ղľáԾ
V každej oblasti literárnej vedy vyšli v minulom roku pozoruhodné diela.
Tie najzaujímavejšie a najprínosnejšie výskumy pátrajú po dlho prehliadaných problémoch, ignorovaných otázkach, na okraj odsunutých témach.
Do tohtoročného prehľadu slovenských literárnovedných publikácií som zaradila 21 kníh, pričom, samozrejme, niektoré ďalšie mohli ujsť mojej pozornosti, aniektoré, ktoré síce môžu byť „literárne“ alebo aj „vedecké“, ale nedajú sa označiť oboma týmito pojmami, som sa rozhodla do tohto prehľadu nezaradiť. Knihy som zoradila podľa zamerania výskumu, oktorom referujú: od abstraktnejších, metodologicky ateoreticky zameraných som postupovala cez výskumy sledujúce literárne dielo vjeho kultúrno-historickom kontexte amateriálnej realizácii askončila som pri literárno-kritických štúdiách najnovšej literatúry. Je fajn, že každá oblasť má svojich pozoruhodných zástupcov.
Literárna teória
Monografia Tomáša Horvátha Interpretácia, naratív, reprezentácia (Veda) je súborom relatívne samostatných štúdií, ktoré prepája otázka literárnej reprezentácie ajej dôsledkov na konštruovanie naratívneho textu ajeho interpretačných možností. Autor, ako je uňho zvykom, detailne zhŕňa, vysvetľuje, citátmi dokladá asystematizuje jednotlivé teoretické koncepcie vychádzajúce najmä zo štrukturalizmu apostštrukturalizmu, pričom nešetrí priestorom ani čitateľovou schopnosťou koncentrácie. Zachádza do minucióznych diferencií jednotlivých teoretických prístupov knastoleným problémom, čím zároveň svojim kolegyniam akolegom poskytuje istý metodologický zásobník doplnený o jednotiace stanovisko akritický pohľad. Cenné je aj to, že spomedzi európskych či amerických klasikov literárnej vedy nevylučuje ani jej slovenských predstaviteľov, najmä, prirodzene, Oskára Čepana, ktorému venuje dokonca samostatnú kapitolu, odkrývajúcu štrukturalistické, ale ajiné inšpirácie Čepanovho diela.
Popri výsostne teoretických kapitolách sa autor venuje aj konkrétnym umeleckým textom, pričom zaostruje na detektívny žáner, a síce na romány poľského autora Mareka Krajewského, ktoré T. Horváth aj preložil do slovenčiny. Na jednej strane je autorovo akademické nadšenie pre žánrovú literatúru nesmierne sympatické avslovenskej literárnej vede vzácne, na strane druhej si môžeme položiť otázku, či nie je škoda, že autor svoju erudíciu vtakej veľkej miere investoval do analýzy textov, ktorých invariantná naratívna štruktúra presvitá aj pri menej pozornom čítaní.
Podobná snaha ozosúladenie mohutnej teoretickej konštrukcie so špecifikami jedinečného umeleckého diela sa objavuje vdruhej metodologicky zameranej knihe minulého roka, vmonografii Jany Kuzmíkovej Kognitívna literárna veda. Teória, experimenty, analýzy (Veda). J. Kuzmíková síce priznáva, že „fakt, že kognitívna literárna veda nie je textocentrická, ale orientuje sa na ľudskú myseľ, spôsobuje pri výskume nemalé ťažkosti” (s. 121), ale napriek tomu prehľadne vysvetľuje jej teoretické východiská a otázky, ktoré si tento literárnovedný odbor kladie. Kognitívnu literárnu vedu predstavuje ako disciplínu, ktorá sa ajprostredníctvom metód a znalostí zoblasti neurovied, psychológie či evolučných teórií usiluje zistiť, aké procesy ľudského myslenia umožňujú vytvoriť azároveň interpretovať text ako umelecké dielo. Aj J. Kuzmíková (podobne ako T. Horváth) do svojho výkladu zapája podnety zo slovenskej literárnej vedy, predovšetkým bádanie F. Mika aA. Popoviča, ktorí svoj výskum nezameriavali výlučne na text či kultúrnohistorické okolnosti jeho vzniku, ale na komunikáciu medzi autorom, textom ačitateľom.
