ղľáԾ
Víťazný text stredoškolskej súťaže Esej Jána Johanidesa 2020 zpera Šimona Kéryho môžeme čítať vniekoľkých rovinách.
Je to predovšetkým sebavedomá – avšak bez štipky arogancie – kritika súčasného stavu školstva vyslovená niekým, komu sa práve končí dvanásťročný pobyt vslovenských školách. Od zastaraného systému výučby, cez neaktuálny obsah, netvorivý aneempatický prístup vyučujúcich až po možno najzávažnejší nedostatok, budovanie rivality namiesto spolupráce – to všetko pre žiakov a študentov robí zo školskej ustanovizne nemilované miesto azvyučovania zdroj trápenia spochopiteľným vplyvom na ich život.
Víťaznú esej môžeme čítať aj ako manifest generácie Z, stratenej generácie narodenej do sveta, ktorý veľa sľuboval, no novým generáciám ponúka len zmätok abezperspektívnosť. „Prečo sa aj moja generácia cíti stratená?“ pýta sa autor.
Napokon sa na esej Šimona Kéryho môžeme pozrieť ako na osobnú výpoveď človeka, ktorý sa elegantne usiluje udržať odstup azostať nad vecou, no napokon pripustí, že je vúzkych ahľadá východisko: „...predkladám len prosbu, aby nám niekto pomohol našu situáciu vyriešiť.“
Autor jasne formuluje svoje myšlienky, ktoré logicky nadväzujú, text je zovretý, bez zbytočných digresií, elegantný,živý aobrazný. Vety sú zľahka rytmizované atento rytmus, spolu sumne stupňovaným obsahom, vyvolávajú napätie stúpajúce až kzáverečným vyjadreniam.
Miroslava Vallová, riaditeľka LIC
