodný pobyt atrvalý má vmeste Orel. Atak sa rozviedli...
„Moskva je džungľa,“ pokračoval Arnold, „ale tajga – to je dačo iné! Chlapci, ja keď sa pozriem do očí veveričke, cítim to samé, ako keď nájdem pekný rým...“
Arnoldovi profesionálne stuhla tvár – rozpamätúval sa na verše. Opäť sme sa so Stasom pozreli na seba amlčky sme sa dohodli, že nezopakujeme tú chybu, ktorej sme sa dopustili nedávno, keď sme nechali Arnolda vyrozprávať obsah svojho románu. Ak raz básnik, či zhlavného mesta, či zvidieka, to je fuk, zarecituje pri stole čo len jeden svoj verš, už sa nezastaví, kým vám nevykydne na hlavu plný kýbeľ básnických smetí, čo sa mu nakopili vduši. Takéto pokusy treba pridusiť vzárodku.
„Aha, už to mám...“ Arnoldova tvár začala výhražne ožívať.
„A ja,“ Stas prudko prevzal iniciatívu, „keď sa dívam na zaprášené rady kníh vantikvariáte, cítim, že som chlapec, čo si zaumienil obšťastniť nenásytné lono Ištar...“
„Koho?“ roztrpčene sa spýtal Arnold, ktorý dúfal, že predsa len bude môcť recitovať.
„Ale... jednej baby...“ vysvetlil namyslený Stas. „Máme strašnú smolu, žijeme vobdobí presýteného kultúrneho roztoku. Nedávno to u mňa vobchode rozprával Ľubin-Ľubčenko. To je jeho teória. Aby si tomu rozumel, Arnold, vzniká taká hustá rybacia polievka!“
„Rozumiem, čoby nie!“ prikývol Arnold.
„Sme obete prepchaných knižných regálov,“ vzdychol Žgutovič, ktorý si zrejme spomenul na svoju doteraz nevydanú zbierku.
„Netreba písať nič,“ nahral som Žgutovičovi. „Text nemá nijaký význam.“
„Absolútne nijaký,“ súhlasil Arnold. „Hneď vám otom prečítam poviedku!“
„Čo to znamená – nemá význam?“ nepochopil Stas.
„Znamená to, že nemusíš napísať ani riadok amôžeš byť slávnym spisovateľom! Budú ťa študovať, hodnotiť, citovať...“ rozviedol som myšlienku, ktorá mi vtej chvíli prišla na um.
„Citovať?“ spýtal sa Stas.
„Áno, citovať!“ neustupoval som, lebo pivo vo veľkom množstve robí človeka neuveriteľne tvrdohlavým.
„NDzԲԲ!“
„Ako?“ nepochopil Arnold.
„Ja viem, môžete sa ma spýtať,“ pokračoval som sčoraz väčším oduševnením, „prečo po klasikoch predsa len ostali texty. Odpovedám: pretože boli zajatcami profesionálnych konvencií – krajčír musí šiť, stolár hobľovať, spisovateľ písať! Povedzme, ak si nečítal Shakespeara, to sa vpodstate rovná tomu, ako keby nič nebol napísal. NoShakespeare je aj tak génius!“
„Aj tak,“ súhlasil Arnold.
„Sofistika!“ uškrnul sa Stas.
„Ako?“ nepochopil Arnold.
„To nie je sofistika,“ namietol som naliehavo. „Sofistika je oklamanie rozumu, ktoré sa rozpadne pri prvej zrážke so skutočnosťou. Ale ja môžem dokázať svoje slová vpraxi. Som pripravený vziať prvého človeka, ktorý mi príde do cesty a oliteratúre nemá ani šajnu, a za dva mesiace urobím zneho slávneho spisovateľa!
„NDzԲԲ!“ zamával rukami Stas.
„Ako?“ opäť sa spýtal Arnold.
„Kravina!“ spresnil Žgutovič.
„Že kravina?“ naštval som sa akrv spivom mi udrela do hlavy. „Stavme sa, že z prvého debila, čo mi príde do cesty, za dva mesiace spravím slávneho spisovateľa, budú ho spoznávať na uliciach, kritici začnú písať oňom štúdie avy sa budete pýšiť, že sa s ním poznáte!“
Úryvky zrománu, ktorý vpreklade Jána Štrassera vyjde vo Vydavateľstve Slovart
V tlačenej podobe Knižnej revue je dlhšia ukážka
