��������

Spisovateľ, filmár a��výtvarník Albert Marenčin spomína na Dominika Tatarku vo svojej knihe pamätí (Marenčin PT 2012), ktorej vydanie podporilo aj Literárne informačné centrum:

„Poznali sme sa štyridsať rokov, z toho prinajmenej polovicu sme prežili v úzkom priateľskom i pracovnom kontakte: bolo obdobie, keď sme sa stretávali takmer denne a trávili dlhé hodiny v rozhovoroch, ktoré mávali raz diskusný, inokedy polemický ráz, ale najčastejšie to boli monologické hútania, pri ktorých sme boli jeden druhému dutou vŕbou, spovedníkom i oponentom. A dokázali sme spolu aj mlčať. Štyrikrát sme sa stretli aj pri spoločnej práci na scenároch, z ktorých, žiaľ, ani raz nevzniklo dielo úmerné Tatarkovým zámerom a ambíciám – akiste aj mojou vinou. Pre mňa to však boli všetko nezabudnuteľné zážitky, ktoré mi ho približovali citovo a intelektuálne, umelecky aj ľudsky. A pomáhali mi ho pochopiť. Lebo na pochopenie Dominika Tatarku nestačí umenovedný či ideovo-politický kľúč. Možno takého kľúča ani niet, no aj keby bol, Tatarkovu trinástu komoru by asi neodomkol.“

��

I