Druhá časť publikácie prináša kognitívne orientované analytické štúdie diel J. C. Hronského, J. Jesenského, F. Švantnera a P. Vilikovského, pričom autorka zužitkúva vprvej časti nastolené teoretické postuláty. Často pritom zdôrazňuje výhody anadradenosť tejto metódy oproti nekognitívnemu, „tradičnému“ výskumu, zktorého však sama výdatne čerpá. Keďže je zrejmé, že každý metodologický prístup kladie iné otázky akomplexné pochopenie a zhodnotenie diela, jeho významov pre kultúru aúčinkov na publikum je možné len vďaka vzájomnému dopĺňaniu sa rozmanitých metód, pôsobí opakované tematizovanie tohto domnelého sporu zbytočne rušivo.
Slovenská literatúra vdejinných súvislostiach
Ďalšia, tradične najmohutnejšia množina literárnovedných prác skúma literárne dielo vkultúrnohistorickom kontexte. Ak ich usporiadame chronologicky, majú tieto práce široký časový záber. Timotea Vráblová sa v knihe Život na bojiskách tohto sveta. Reflexie k téme každodennosti v slovenskej tvorbe 16. – 17. storočia (Ústav slovenskej literatúry SAV aTrio Publishing) vracia k historickým piesňam, baladickým ľudovým piesňam či modlitbám vybraného obdobia, pričom publikácia slúži aj ako antológia analyzovaných textov.Napriek vnázve uvedenej „každodennosti“ sa výber analyzovaných textov, ale ani samotný výklad nekoncentruje špecificky na túto sféru ľudského života, rovnako absentuje jednoznačnejší metodologický rámec avymedzenie konkrétnych výskumných otázok. Dikcia autorky je väčšmi esejistická ako striktne vedecká, vďaka tomu môže byť prístupná aj pre bežného čitateľa. Je však otázka, prečo by takýto čitateľ po knihe siahol.
Kultúrnej situácii aliteratúre medzivojnového obdobia sa venujú hneď tri autorky. Monika Zumríková-Kekeliaková skúma vmonografii Poézia Paľa Olivu (Modrý Peter) tvorbu „jedného znajtalentovanejších predstaviteľov katolíckej moderny“ (s. 7). Prvú časť venuje recepcii: autorka starostlivo mapuje veľké množstvo ohlasov na Olivovu tvorbu od dobových kritík až po súčasné komentáre a názory, pričom výsledkom je aj plastický obraz meniacich sa estetických a ideologických preferencií kritických autorít. Miestami by sa však vtejto časti zišiel väčší kritický odstup autorky od jednotlivých textov, pretože nie všetky majú rovnakúrelevanciu ainformačnú hodnotu. Vdruhej časti sa potom venuje podrobnej interpretácii motívov sna aženských mien vOlivovej poézii.
Kniha Moniky Kaprálikovej Za hranice provincie (Ján Smrek a jeho E/elán) (LIC) vyšla prvý raz už vroku 2017, ale vprehľade za daný rok chýbala. Nespomínam ju však len zpovinnosti, ale aj spotešením. Kniha je príťažlivá jednak vizuálne, keďže grafická dizajnérka Mária Rojko svojím spracovaním odkazuje na knižnú kultúru 30. rokov, atým aj na prácu Jána Smreka, ktorý pri svojej vydavateľskej aredaktorskej činnosti venoval vizuálnej stránke knižných ačasopiseckých publikácii veľkú pozornosť. Ale aj samotný text knihy je príťažlivý: príbeh Jána Smreka ajeho vydavateľských,redaktorských a publicistických aktivít vmedzivojnovom období (na ktoré sa kniha obsahovo zameriava) je prerozprávaný ako pútavý spoločenský román. Popri tom je kniha plná informácií čerpaných zarchívnych zdrojov, obsahuje zrozumiteľne vysvetlené dobové súvislosti aj doteraz neznáme fakty a nechýba ani bohatý obrazový materiál (fotografie, faksimile, reprodukcie) astarostlivo vypracovaný vedecký aparát. Táto kombinácia čitateľskej avizuálnej atraktivity svedeckou fundovanosťou je výborná.
