ղľáԾ
Pri príležitosti stého výročia od smrti Franza Kafku sme oslovili viacerých autorov sotázkou, čo znamená pre nich aich tvorbu.
Keď netreba, skoro denne sa hrabem vKafkovi. Včase výročia sa mi nechce. Pritom tí snaživejší akompetentnejší oňom nedávno – ak sa nemýlim, práve kvôli výročiu – nakrútili šesťdielny televízny seriál, klobúk dolu, vydaril sa.
Mám niečo napísať oKafkovi?
Namiesto toho čítam Ionesca.
Lenže čítam Ionesca a vidím, že čítam Kafku: „Některým lidem se žije tak snadno, stačí, aby se ke všemu stavěli netečně. Všechno jim jde hladce. Já musím odjakživa zdolávat hory, ostatně nezdolávám je.“
Toto je Kafka, darmo je to Ionesco, darmo je to ionescovské.
Kafka je rozpoznateľná metóda, nástroj, uhol pohľadu.
Otvorím si jeho denník, 6. august 1914: „Tak se tu tedy zmítám, bez ustání vzlétám kvrcholu hory...“
Čože, napokon až kvrcholu?
Žeby bol Ionesco kafkovskejší než sám majster?
Nie, lebo majster pokračuje: „...nahoře se udržím sotva okamžik.“ Apointa je, čo tam v tom okamihu robí: „Leč já se zmítám tam nahoře, není to bohužel smrt, ale věčná muka umírání.“ Ani len večnosť mu však nevydrží večne, po takmer stodesiatich rokoch od denníkového zápisu apo sto rokoch od jeho úmrtia to už vieme.
Vten istý augustový deň roku 1914, na začiatku prvej svetovej, ešte stojí „se svým zlým pohledem“ vblízkosti pražského azároveň nemeckého vlasteneckého sprievodu. My dnes našimi zlými pohľadmi pozorujeme tunajšiu vlasteneckú vládu atušíme, že ani toto odpudivo hrané divadlo tu nebude navždy.
Vroku 1998 v doslove českého vydania Kafkovych denníkov Věra Koubová uvádza, že keď bol šťastný, denník zanedbával: „O štěstí neměl co psát.“ Iste to tak bolo, ale to nevylučuje, že vživote bývajú až tak nevýslovne nešťastné dni, že ani otých nie je čo písať. Vtedy si človek mrmle: „Nesmím se opustit, jsem docela sám.“ Amožno zistí, že celkom sám nie je ani vkaši, ktorú nám dnes kuchtia už spomenutí pseudovlastenci, alebo ako ich pre mňa, pre Ionesca, pre všetkých, ktorí chcú, aby to bolo pre nich, už vroku 1914 jasnozrivo nazval K.: „nepochopitelní druzí“.
Ale to znie ako Sarte.
Len či Sartre neznie ako on?
Tak či onak, Sartre teraz okrúhle výročie nemá.
Balla
***
Franz Kafka bol geniálny vizionár. Veľmi presne predpokladal, že ak jeho dielo nebude zničené, skončí sa to tak, že vPrahe budú predávať tričká aodznaky sjeho podobizňou. Preto žiadal zničenie svojho diela. Obával sa nielen takejto masovej produktifikácie, ale aj hromadnej dezinterpretácie (nadinterpretácií, podinterpretácií, mimointerpretácií) svojich diel vmnohých posttextoch. Predpokladal, že sa jeho textov chopia pochybujúci mimetici, ktorým vnich bude chýbať zrkadlenie reality, aj fanatickí prognostici, ktorí ho obvinia zfuturologického opisu totalít dvadsiateho storočia. Pritom Franz Kafka napísal iba to, čo napísal. Takúto – jedinú správnu – interpretáciu osvetlím na frapantnom príklade. Známa Kafkova poviedkaOpis (jedného) zápasuje rozprávaním mladého muža, ktorý sa opil apotom sa neistou chôdzou vracia domov spomínajúc na dievča, sktorým sa chcel aaj chce vyspať. Vtakejto ešte stále alkoholom omámenej bezstarostnej hlave sa aj zrodí nápad, že by mohla byť „sranda“, ak by mladík vyskočil kamošovi na chrbát, aby sa kúsok niesol ako na koni. Samozrejme, moja interpretácia je vysoko ahlboko subjektívna, keďže hovorím opríbuznom (texte).
Pavol Rankov
***
Ako dieťa zprekladateľskej rodiny som vedomosti o Kafkovi nasával smaterským mliekom pri rodinných nedeľných obedoch, kskutočnej iniciácii Kafkom však u mňa došlo až všestnástich rokoch vďaka prečítaniu jeho poviedky Premena, ktoré, pravda, nasledovalo po zhltnutí takmer kompletného Camusa, Škvoreckého šesťdesiatych rokov, Kunderovho Žٳ aAmeričanoch J. Hellera, T. Capoteho, K. Vonneguta. Premena spôsobila, že sa mi v okamihu dosiaľ známy svet zložil do fatálneho, no veľmi zmysluplného celku, vktorého centre sa ocitlo zraniteľné Ja, vystavené zlovôli okolia. Kafka vtomto zmysle utváral nie moje estetické, ale intelektuálne, spoločenské apolitické vedomie, vmladom veku podnietil kriticizmus a citlivosť voči všetkým náznakom násilia, nátlaku a manipuláciám. Nikdy som nerozumel pokusom oospravedlňujúco optimistický výklad Kafku (podľa mňa je scestný), ani obrane tohto veľkého skeptika poukazovaním na jeho humorné stránky. Kvintesencia Kafku tkvie vdôslednom, podľa môjho názoru sekulárnom pesimizme: Tento autor vedel aako prvý jasne ukázal, že človek vytvoril zlý svet alogicky sa sámstáva jeho obeťou;čím skôr si to s Kafkom uvedomíme, tým skôr sa týmto skutočnostiam naučíme filozoficky i prakticky čeliť. Myslím, že tak ako čítanie Kafku v60. rokoch pomáhalo zhľadiska indivídua porozumieť stalinizmu iholokaustu, dnes pomáha pochopiť monštruóznosť putinizmu ipokročilých, rafinovaných foriem dehumanizácie vpostindustriálnych spoločnostiach. Paradigmou Kafkovho rozumenia sveta je nepochybne jeho román Proces, filozoficky aumelecky jedno z najdokonalejších literárnych diel vôbec, ktoré stojí na jednej úrovni sDanteho Božskou komédiou a Shakespearovým Hamletom. Jozef K., hlavný (anti)hrdina tohto otriasajúceho príbehu, je bohužiaľ dodnes potenciálne každý znás, vrátane všetkých mocných tohto sveta. Ani pre nich nie je tento svet bezpečný. Kafka tým, že straší, varuje. To je základné posolstvo, ktoré som od Kafku prijal vmladosti, keď som ho ako gymnazista čítal v škole pod lavicou, adodnes ho pri každej príležitosti šírim ďalej.
Adam Bžoch
Zdroj: The National Library of Israel / Max Brod Archive
