ղľáԾ
Na jeho osudoch možno učebnicovo ukázať meniacu sa spoločensko-politickú a umeleckú tvár stredoeurópskeho 20. storočia.
V centre Košíc nájdeme dve sochy umelcov. Spisovateľ Sándor Márai symbolickyponúka voľnú stoličku okoloidúcemu na rohu Mäsiarskej aZbrojničnej ulice avýtvarník Július Jakoby so svojím typickým držaním tela kráča po Alžbetinej ulici. Obaja sú pre kultúrnu tradíciu mesta kľúčoví. Na rozdiel od svetobežníka Máraiho však Jakoby (1903 – 1985) prežil vKošiciach skoro celé 20. storočie a štyri rôzne režimy.
Utiahnutý, plachý výtvarník sa v priebehu desaťročí stával legendou, neprehliadnuteľnou postavou výtvarnej kultúry tohto mesta a nositeľom jej pozabudnutej tradície. Na jeho osudoch možno učebnicovo ukázať meniacu sa spoločensko-politickú a umeleckú tvár stredoeurópskeho 20. storočia.
Umelec ajeho mesto / mesto a jeho umelec
Jakobyho socha v srdci Košíc má exkluzívnu polohu kúsok od Dómu sv. Alžbety. Juraj Bartusz vnej okrem fyziognómie vystihol ičosi z maliarovho ľudského a umeleckého príbehu. Košice, ich verejné aj privátne priestory, ľudia, situácie, boli Jakobymu prirodzenou bázou, zktorej sa rodila jeho inšpirácia. Po budapeštianskych štúdiách mesto opúšťal už len zriedka, vidiecke motívy sú vjeho tvorbe ešte zriedkavejšie.
Socha sa však kdómu otáča chrbtom asmeruje akoby na okrajmesta. Umelec dlho žil atvoril na periférii, vo svojom pivničnom ateliéri na Ťahanovských riadkoch. Najmä medzi svetovými vojnami sú pre jeho diela typické práve tragikomicky až groteskne uchopené sociálne témy z prostredia mestskej chudoby. Ako telesne hendikepovaný mal skúsenosť aj sinými druhmi vylúčenia – po prekonaní detskej obrny neovládal dobre ľavú ruku, ktorú celý život na verejnosti ukrýval za turistický chlebník, vraj vždy vybavený základným proviantom. No apocit menšinovosti vňom umocňovala aj jeho avantgardná umelecká orientácia.
Od úvah nad sochou sa posuňme kinému, knižnému pomníku: šٰ naznačené témy amotívy – záujemcom oJakobyho dielo napokon už dlho známe – sú spracované aj vo výpravnej publikácii Jakoby. Retrospektíva. Vizuálne decentnú, príťažlivú knihu (o grafiku sa postarala Katarína Rybnická) na vydanie pripravil Daniel Liška (1959). Editor nie je kunsthistorik, študoval baníctvo aveterinárne lekárstvo, ale podľa vlastných slov sa oJakobyho umenie aživotný príbeh dlhodobo zaujíma. Zďaleka nie je vtejto téme prvolezcom. Kníh oJakobym akatalógov zjeho zrealizovaných výstav sa za ostatné vyše polstoročie zopár nazbieralo. Spomeniem najdôležitejšie: Saučinovu (1960) aAbelovského (1994) monografiu a slávny knižný rozhovor s Albertom Marenčinom (Košický pustovník, 1983, resp. oficiálne 1988). Vostatnom období však vzniklo prázdne miesto, ktoré sa Liška rozhodol zaplniť.
Veľa známeho, menej nového
Kniha teda reaguje na prirodzený dopyt, jej zmysel sa napĺňa najmä vďaka početným reprodukciám (ilustrácií je celkovo 231). Pokiaľ ide o textovú časť, cítiť editorovo nadšenie témou, ale aj neskúsenosť; celok knihy totiž možno označiť za miestami trochu nejasnú „koláž“. Popri výberovej antológii textov iných autorov Liška do knihy zaradil vlastné, sčasti reflexívne, prevažne však informatívne texty biograficko-bibliografického charakteru, ktoré nás uvádzajú do Jakobyho života, diela ado odbornej reflexie. Aj tieto pôvodné kapitoly vychádzajú zo starších predlôh, ale sú dôkladne zrevidované adoplnené onové informácie.
Knihe, za ktorú autor medzičasom získal aj spoločenské ocenenie – Cenu Dominika Tatarku 2020 –, bohužiaľ chýba nová a pôvodná kunsthistorická štúdia, celistvý pohľad na Jakobyho dielo. Oto viac je tam fragmentov, úryvkov acitátov, ktoré občas pôsobia len ako doplnok obrazovej časti publikácie.