Tematicky komplementárna je monografia Magdaleny Bystrzak Kritik vspoločnosti: spory Alexandra Matušku (1930 – 1938) (Veda), vktorej autorka takisto skúma zložité kultúrne vzťahy medzi Martinom, Bratislavou aPrahou vtridsiatych rokoch 20. storočia. Vcentre jej pozornosti je kritik Alexander Matuška, ktorý svojimipolemickými, neľútostnými výpadmi, nezriedka využívajúcimi aj nekorektné historické argumenty a zjednodušujúce schémy, poukazoval na mentálnu pohodlnosť či konformizmus avzájomné potľapkávanie sa po pleciach jednotlivých aktérov dobovej kultúry, pričom zpozície ľavicového, progresívne uvažujúceho kritika útočil najmä na katolícke, konzervatívne anacionalistické kruhy. Jednotlivé kapitoly knihy mapujú uzlové spory, témy apolemiky, ktoré určovali podobu slovenskej kultúry vdanom období. Autorka sa vyhýba zjednodušujúcemu kategorizovaniu aktérov, ale snaží sa vysvetliť skôr nejednoznačnosť akomplikovanosť ich estetických a svetonázorových pozícií, ktoré sa vtomto období veľmi dynamicky kryštalizovali a menili. Pre čitateľskú orientáciu vspleti vzájomných vzťahov, názorov a situácií je nápomocný aj záverečný chronologický prehľad kľúčových udalostí.
Do menej vzdialenej histórie sa vracia kolektívna monografia českých aslovenských autorov aautoriek Listopadové proměny. Česká a slovenská literatura v kontextu roku 1989 (Ústav pro českou literaturu AV ČR). Autorský kolektív pod vedením Vladimíra Barboríka, Barbory Čihákovej aAleny Šidákovej Fialovej sa zameral na procesy vliterárnom akultúrnom živote, ktoré sa spustili (alebo nespustili či prichádzali už skôr) vkontexte politických zmien okolo roku 1989. Autori aautorky (slovenské príspevky sú od V. Barboríka, R. Bílika, P. Darovca, J. Gavuru, E. Knopovej, R. Passiu a J. Šranka) skúmali napríklad premeny spisovateľských organizácií alebo postupný návrat vylúčených mien do verejnej diskusie, ktorý sa však dal vniektorých prípadoch pozorovať už vpriebehu 80. rokov. Iné príspevky sa zase koncentrujú na dielo alebo situáciu konkrétneho autora, ktorý je pre túto zlomovú, no oto neprehľadnejšiu dobu príznačný. Pri porovnaní českej aslovenskej situácie sa pritom ukazuje, že štruktúra našich dvoch kultúr nebola rovnaká, čo potvrdil aj ich ďalší vývoj aj rozličné ťažiskové problémy analyzované vtejto publikácii.
Sveľkým nadhľadom o slovenskej kultúre píše René Bílik, ktorý hneď v úvode svojej knihy Mýty a slovenská literatúra alebo od Pišťanka ku Kalinčiakovi (a späť) (LIC) upozorňuje, že jeho zámerom nebolo napísať vedeckú monografiu, ale skôr sumarizovať svoj doterajší výskum, ako ivýskum kolegov akolegýň, ktorý sa zameriava na problematiku mýtov vliteratúre. R. Bílik si všíma, že dejinami slovenskej literatúry sa tiahnu dve línie: jedna prechádza od J. M. Hurbana cez Ľ. Ondrejova ajeho Zbojnícku mladosť, cez ideologicko-utopické texty socialistického realizmu až ktzv. zlatým šesťdesiatym aich neskorším ozvenám vnasledujúcich desaťročiach, druhá sa začína (alebo zreteľne vynára?) niekde pri šٲá J. Kalinčiaka avrcholí v subverzívnych textoch P. Pišťanka, D. Taragela aI. Otčenáša. Kým prvá tradícia „konštruuje základy slovenského národného vedomia“ (s. 9) aliteratúru chápe najmä ako nositeľku pragmatickej – národnoreprezentatívnej funkcie, druhá, ironická tradícia toto „mýtické amýtizujúce jadro“ (s. 11) odkrýva aspochybňuje.
Téma, ktorej sa autor obšírne venuje, je nesmierne dôležitá pre korekciu dlhodobo tradovaných ilúzií onárodnom charaktere alebo stereotypného uvažovania oliteratúre 19. storočia, ktorá pre mnohých skostnatela do nič nehovoriacich mien anudných fabúl. Istým problémom knihy je však jej neurčité zacielenie: ako autor sám priznáva, ako vedecká monografia táto kniha neobstojí, pretože na problém sa pozerá zdosť veľkého nadhľadu, pričom detaily zostávajú miestami skreslené, achýba aj nevyhnutný vedecký aparát adôkladnejšie odkazovanie na sekundárnu literatúru apramene. Jazyk aštýl tejto knihy je však pre široké publikum príliš náročný, myšlienky sa vinú náhlivo abez jednoznačnej línie, dlhé odstavce nenechajú čitateľom miesto na nádych ausporiadanie si nových poznatkov. Pre ozaj pútavé čítanie by autor musel vyjsť vústrety čitateľom ešte aspoň odva kroky aposkytnúť im lepšiu orientáciu vo výklade, ako aj jednoduchšie formulácie.
