ղľáԾ
Nebýva často, aby sa knám dostali knihy pre deti zďalekej Ázie, tak vzdialenej kultúrou, prostredím, prírodou. Zdá sa však, že všade na svete potrebujú ľudia zbierať svoje národné dedičstvo vpríbehoch alegendách aponúkať ho deťom aďalším generáciám.
Vo vydavateľstve Perfekt vyšla jedna ztakýchto legiend – príbeh z Taiwanu, predtým nazývaného Formosa. Ryba na strome, vorigináli nazvaná podľa hlavného „predstaviteľa“ – ryby Lakoty. Odohráva sa, ako to už v legendách býva, vpresne neurčenej minulosti, včasoch, keď ešte zvieratá mohli prechádzať zmora na súš, zpiesku do hôr, kde sa zvieratá aj rastliny menili aprispôsobovali.
Základ všetkých legiend je zrejme rovnaký všade na svete. Zvieratá, ale aj neživé predmety rozprávajú, myslia, cítia, väčšinou prechádzajú nejakou ťažkou skúškou, aby sa nakoniec mohli zmeniť, stali sa lepšími alebo pomohli ďalším generáciám. Vlegendách znášho prostredia sa dievčatá achlapci zaklínali apreklínali, vznikali znich rieky avrchy. Vlegende Ryba na strome tiež znešťastia anespokojnosti vzniklo niečo, čo odvtedy už naveky vekov ostane nemenné.
Stretnutie odlišných svetov
Táto stará legenda pochádza zkmeňa Amin na Taiwane, ktorý už stáročia žije na pomedzí vysokých hôr aoceánu. „Ich krajina je pokrytá starodávnym pralesom azároveň dýcha morom“. Rozpráva orybe menom Lakot, ktorý nevyzeral ako ostatné ryby. Mal krátke nohy, okolo tela prívesky, ktoré vyzerali ako riasy abolo ich tak veľa, že ich nebolo možné ani spočítať. Pre nezvyčajný výzor sa mu ostatní obyvatelia mora vysmievali. Väčšinu času preto trávil sám na brehu mora, aby nemusel stretávať ostatné ryby akde mu „belasá obloha bola balzamom na dušu“. Lakot si našiel jediného priateľa, tiež čudáka, rastlinu Talakaja, ktorého nohy vyzerali ako koreň stromu, na hlave mu rástli pazúry vtvare morských rias a ztých mu navyše trčali pichľavé tŕne. Lakot aTalakaj si vďaka svojej nevšednosti vedeli navzájom pomôcť aochraňovať sa. Obidvaja mali dobré srdce, Talakaj napríklad celý deň strážil korytnačie vajcia zahrabané vpiesku, až kým sa znich nevyliahli malé korytnačky. Jedného dňa sa nad more zniesol veľký čierny tieň, orol Alilis. Alilis žil vlese, takže sa stretli zvieratá zúplne odlišných svetov. Orol videl, ako Lakotovi ostatné ryby ubližujú, preto mu navrhol, aby sním odišiel žiť do lesa na strom. Apretože Lakot mal nohy, keď jednej noci svietil na oblohe mesiac, vyšiel zmora na pláž apustil sa rovno klesu. Cestou stretával rôzne rastliny, stromy ainé zvieratá. Život vlese bol pre Lakota nielen novým, nepoznaným svetom, ale pocítil vňom zrazu prijatie alásku, ktorú vo svojom vlastnom prostredí, vmori, nepoznal. Každý, koho stretol, bol kLakotovi priateľský asnažil sa mu pomôcť, hoci vreálnom živote je to často naopak.
Symbol hľadania
Strach zneznámeho vyvoláva uľudí, ale aj u zvierat prirodzený rešpekt amiestami nevraživosť a nedôveru. Lakotova cesta nie je len obyčajnou cestou, je to putovanie za uznaním ašťastím. Ryba s nohami v príbehu predstavuje symbol hľadania, tajomstvá mora aďalekého lesa prinášajú zase nečakané pohľady na svet a priateľstvá vňom. Legenda prostredníctvom nešťastia anespokojnosti prepája dva svety, svet mora alesa, a ukazuje, že aj to, čo sa na prvý pohľad zdá nezlučiteľné, môže nakoniec fungovať prekvapivo dobre. Lakot nebol šťastný ani užitočný vprostredí, vktorom sa narodil ado ktorého mal prirodzene patriť. Rovnako aj jeho jediný priateľ, rastlina Talakaj, ktorého nohy vyzerali ako koreň stromu. Priatelia našli svoje šťastie vprostredí, ktoré im najskôr nepatrilo. Vďaka pomoci aláske priateľov, vďaka prijatiu, ktoré im všetci vlese poskytli, sa ich život zmenil klepšiemu.
Je vzácne, keď sa vknihe stretnú viaceré roviny. Vtejto obsahovo útlej, ale inak veľkej knihe je tých rovín naozaj veľa. Nie je to obyčajný rozprávkový príbeh, je to spojenie súčasnosti sminulosťou, hľadanie vlastných základov a koreňov, spojenie sprírodou ajej čarovným svetom, ale tou najpodstatnejšou rovinou je, povedzme, motivačno-filozofická. Presah do života ľudí je tu značný. Nastavuje zrkadlo ich krutosti anekompromisnosti kodlišnostiam. Ale rovnako dáva nádej, že napriek tejto odlišnosti má každý nárok na šťastie, ak sa bude snažiť a chcieť. Síce možno na úkor straty toho, čo doteraz poznal, no vneznámom svete sa môže skrývať pochopenie aláska. Zkaždého sa môže stať niekto iný, šťastnejší, lepší, užitočnejší, podobne, ako sa to stalo rybe Lakotovi, ktorý sa nakoniec vkorunách stromov, vo svojom novom domove, premenil na rastlinu smenom Papraď vtáčieho hniezda, ktorú poznajú všetci obyvatelia Taiwanu.
Tak nech platí aj pre súčasnosť veta, ktorú nám prináša autorka knihy Kuei Chun Miya, Taiwančanka, ktorá chodí po svojom ostrove azbiera staré príbehy. Nech staré príbehy „z minulosti nemiznú ako dym.“
Natália Dukátová (1977)
Vyštudovala učiteľstvo na Pedagogickej fakulte UK aRuské avýchodoeurópske štúdiá na FiF UK vBratislave. Vroku 2020 skončila doktorandské štúdium na Ústave svetovej literatúry SAV. Venuje sa výskumu literatúry pre deti amládež avšeobecne kontextom vdetskej literatúre.
Ilustrácia Seed Dizajn z knihy Ryba na strome.
