ղľáԾ
Ocenenieza tretiu myšlienku získala ajEma Hirschnerová, ktorá navštevuje Gymnázium Hubeného vBratislave.Je ďalšou esejou, ktorú vám zo súťažeEsej Jána Johanidesaprinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. Ich zverejňovanie ukončíme 4. júna.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Problém shierarchiou je ten, že človek chce mať navrch za akúkoľvek cenu. Každý, či si to chce priznať, alebo nie, potrebuje byť súčasťou aspoň jednej sociálnej skupiny, vktorej bude ten najdôležitejší. Buď je to rodina, kamarátska skupina, trieda alebo kolektív vpráci. Ide iba onaše ego, ktoré sa chce potľapkať po pleci apovedať si nasledujúce slová ‒ áno, si naozaj najlepší spomedzi týchto ľudí. Ľudia hierarchie uplatňujú už dlho, no zpôvodného zámeru matky prírody vytvoriť jedného člena svorky, ktorý vie chrániť nielen seba, ale aj svoju komunitu, sa to rýchlo zvrtlo ktomu, že ľudia používajú tento dar na nemorálne dosiahnutie danej špičky. Toto však nie je problém iba ľudí ‒ problém nemorálneho dosahovania cieľa totižto nesúvisí iba sľudskou rasou.
Zoberme si svet svetlušiek svätojánskych. Tento hmyz je často považovaný za romantický atakýto prívlastok nedostal nadarmo. Párenie svetlušiek spočíva vsvetelnom divadielku, ktoré samec predvádza samici. Väčšinou jej pomocou svojho malého svetielka nakreslí hák, inokedy zase peknú vlnovku. Ak sa samičke toto divadielko zapáči, jednoducho zabliká svetielkom na svojom chvostíku, čím samčekovi naznačí, že sa jej páči achce sa sním páriť. Tu nám do príbehu vstupuje naša antagonistka: svetluška Photuris, ktorá je prezývaná aj ako americký fenomén, femme fatale. Photuris už ako mláďa pozoruje svetlušky svätojánske aich rituály. Vneskoršom štádiu využije svoju takmer úplnú šablónovitosť na to, aby začala lákať samčekov. Nechá ich, aby si odohrali svoje divadielko, apotom zabliká. Samček priletí aona ho nemilosrdne zavraždí, anásledne zje. Získa dobré jedlo na úkor niečieho života. Vhoršom prípade, ak sa jej podarí zavolať svoju svorku, dosiahne vyhubenie celej kolónie svetlušiek.
Možno si poviete ‒ ale to sa vo vyspelej civilizácii nikdy nemôže stať. Uznávam, že vtakýchto extrémoch asi nie. No tento istý archetyp môžeme spozorovať napríklad už na základnej škole. Malé deti využijú labilnosť anaivnosť slabšieho člena triedy azačnú si ho doberať adoberať, až kým to krehké stvorenie nezosunú na úplný spodok hierarchie, kedy sa tento jedinec úplne nezosype anezmieri sa so svojou spodnou pozíciou. Mohli by sme to pomenovať aj tak, že ho v rámci svojej skupiny sociálne zavraždili. Tento smutný fenomén nazývame šikana.
Šikanovanie sa môže prejaviť tak, že deti na ihrisku prídu za svojím spolužiakom, ktorý si číta knihu namiesto hrania futbalu, azbijú ho. Toto sa zopakuje ešte párkrát apotom knihomoľ zmení školu, azrazu je všetko naoko vúplnom poriadku. Aj keď toto je jeden zmožných scenárov, existuje ich oveľa viac, či už vosvete malých alebo veľkých. Na šikanovaní je zákerný hlavne pocit, ktorý zneho šikanátor má. Zhodí človeka, ktorý sa nachádza vhierarchii nižšie avyslúži si smiech obecenstva, status, obdiv, slávu... aspoň teda vjeho očiach. Vskutočnosti si vyslúži vynútenú autoritu. Ľudia sa boja jeho astrachujú sa, že by raz skončili na mieste šikanovaného. Tak radšej nasadia masku azasmejú sa na urážke, alebo vhorších prípadoch zoberú zbraň apovedia pochvalné slová svojmu vodcovi. Pustia sa hlavou priamo medzi utláčanú menšinu azrazu tu máme ďalšie cudzie slovíčko: segregácia. Keď veľmi prižmúrime oči, môžeme segregáciu vnímať vpodstate ako zväčšenú verziu šikany. Jeden človek, alebo aj skupinka, si zmyslia, že určitá minorita je menejcenná, nebezpečná, špinavá, nie vhodná pre tento svet azačnú ju nepriamo šikanovať. Ak majú títo ľudia dostatočne dobré argumentačné schopnosti, zoženú si obecenstvo azačnú túto skupinu utláčať, ačasto aj vraždiť. Ak mám pravdu povedať, už tá hranica medzi svetluškou Photuris aľuďmi začína byť čoraz menšia.