Slovenská kultúra vo svete, svet v nej
Zešte väčšieho nadhľadu sa na slovenskú literatúru dívajú publikácie, ktoré ju vnímajú nielen vširokom časovom zábere, ale zasadzujú ju aj do interkultúrneho rámca. Kolektívna monografia vydaná vangličtine je výstupom zrovnomenného medzinárodného výskumného projektu Portraying Countryside in Central European Literature, na ktorom sa organizačne podieľala Ostravská univerzita, Ústav slovenskej literatúry SAV aUniverzita Loránda Eötvösa vBudapešti. Editormi knihy sú Jakub Ivánek aJan Malura zOstravskej univerzity, okrem nich sa však na knihe podieľalo ďalších 22 autoriek aautorov zcelkovo desiatich pracovísk zČeska, Slovenska, Maďarska aPoľska, medzi nimi zo Slovenska K. Csiba, M. Fülöpová, M. Habaj, E. Palkovičová, R. Passia, M. Vojtech. Pri uvažovaní oliterárnej reprezentácii vidieka pritom vychádzajú na povrch podobné problémy, aké vo svojej knihe naznačoval aj R. Bílik. Vidiek totiž pre autorov, poväčšine mestských intelektuálov, vždy predstavoval neznámy, významovo indiferentný priestor, do ktorého si mohli projektovať akékoľvek predstavy, spomienky, túžby. Vidiecka krajina, stojaca vúzkom kontakte sprírodou aobývaná civilizáciou nepoznačenými obyvateľmi často vliterárnom diele fungovala ako idylický topos, reprezentujúci aj národný mýtus. Oproti tomu existujú, samozrejme, diela, ktoré tento obraz vidieka realisticky korigujú, obohacujú onové, napríklad socialisticko-utopické významové vrstvy alebo postmoderne ironizujú.
Sebavedomie národnej kultúry sa odráža aj v spôsobe, akým do nej vnikajú cudzie literárne diela, ktoré ju môžu spochybňovať, relativizovať, ale zároveň obohacovať ainšpirovať. Slovenská recepcia reprezentantov francúzskej literatúry je podľa Jany Truhlářovej plná prekvapivých momentov, ale najmä je pre slovenskú kultúru vmnohom príznačná. Ako autorka potvrdzuje vmonografii Dlhá cesta k porozumeniu. Émile Zola, Gustave Flaubert, Guy de Maupassant v slovenskej literatúre akritike (Veda), slovenská kultúra bola koncom 19. storočianaladená najmä obranne avoči novým podnetom sa otvárala len postupne až vpriebehu 20. storočia. Autorka približuje slovenskú kariéru týchto spisovateľov prostredníctvom kritických ohlasov a diskusií vnovinách ačasopisoch, poukazuje na špecifickosť výberu konkrétnych diel na preklad do slovenčiny, ale sleduje aj paratexty, ako sú predhovory, texty na záložkách alebo poznámky pod čiarou, ktoré do istej miery usmerňujú spontánnu čitateľskú recepciu. Pátra aj po ohlasoch tvorby Zolu, Flauberta ade Maupassanta vdielach slovenských autorov. Pre slovakistov je podnetné hľadieť na slovenskú kultúru ztrochu inej, translatologickej perspektívy aje (nielen) pre nich dôležité znovu si pripomínať, že vlastná kultúra sa nedá spoznávať bez skúmania jej interkultúrnych vzťahov. Smutným, ale príznačným paradoxom (ktorý si môžeme overiť aj vmennom registri) je, že najčastejšie uvádzaným menom popri E. Zolovi je meno Svetozára Hurbana Vajanského. Kniha tak zároveň ukazuje príbeh, ako dostatočne motivovaný a hlučný jednotlivec dokáže šíriť svoje predsudky aideologické postoje, ovplyvňovať verejnú mienku,regulovať poznanie. Tento príbeh však svedčí aj otom, že sa mu to nikdy celkom nepodarí.
