��������

���������������������� Kníhkupec (nech) žije!

���������������������� Nedávno som do textu akéhosi letáčika napísal, aby si záujemcovia propagované knižky žiadali „u svojho kníhkupca“. Vzápätí som sa zháčil: Neznie to priveľmi starosvetsky, prvorepublikovo? Má u nás niekto ešte svojho kníhkupca? Po chvíľke rozmýšľania som nadobudol presvedčenie, že áno. Poznám desiatky ľudí, ktorí mali ����dodnes majú svojho kníhkupca, a nepochybujem o tom, že tých, čo nepoznám, je stonásobne viac. Aj napriek faktu, že po roku 1948 urobil všemocný štát všetko, aby kníhkupectvá nahradil predajňami Slovenskej knihy, n. p., č. to ����to, kníhkupcov zodpovednými vedúcimi predajne č. to a to ���� �����岹����č����. Svoj kníhkupec, zdá sa, akosi nezapadal do plánovacích ����výkazníckych koloniek ����navyše nemilo pripomínal zašlé súkromnícke časy.

A predsa tí, čo potrebovali aspoň raz do týždňa so zbožnou úctou prelistovať, ba pohladkať novú knižku, mali svojich kníhkupcov. Za stovky iných takýchto vášnivých hľadačov aspoň jeden, nezabudnuteľný kolega z Obzoru Jožko Pitoňák, pravidelne obchádzajúci cez obedňajšiu prestávku  predajne SK, n. p., v centre Bratislavy. Ten teda mal svojich kníhkupcov! V Trnave, kde kedysi moji rodičia nakupovali knižky u Haranta, mal brat neskôr svojho Lacka Pavlíka a mne navždy utkvel v pamäti láskavý pán Hargaš z Čadce šesťdesiatych rokov. Iní mali kohosi takého v Žiline, Bystrici, Lučenci... Bratislavských radšej nespomínam, lebo by sa mohli uraziť všetci, ktorým by sa neušlo miesto, ����to naozaj nechcem. Nezaslúžili by si to. Možno sa k nim ešte vrátime aj na stránkach tohto časopisu my všetci, čo im máme za čo byť vďační. Preto radšej v štýle legendárnych gruzínskych prípitkov dvíham pohár na ich počesť, lebo bez nich by tá krásne kultúrna živnosť zanikla, stala by sa bezduchou „distribúciou kultúrnych statkov“ ����napokon (tu už nie je reč o minulosti) bohapustým kšeftom.

���������������������� Toto všetko mi prebehlo hlavou, keď mi z istého miesta, kam bol onen letáčik určený, odkázali, že tá veta o svojich kníhkupcoch je socialistická (sic!). Najskôr som sa (ako obyčajne celkom zbytočne) rozčúlil. Potom som sa však rozhodol odkázať milým mladým kolegom z kníhkupeckej branže: To teda nie! Tá veta je v najlepšom zmysle prvorepubliková ����predsocialistická! Daj Boh, aby bola natrvalo postsocialistická!  

-jr-