ղľáԾ
Antológia poézie žijúcich, generačne starších básnikov a poetiek Kanárskych ostrovov prináša do našej prekladovej produkcie prierez dosiaľ málo poznaným básnickým svetom.
Výber básní tvaruje bohatú mozaiku autorských štýlov a námetov, ktoré však spájajú silné väzby na región, jeho históriu a pôsobenie prírodných živlov.
„sme častice zeme / bezvýznamné zrnká piesku,“ píše Silvia Rodríguezová v básni Calima (s. 56). Názov básne odkazuje na prírodný jav typický pre Kanárske ostrovy – vlnu teplého a suchého vzduchu zo Sahary, ktorý so sebou prináša aj jemný piesok. Báseň prostredníctvom calimy tematizuje pominuteľnosť a nedostatok ľudskej moci nad životom a jeho dĺžkou.
Dá sa povedať, že ide o typ životného pocitu, charakterizujúceho viacero textov vo zväzku kanárskej poézie, ktorý zostavil prekladateľ celého jeho obsahu Peter Zsoldos. Mnohé z prezentovaných textov (v luxusnej pevnej väzbe, vo veľkorysom formáte a s vizuálmi starých máp z Vlastivedného múzea v Las Palmas de Gran Canaria) sa totiž vyznačujú podobným kanárskym splínom. Prekladateľ v „palubnom denníku“ (záverečnej eseji) priamo uvádza portugalský pojem saudade, ktorý pomenúva úzkostlivú melanchóliu. V produkcii autorov výberu sa táto emócia spája s pocitom pominuteľnosti a prázdnoty súvisiacej so smrťou, stroskotancami a ne-statickou materialitou morských vĺn (môžu to však byť aj „šľapy čajok, ktoré vpije oceán“ z básne Stopy od Santiaga Gila, s. 77). Zaujímavý zvrat v tejto tendencii predstavuje báseň Spáliť lode, ktorej autorom je Jesús Díaz Armas. Autor tu nachádza mier práve v od-vtelení, v rozplynutí sa v mori a „bezpečí” stroskotanca: „bez trupu byť len lístie a puky”. (s. 99)
Motívy bezčasovosti krajiny a pominuteľnosti človeka (a jeho histórie) v antológii kolidujú s odhodlanými prístupmi (hlavne) ženských autoriek. Z hľadiska dramaturgie antológie treba oceniť, že zostavovateľ do nej zahrnul nielen ženskú, ale aj feministickú perspektívu. Kritické básne Silvie Rodríguezovej (najmladšej autorky z výberu – ročník 1970) sa zameriavajú na útlak žien a pôsobenie mocenských štruktúr, napríklad v básni Neapolské manželské putá: „v miestnej vláde / ženy sú odsúdené / udržiavať poriadok / v chaose bezprávia.“ (s. 63) Zároveň však vyvstáva otázka, prečo v antológii nenájdeme mladších autorov a autorky.
Okrem silnej témy pominuteľnosti človeka a prírodného bezčasia výber ponúka niekoľko básní s témou poézie a „povolania“ básnika. Občasne sú tieto námety uväznené v romantickom ovzduší, aké sála z niektorých insitnejšie pôsobiacich polôh kanárskej lyriky.Napríklad v básni Pedra Floresa s názvom Osud autor ponúka rekonštrukciu svojho počatia ukončenú otcovým pošepkaním, ktoré zapája neúnosný pátos: „hľa, tu ho máš, básnika.” Ešteže báseň aspoň začína tým, že „tato” sa „oženil v požičanom obleku.” (s. 47) V oveľa vydarenejšej básni Golem ten istý autor do svojho premýšľania o poézii primieša ornament ohavnosti: poéziu podľa básne vystihuje len jedno slovo („pܲٴšԾ”) z „toho bradavičnatého jazyka podvodníkov a svätcov.” (s. 44)
Za zmienku stojí citlivosť prekladateľa, ktorý dodáva šarm a viacrozmernosť aj tým v slovenčine menej zvučným a významovo plochejším básňam. Hneď v titulnej básni Predavač mušlí (s. 9), ktorej autorom je Aquiles García Brito, prekladateľ ozvláštňuje konvenčnú lexiku mora, vĺn a mušlí prepojenú s nadväznosťou mužskej rodovej línie (vzťah pradeda a vnuka) formálne zvýraznenou väzbou medzi prvou a druhou strofou (lámanou dvoma samostatne stojacimi veršami). Na konci každej strofy sa na začiatku posledného verša vyskytuje v rovnakom tvare (minulý čas) sloveso ڲԳٲԳíDZ (chlapec) a ǰڴDzԻíDZ (starec). Ide tu o takmer dvojitú asonanciu (v slovese trochu nedokonalú), ktorá tvaruje zrkadlenie medzi dvoma postavami básne a odkazuje na generačnú repetíciu.
Výber poézie Kanárskych ostrovov by sa po línii pominuteľnosti tela a života dal rozdeliť do dvoch polôh: odovzdanej a rebelantskej. Dualít by sme však našli viacero: napríklad mytologicky a impresionisticky ladené texty striedajú civilné a angažované. Zdá sa, že nie sú žiadne odtiene (mimo konceptuálnej a experimentálnej) poézie, ktoré by táto kolekcia nezahrnula, a dojem farebného, „alchymistického“ výšľahu bol zrejme zámerom. Táto mnohorakosť je príťažlivá, ale má problém so zanechaním hlbšieho dojmu z celku (do určitej miery je to iste všeobecný rys antológií „národných literatúr“) – na druhej strane v útrobách zväzku medzi „jednohubkami“ zasvieti niekoľko vynikajúcich a zručne preložených básní, ktoré stoja za pomalé, opakované čítanie.
Dominika Moravčíková (1992)
Pochádza zo Strečna. Od októbra 2019 je doktorandkou Ústavu hudební vědy na FF UK vPrahe aštuduje hudobné vzdelávanie rómskych detí na Slovensku. Vroku 2019 sa stala laureátkou súťaží Poviedka aBásne SK/CZ. Vroku 2020 absolvovala tvorivé rezidencie Kina Úsmev vKošiciach aTROJICA AIR vBanskej Štiavnici. Vtom istom roku vydala debutovú zbierku básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža. Eseje arecenzie publikovala vperiodikách Kapitál, Glosolália aVlna. Ječlenkou poroty esejistickej súťaže Cena Maxa Broda.
Peter Zsoldos: Alchymisti Atlantiku – Poézia Kanárskych ostrovov
Dunajská Streda: Občianske združenie Vámbéryho, 2021