Podobným spôsobom sa k inému neprehliadnuteľnému dielu svetovej literatúry, krománu Don Quijote, postavili hispanistky Eva Palkovičová aPaulína Šišmišová, ktoré zostavili a spolu sďalšími autorkami aautormi napísali rozsahom aj ambíciami mohutnú publikáciu Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete (Univerzita Komenského vBratislave). Kniha je mimoriadne komplexná aobsiahla: mapuje jednak osud samotného autora, hispanistický výskum, ktorý bol jemu ajeho dielu doteraz venovaný, vyše 400-ročnú históriu tohto diela ajeho prekladov, recepciu vanglofónnej, maďarskej anemeckej literatúre. Napokon sa autorský kolektív podrobne venuje slovenskej recepcii: doteraz jedinému slovenskému prekladu Jozefa Felixa (1950), slovenským adaptáciám aich zdrojom, ohlasom vpublicistike, literárnej kritike avumeleckých textoch od J. Kollára až po články uverejnené pri príležitosti štyristého výročia Cervantesovho narodenia vroku 1947. Napokon sleduje aj quijotovské motívy vslovenskom divadelnom avýtvarnom umení. Kniha je zároveň priebežne obohatená reprodukciami obrazov smotívmi dona Quijota (diela C. Majerníka, V. Hložníka, M. T. Mitrovského aďalších).
Okrem vyčerpávajúcich ačasto prekvapivých informácií prináša kniha svedectvo o napínavom, miestami až detektívnom pátraní po matných stopách, stratených zdrojoch, anonymných autoroch, neidentifikovaných predlohách, ktoré autorky aautori odkrývajú, a, ak je to možné, rekonštruujú. Jednotlivé texty sa opierajú obohaté zahraničné – hispanistické ainé vedecké – zdroje, vďaka čomu je kniha nesmierne fundovaná. Oto výraznejšie potom rezonuje spôsob, akým je do rozprávania ofenoméne svetovej literatúry zapojená aj literatúra slovenská, na ktorú sa tu nahliada ako na integrálnu súčasť celoeurópskeho kultúrneho diania.
Odbor hispanistiky mal vminulom roku ešte jedného reprezentanta, ktorý sa však tentoraz svojou témou zo slovenského prostredia vzdialil: Ján Zambor pripravil komentovanú antológiu svojich prekladov s názvom Kniha španielskej poézie (Univerzita Komenského vBratislave). Je to publikácia na hranici literárnej vedy aumeleckej literatúry: obsahuje výber zo španielskej poézie od stredoveku po súčasnosť, ale aj biografické portréty jednotlivých autorov aautoriek a interpretačné apoetologické sondy do ich tvorby. Publikáciu dopĺňajú fotografie, dobové ilustrácie anáhľady obálok či obrazové reprodukcie.
Textológia, materiálnosť, archív
Čoraz výraznejšie zastúpenie vknižnejprodukcii slovenskej literárnej vedy má aj oblasť skúmajúca text v jeho hmatateľnej, materiálnej podobe, ktorá je vistom zmysle pri vnímaní literárneho diela primárna, ateda kľúčová. Textologické štúdie sledujú proces, akým prešlo dielo od napísania po publikovanie, pričom odkrývajú stopy svedčiace oposunoch vo vnímaní autora alebo zásahy editorov avydavateľov, ktorých rozhodnutia vznikajú pod tlakom vlastného vkusu, politických či historických okolností alebo čitateľských očakávaní.
Azda najzaujímavejším výsledkom textologického výskumu je kniha Martina Navrátila Neznáme dielo Vojtecha Mihálika: Rekonštrukcia zbierky ž (Veda), ato hneď zviacerých dôvodov. Publikácia je rozdelená na dve časti, ktoré sa čítajú zdvoch strán. Jedna časť obsahuje zbierku básní Vojtecha Mihálika ž, ktorá mala byť vroku 1946 jeho debutom, ale nikdy nevyšla tlačou, pričom sa nezachoval ani celkový rukopis zbierky. Zachoval sa však zoznam básní, ktoré do nej autor zaradil, pričom tieto básne existujú buď samostatne vrukopise, alebo boli uverejňované neskôr časopisecky či viných zbierkach. M. Navrátil sa preto podujal zostaviť túto zbierku v podobe, vakej ju mohol Mihálik vroku 1946 poslať do súťaže vydavateľstva Tranoscius.