Stavím sa, že keď ste ako malí prvýkrát počuli oholokauste, pomysleli ste si ‒ prečo by to niekto robil? Alebo ‒ ako môže byť niekto taký krutý? Otázka č? je rozhodne namieste. Prečo máme šikanu, prečo máme segregáciu? Často je hlavným dôvodom vlastný pocit dôležitosti, nadradenosti alebo dospelosti. Sakýmkoľvek typom ubližovania totiž človek dostáva zodpovednosť apozíciu vhierarchii. Posunie sa otrošku vyššie, keďže dostane skupinu obdivovateľov, alebo skôr DzⱹٱľDZ, ktorí ho počúvajú. Počúvajú ho, keď im povie, aby vysmiali svojho spolužiaka rovnako, ako on počúva svoju mamu, keď mu povie, aby jej doniesol ďalšiu fľašu likéru azniesol pár úderov do hlavy. Či je to mama, otec, šéf vpráci alebo profesorka, vždy sa vjeho mysli šikanátor dostane na post tejto osoby. Zrazu sa cíti dospelejší, hodnejší, lepší asilnejší ako predtým.
Každý tvor niekomu jedného dňa ublížil, anezáleží na tom, sakým úmyslom. Každý niekedy klame, zoberie voľačie slovo, odkopíruje na poslednú chvíľu referát, alebo iba zje väčší kúsok čokolády. Je to vľudskej náture. Naše ego nám konštantne hovorí, aby sme robili všetko pre náš blahobyt, aj keď to uškodí iným. Dôležitý faktor ubližovania ostatným je, ako sa stým vysporiadavame. Zožiera nás to zvnútra alebo nám to dáva pocit moci adospelosti? To už je na každom svedomí. Neexistuje dobrá alebo zlá cesta. Dúfam, že existuje hlavne taká, ktorú vie človek ovládať. Cesta, vktorej existuje to dobré ztoho zlého, aj ztoho dobrého. Cesta, ktorá znás spraví férových aspravodlivých ľudí, aumožní nám robiť svet krajší.
Esej hodnotí historička Lucia Kvasňovská:
Text Emy Hirscherovejstavil na uchopenie témy z pohľadu asociácie medzi ľudskou a zvieracou ríšou. Prejavy manipulácie, klamstva a ubližovania ukázala a rozpracovala zaujímavým spôsobom a poňala ich ako niečo, čo je ľuďom prirodzené a vlastné. Metaforické porovnanie konania špecifického druhu svetlušky so šikanou, či holokaustom môže na prvé prečítanie pôsobiť prekvapivo, či zarážajúco, no pri hlbšom zamyslení sa je možné všimnúť si istú podobnosť. Text eseje pôsobí príjemným dojmom, aj keď sa venuje nepríjemnej téme. Hoci je autorka ešte -násťočná, pri čítaní jej myšlienok nepresakuje zbytočný "kvetinkovy" balast, čoje z môjho pohľadu veľmi príjemné. Jednotlivé myšlienky majú ucelenú formu, text má vnútornú logiku a plynulo prechádza od myšlienky k myšlienke, pričom sa stále drží nastaveného kurzu. Konštatovaním, že ubližovanie a sebeckosť je prirodzená ľudská vlastnosť sa esej nekončí. autorka na záver vyjadruje nádej, že ľudia si pre seba dokážu nájsť tú správnu strednú cestu, ktorá nás ako ľudstvo posunie dopredu.