Kniha prináša nóvum vodvoch oblastiach. Vmenšej miere vheuristike – rozširuje, spresňuje aj koriguje staršie informácie oJakobym ajeho živote. A predovšetkým – ponúka kvalitné reprodukcie doteraz najväčšieho korpusu jeho diel, aj doposiaľ nezverejnených, roztratených vo verejných a súkromných zbierkach. Vtom je práca editora nespochybniteľná, hoci pre nezainteresovaného čitateľa možno málo viditeľná. Obsahové ainterpretačné jadro knihy však tvoria prevzaté texty. Pri niektorých, najmä vslovenskom jazykovom prostredí neznámych maďarských zdrojoch je koncepcia publikácie ako koláže starších textových fragmentov prínosná, no má aj sporné momenty. Napríklad, vknihe je znovu odtlačený prakticky celý rozhovor Alberta Marenčina sJúliusom Jakobym, ktorý vnovom vydaní knižne vyšiel vroku 2017 amožno sa knemu dostať celkom ľahko. Slovenské publikum však ocení sprístupnenie menej dostupných maďarských prameňov oJakobym, počnúc rozhovorom so Zoltánom Kassaiom ešte zroku 1934 cez rozhovor sGyörgyim Szaszákom zroku 1983 až po Jakobyho výpovede zknihy Lászlóa Szigetiho Csendek útjain zroku 1988.
Bez nich by to však bola kniha textovo dosť diétna – okrem esejistického úvodu, pedantne vypracovaného kalendária ainformačného apendixu (zoznam diel, bibliografie sekundárnej literatúry atelevíznych dokumentov oJ. Jakobym) by ju tvorili len tri rozsahom neveľké nové kapitolky. Vjednej Liška stručne zmapoval Jakobyho umeleckú epizódu spolupráce pri maliarskej výzdobe kostola vDiakovciach, vďalšej sa venuje výtvarníkovej doteraz málo známej mozaikovej tvorbe aposlednú predtým nepublikovanú časť knihy tvorí Liškov rozhovor sJakobyho priateľom aautorom spomínanej sochy Jurajom Bartuszom. Ten osvetľuje umelca zmenej známej strany, ukazuje nám niečo málo zjeho ateliéru, bytu, neskorého manželstva, maliarových názorov aosobných vlastností.
Originálny dedič košickej moderny
Jakoby je dedičom košickej moderny 20. a30. rokov 20. storočia, bol však originálny aautonómny. Bez potreby zaradiť sa do nejakej skupiny či smeru sa vyrovnal so širokou paletou podnetov od secesie aimpresionizmu až poexpresionizmus, sktorým ho spájal dravý charakter jeho maľby či výrazná farebnosť. Zjavné paralely možno viesť stvorbou mnohých výrazných svetových osobností výtvarného umenia, nemá tu však zmysel pestovať „vplyvológiu“.
Jakoby nebol človekom teórie ani nemal potrebu výraznejšie sa včleňovať do umeleckého poľa, bol sústredený na svoje bezprostredné okolie asvoj jazyk – atým jazykom bola maľba. Sprostredkúval ňou vzásade autobiografickú, zážitkovú bázu života, sebe blízke mestské prostredie. Jeho maliarsky prístup bol založený na bezprostredných impulzoch, čo sa prejavovalo napríklad v neustálom otváraní zdanlivo dokončených pláten, na rýchlych premaľbách, vktorých sa skvelým, tragikomickým spôsobom svyužitím dynamickej farebnosti vyjavuje protikladnosť apremenlivosť zachytávaného sveta.
Aj po tejto knihe zostáva otvorená otázka Jakobyho identity, jeho zmiešaných koreňov apestovaného kultúrneho maďarstva, ktoré úzko súviselo s košickýmlokálpatriotizmom. Vo svetle historických výskumov ohybridnej etnickej identite obyvateľov medzivojnových apotrianonských Košíc by už bolo možné jeho maďarstvo prečítať aj bez etnocentrických klišé.
Bez pátosu a akosi samozrejme si pri Jakobym môžeme všímať čosi ako „osud umelca“ ajeho životný aumelecký príbeh nám umožňuje spustiť sondu dokošického mestského priestoru ako dojedného zo stredoeurópskych kultúrnych palimpsestov spretrhanou pamäťou, na ktorej dne nachádzame zamrznuté vrstvy dávnej tradície. Stáletak trochu váhavo anie celkom pripravene rozvažujeme, ako knej podísť avziať si znej, čo treba.
Radoslav Passia (1977)
Samostatný vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Výskumne sa venuje slovenskej literatúre 20. a 21. storočia. Bol šéfredaktorom časopisovRomboidaKnižná revue. Je spoluzakladateľom literárnokritického webuPlatforma pre literatúru avýskum(plav.sk). Ako publicista a moderátor spolupracuje s Rádiom Devín.
Alexander Šolc: Július Jakoby v ateliéri na Mäsiarskej ulici v Košiciach(1980)
Zdroj: ARTFORUM KOŠICE
Daniel Liška (ed.): Jakoby. Retrospektíva
Košice: Artforum, 2020