Druhú časť knihy tvorí štúdia, kde M. Navrátil vysvetľuje svoje editorské postupy, obhajuje svoje rozhodnutia, neskrýva ani neistotu vurčitých otázkach, pri ktorých sa musel rozhodnúť bez jednoznačných argumentov. Štúdia je teda akýmsi protokolom tohto pátrania po stopách uložených vjednotlivých textových vrstvách. Prispieva zároveň kvyjasňovaniu a obohacovaniu slovenskej textologickej terminológie aprináša príklady zoslovenskej izahraničnej edičnej praxe, ktoré môžu slúžiť ako pozitívny, ale aj negatívny vzor pri príprave rôznych vydaní. Súčasťou tejto štúdie je aj interpretačná analýza zbierky ž, ktorá sa však neopiera len ojedno znenie považované za akýsi invariant, ale pri ktorej M. Navrátil funkčne zužitkúva aj svoje poznatky zprocesu písania, škrtania či dopĺňania, akým Mihálik svoje básne vpriebehu života pretváral. Zaujímavým doplnkom knihy (alebo výsledkom bádania) je aj priložený USB nosič, na ktorom si čitateľ môže prehľadne prezerať jednotlivé verzie básní, ktoré mali svoje miesto už vzbierke ž, ale pri ďalších publikáciách prechádzali menšími či väčšími zmenami.
Martin Navrátil aVeronika Rácová sú autormi aj ďalšieho textologického počinu, publikácie Kapitoly zo slovenskej textológie. Ján Buzássy: Pláň → Pláň, hory (Univerzita Konštantína Filozofa vNitre). Vnej sa najprv venujú rôznym prístupom kvydávaniu rukopisov, pričom podávajú historický náhľad na slovenskú editorskú prax od Jozefa Viktorina po súčasnosť, ujasňujú terminológiu akľúčové pojmy atematizujú rôzne problémy, sktorými sa editori konfrontujú. Vdruhej časti publikácie porovnávajú (dlhšie nezvestný) rukopis básnickej skladby J. Buzássyho, ktorá vznikala po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa vroku 1968, sjej tlačeným vydaním vroku 1982. Je nesmierne zaujímavé sledovať formálne avýznamové posuny, ktoré medzi oboma verziami vznikli,uvažovať oich príčinách aestetických avýznamovýchdôsledkoch. Publikácia (a platí to aj opredchádzajúcej) dokazuje, že výskum problematiky textového materiálu nie je druhoradý, ale odkrýva výskumníkom aj čitateľom množstvo stôp, ktoré obsahujú informácie nielen osamotnom texte ajeho autorovi, ale aj okontexte vzniku apublikovania. Dúfajme, že pribudnú aj nové „Kapitoly“ sďalšími prípadovými štúdiami.
K rozvoju textologického výskumu, ale aj klepšej úrovni vydavateľskej praxe môže napokon prispieť aj vysokoškolská učebnica Základy editorstva I. Vysokoškolské učebné texty pre odbor editorstvo a vydavateľská prax (Univerzita Konštantína Filozofa vNitre) Veroniky Rácovej, ktorá nielen vysvetľuje základné pojmy aprocesy sprevádzajúce profesionálne vydávanie kníh, ale obsahuje aj dva rozhovory spoprednými slovenskými vydavateľmi, J. Hegerom aE. Mládekovou akapitolu objasňujúcu autorský zákon.
Poslednou publikáciou zameranou na „materiálnosť textu“ je zborník zo seminára Archívny výskum (textov) v interdisciplinárnych súvislostiach (Univerzita Konštantína Filozofa vNitre), ktorý zostavili Edita Gromová, Natália Rondziková aIgor Tyšš aautormi jednotlivých kapitol sú Katarína Bednárová, Mária Kusá, Martin Navrátil, Filip Pavčík, Igor Tyšš a Libuša Vajdová. Autori osvetľujú svoj spôsob práce, ako aj prekážky avýsledky svojich výskumov, pri ktorých sa opierali oarchívne materiály. Aj tu sa ukazuje kľúčový fakt, že archívny textový materiál je fragmentárny, nejasný, treba ho vedieť prečítať, prepísať, kontextualizovať, datovať, vykladať, usporiadať anapokon často skrýva viac otázok ako odpovedí. Avšak ako tvrdí Martin Navrátil: „Výzva Ad fontes! je stále platná a jej ignorovanie neraz vedie kpovrchnosti.” (s. 41)
Literárna kritika
Samostatná skupina publikácií sa venuje najnovšej literárnej produkcii,jej literárnokritickému zhodnoteniu ainterpretáciám. Tri knihy spája dokonca nielen tento prístup kliteratúre, ale aj vydavateľstvo (FACE) a jednotná grafická úprava. Za najlepšiu znich považujem výber zliterárnych kritík Jaroslava Šranka pod názvom Účastníci poézie. Básnici, básničky i básne 1997 – 2020. Výber jednotlivých textov nie je náhodný, autor sem zaradil kritiky približne podobného rozsahu venujúce sa jednej zbierke poézie, vylúčil syntetizujúce či viac analytické ainterpretačné texty. Vďaka tomu kniha vkoncentrovanej podobe ukazuje autorovo kritické umenie afascinujúci zmysel pre mieru: je osobný, ale v popredí stále stojí posudzované dielo. Neskrýva seba samého ako čitateľa za objektívnu vedeckú inštanciu, priznáva svoje emócie a slabiny, ale nepredvádza sa. Je vtipným esejistom, no zostáva vecným hodnotiteľom. Nešetrí ostrými slovami, no niet vnich štipky zlomyseľnosti. Užíva si polemiku, no priznáva sa aj kočareniu poéziou. Do kritiky básní vťahuje spoločenský kontext arobí to takzábavne a duchaplne, že zbierka literárnych kritík sa stáva pútavým čítaním nielen pre čitateľov poézie.
