��������

Po prvej ����druhej časti Dejín slovenskej literatúry (1997, 1999), ktoré autorsky pripravil Stanislav Šmatlák, vydalo �����������پ����������� Dejiny slovenskej literatúry III. Cesty slovenskej literatúry druhou polovicou XX. ���ٴǰ���č����. Na príprave sa podieľal autorský kolektív pod vedením literárneho vedca Viliama Marčoka. Časovo ����tematicky práca zahŕňa vývoj slovenskej literatúry od roku 1945 do roku 2000. Autori sa teda pokúsili o charakteristiku pomerne komplikovaného obdobia dejín našej literatúry, ktoré je však v povedomí súčasníka stále veľmi živé ����plné protirečení. Aj názorová diferenciácia na vymedzené obdobie bola jedným z dôvodov, prečo sa Stanislav Šmatlák – autor predchádzajúcich dvoch dielov – písania tejto časti vzdal.

            Už v úvode zostavovateľ Viliam Marčok zdôraznil, že v spomínanom období bolo napísaných „... viac diel ako počas celého predchádzajúceho trvania slovenskej literatúry“. Za prvoradý cieľ svojej interpretácie pokladá uvedenie všetkých faktov do reálnych súvislostí. Koncepčne sa Dejiny skladajú z deviatich kapitol, v ktorých jednotliví autori charakterizoval literárnu situáciu, poéziu, fabulárnu prózu, drámu, modernú fantastiku, literatúru faktu, literatúru pre deti ����mládež, exilovú ����emigrantskú literatúru ����napokon literatúru krajanov žijúcich mimo územia Slovenska. Ide teda o obsiahly zväzok, čo zodpovedá množstvu publikovaných diel (pravda, rôznej umeleckej kvality, čo autori zdôrazňujú) ����aj ich autorskému zámeru. Publikácia má ambíciu vyrovnať sa s úskaliami, chybami, temnými miestami, ale aj nespornými kladmi v slovenskej literatúre, ktoré boli podmienené predovšetkým politickou situáciou v rokoch 1948 – 1989.

            Pomerne veľkú pozornosť venovali autori problému periodizácie literatúry ����otázkam metodológie. Najobsiahlejšie sa venovali najčítanejším literárnym poddruhom – poézii ����próze. Rovnako ako v ďalších kapitolách, aj tu sledovali dopad 2. svetovej vojny ����zánik prvej Slovenskej republiky na súdobú literatúru, posledné záchvevy pluralitného modelu literatúry v rokoch 1945 – 1948, vplyv politiky na literatúru po februári 1948 ����vnucovanie socialistického realizmu do prvej polovice päťdesiatych rokov. Ďalej sa autori venovali špecifikám literárneho vývinu po odhalení „kultu osobnosti“ v roku 1956, ktorý bol u nás odlišný od literárnej situácie v Maďarsku ����v Poľsku. Analyzované sú produktívne šesťdesiate roky, ktoré doznievali aj po príchode intervenčných armád do Československa v auguste 1968. Následná normalizácia, rok 1989 ����súčasná situácia ovplyvnená postmodernizmom tiež zaujímajú svoje miesto. To je len „telegraficky“ spomenutý obsah jednotlivých kapitol. Špecifikom sú časti venované emigrantskej ����exilovej, fantastickej ����krajanskej literatúre.

            Autori zdôraznili v tomto období vplyv jednotlivých osobností ����literárnych zoskupení na literárnu situáciu, v kladnom aj zápornom zmysle slova. Dramaticky je naznačený zápas osamotených osobností, na ktoré sa tak často zabúda. Práca je určená predovšetkým pre odbornú verejnosť. Pri jej písaní využili kombináciu časového ����tematického hľadiska, čo bolo pravdepodobne nevyhnutným riešením. Počíta sa s tým, že čitateľ prečíta knihu od začiatku do konca ����následne si vytvorí vlastný názor, na čo autori aj nabádajú. Vyžaduje si to však potrebný čas ����sústredenosť. Zámerne boli vynechané personálie jednotlivých spisovateľov, ktoré si záujemca môže ľahko zistiť v iných prácach syntetického charakteru. Záverom možno povedať, že tretí diel Dejín slovenskej literatúry naplnil cieľ, ktorý si autori v úvode stanovili. Završuje niekoľkoročný projekt realizovaný . Dielo rozšíri obzor vedeckej verejnosti aj z iných humanitných odborov ����môže prispieť k interdisciplinárnemu prístupu v bádaní.

                        Ondrej Kostiviar

(Hospodárske noviny 16. 5. 205, č. 93, str. 29)