Inú stratégiu zvolila Marta Součková, ktorá sknihou P(r)ózy po roku 2000 nadviazala na svoju staršiu monografiu P(r)ózy po roku 1989. Hoci je autorka aktívnou literárnou kritičkou, štúdie vtejto knihe sú orientované viac interpretačne aanalyticky. Pre autorku zároveň zostáva podstatným kritériom výberu analyzovaných diel aj ich umelecká hodnota: do knihy sa preto dostali autori, „ktorých diela považujem za kvalitné, kľúčové“. (s. 11)Toto zmiešavanie analytického akritického prístupu je však knihe skôr na škodu: autorka akoby sa nevedela rozhodnúť, po čom vlastne pátra. Na jednej strane texty vysvetľuje, interpretuje, porovnáva sinými textami toho istého autora alebo stextami iných autorov, pričom, ako sama vúvode priznáva, kniha je „primárne tematologickou prácou“ (s. 12), takže porovnania sú zväčša na úrovni tematizovaných problémov amotívov. Na strane druhej sa autorka nevzdáva ambície súdiť texty na základe vlastných estetických preferencií a do analytického výkladu vsúva svoje názory na podarené či nepodarené pasáže atexty. Prerozprávanie deja a motívov, dlhé citácie zanalyzovaných diel avpoznámkach pod čiarou ďalšie citáty dokladajúce stanovené hypotézy a komentáre iných kritikov akritičiek ktematizovaným problémom sa spolu sjej hodnotiacimi súdmi spájajú do prúdu rozprávania, vktorom čitateľ stráca orientáciu, odkiaľ,kam aprečo sa tento prúd vlastne valí. Autorkina nepopierateľná orientácia vsúčasnej literatúre aj v písaní onej by lepšie vynikla vredukovanejšom ausporiadanejšom výklade.
Monografiu Kataríny Hrabčákovej ztoho istého vydavateľstva snázvom Semiopoetický aspekt básnickej identity. K problematike feminínnosti v súčasnej slovenskej poézii hodnotil R. Passia už vroku 2020, ale vychádzal pritom zrukopisu, ktorý napokon vyšiel až odva roky neskôr. Omeškanie však zrejme nebolo spôsobené autorkinou snahou rukopis ešte vylepšiť, respektíve, ak aj áno, nebolo to veľmi úspešné. Ako vecne zhrnul R. Passia, autorka sa „sústreďuje na strednú amladšiu generáciu autoriek aich videnie problematiky feminity, autorstva, sebazviditeľňovania sa vtexte, teda na širokú škálu problémov spojených s(nielen rodovou) identitou. Autorka pracuje srelevantnou sekundárnou literatúrou a pozitívom je, že väčší priestor venuje analýzam doposiaľ príliš ,interpretačne nevyťažených‘ poetiek S. Kaščákovej, E. Parilákovej aV. Dianiškovej.“
Problémov je však vknihe dosť. Napríklad, hoci si autorka zvolila zaujímavú akonkrétnu výskumnú otázku, terminologické ukotvenie svojich analýz mení alebo celkom opúšťa podľa aktuálnej nálady, takže jej teoretické nástroje veľmi nepomáhajú pochopiť tému hlbšie alebo ju systematizovať. Nevzdáva sa ani snahy osyntetické avšeobecne platné tézy, čoho dôsledkom je potom časté opakovanie sa alebo vágne a ajnelogické tvrdenia. Príklad hneď z úvodu: „Na proces formovania poetík vplýva rad okolností vrátane autorskej štylizácie, vzťahu kliterárnej tradícii, pomeru ktvorbe iných básnikov aj poetiek, ako aj prítomnosti aktuálnych básnických tendencií, výberu vydavateľstva anáslednej (seba)prezentácie“ (s. 10). Nie je jasné, či sú autorkine mylné úsudky príčinou alebo dôsledkom chybných vetných konštrukcií, ktorých je vtexte tiež hojne. Nanajvýš obťažujúce asúčasne vzbudzujúce podozrenie znekorektnej vedeckej práce je uvádzanie plných bibliografických údajov jednak vpoznámkach pod čiarou, ďalej na záver každej kapitoly aešte aj na záver celej publikácie.
Výberom zliterárnej publicistiky je kniha Gabriely Rakúsovej Medzi autorom ačitateľom. Interpretačné reflexie oknihách (Modrý Peter). Ako naznačuje aj podnadpis, autorka pri svojom písaní (opoézii aj próze zahraničných aj slovenských autorov aautoriek) nevystupuje zkonfrontačnej pozície literárnej kritičky, pretože jednak si vyberá diela, ktoré jej ako čitateľke konvenujú, jednak je jej čítanie skôr empatické ako polemické askôr popularizačné ako striktne odborné, očom svedčí napríklad veta: „Prekladateľke všetkých Fosseho diel do slovenčiny – Anne Fosse (autorovej manželke) – sa vždy pôvabne a príjemne podarilo vystihnúť unikátnosť jeho tvorby vo forme a obsahu, čo s určitosťou pramení aj z toho, že autora ako životného partnera dobre pozná.” (s. 26) Jej výber je pestrý zhľadiska literárnych druhov aj žánrov, autoriek iautorov adobre reprezentuje to zaujímavejšie, čo ponúkol knižný trh medzi rokmi 2017 – 2020. Nepokladám však za správne tvrdenie Zoltána Rédeya (KR 2022/2), že „ak by sa niekto chcel poučiť, ako sa majú písať literárnovedné recenzie, (...) brilantne by mu poslúžila táto jedna kniha.“ Písanie G. Rakúsovej má, myslím, apokladám to za úplne legitímne, ajzáslužné, mierne odlišné východiská a ciele ako literárnovedná recenzistika.
Iným, aazda aj reprezentatívnejším príkladom kritického písania o súčasnejliteratúre je Kritická ročenka 2020. Antológia ponúka literárnokritické texty sedemnástich autorov aautoriek, ktoré sa vzťahujú kdvadsiatim trom knihám slovenskej poézie aprózy, vydaných vrokoch 2019 a 2020. Dva bilančné sumáre zpera zostavovateľov Viliama Nádaskaya (Slovenská poézia 2020) aVladimíra Barboríka (Slovenská próza 2020) navyše poskytujú výstižný aešte aj vtipne apútavo napísaný bedeker aktuálneho literárneho diania. Medzi jednotlivými textami môžeme sledovať široký rozptyl spôsobov písania oknihách závisiacich od cieľového média aj autorského štýlu: od dlhších, odborných kritík určených pre čitateľov literárnych časopisov po kratšie texty určené pre široké publikum denníka. Napriek svojej rozmanitosti svedčia vybrané texty opoctivom čítaní aj kritickom myslení, ktoré je vslovenskej literárnej reflexii bezpochyby prítomné, aj onemalom publikačnom priestore, vktorom sa toto uvažovanie môže realizovať (zastúpené sú Knižná revue, Plav.sk, Fraktál, Rozum, Glosolália, Vlna, Denník N).
á
Ztohto celkového pohľadu na minuloročné publikácie zodboru slovenskej literárnej vedy sa zdá, že tie úspešnejšie (zaujímavejšie, prínosnejšie, originálnejšie)výskumy pátrajú po dlho prehliadaných problémoch, ignorovaných otázkach, na okraj odsunutých témach. Takéto výskumy rozkrývajú detaily, ktoré sa pri konštruovaní jedinej správnej, všetko vysvetľujúcej odpovede mohli zdať banálne azanedbateľné, no v ktorých sa často ukrýva nečakaný diabol korigujúci naše skamenené aošúchané predpoklady. Snahy osyntézu azodpovedanie akýchsi „vyšších“ a „večných“ právd sú odsúdené na povrchnosť a neúspech, ale nepredpojaté bádanie varchívoch ačítanie prameňov provokuje chuť vedieť viac: pátrať ďalej, pochybovať, overovať, rekonštruovať, dopĺňať, revidovať. Ato treba.
Eva Palkovičová (1987)
Ukončila doktorandské štúdium v Ústave slovenskej literatúry SAV. Špecializuje sa na slovenskú prózu a kultúru 19. storočia. Príležitostne sa venuje literárnej kritike.
