ղľáԾ
A čo slovenská literatúra? Je zelená?
Zelená farba sa v21. storočí stala populárnou. Temer každý chce chrániť životné prostredie, chce byť ekologický, chce byť, jednoducho povedané, zelený alebo aspoň na zeleno natretý. Zelená predáva, ikeď často iba prekrýva čosi menej atraktívne. Dokonca podľa vzoru brainwashing vznikol nový pojem greenwashing. Nájsť tovar, ktorého kúpa je skutočne priateľská kživotnému prostrediu, nie je ľahké, treba skúmať hlbšie za nálepku atreba skúmať, či vôbec potrebujeme niečo kupovať.
Ačo literatúra? Môže byť „zelená“ obsahom alebo formou? Odpoveď „áno, môže“ je jednoduchá, ponúka sa – veď prečo by nemohla. Ale skutočne je? Aje taká aj slovenská literatúra? Tu sa mi už odpoveď hľadá ťažšie. Keď sa ma spýtate na literatúru ovojne, oláske, ostarnutí, ozneužívaní – hneď sa mi zopár titulov vybaví. Oochrane životného prostredia? Okamžite mi naskočí severoamerický autor Aldo Leopold ajeho Obrázky zchatrče. Kniha vyšla po prvý raz vroku 1949, vslovenskom preklade vnakladateľstve Abies vroku 1999. Ale nie je to beletria, je to skôr esej – sen autora ohodnotách, vktorých centre je starostlivosť oľudí, okrajinu aovzťahy medzi nimi. Potom sa mi vybaví poľská autorka – medzičasom nobelistka – Olga Tokarczuk. Jej kniha Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď je trochu detektívka, trochu thriller, každopádne podvratná vzbura proti bezohľadnému mužskému svetu, ktorý nerešpektuje prírodu, neberie zvieratá ako živé tvory hodné ohľadu. Proti nemu je postavená hlavná hrdinka, stelesnenie hodnôt, oktorých sníval Aldo Leopold. Ale pozor: nie je to anjel vľudskej koži, je to plnokrvná energická žena snázorom aj shumorom. Avzbudzuje sympatie, ikeď podľa zošnurovaných pravidiel by mala byť zápornou postavou.
Od utópie k dystopii
Keď premýšľam dlhšie, spomeniem si na moje obľúbené foglarovky zdávnych čias detstva. Foglar bol „zelený“, ešte „kým to bolo cool“ akým sa to tak nazývalo. Ním zvečnený ideálny spôsob života skautov bol naozaj priateľský kprostrediu, kprírode ikľuďom zjeho pohľadu dobrým. Zmôjho pohľadu dnešnej už dospelej čitateľky sú jeho knihy mierne patetické amierne naivne idealistické. Možno vtom je pes zakopaný. Pátos aidealizmus sa nespájajú typicky svysokou literatúrou. Takéto knihy sa ťažšie presadia učitateľstva zprostredia bratislavskej kaviarne (áno, rátam tam aj seba). Utópie vyšli zmódy. Možno aj preto, lebo už ani najväčší optimista im nedokáže veriť.
Opakom ideálneho sveta utópie je dystopia. Tá zostáva obľúbeným literárnym žánrom aj dnes, navyše včerajšie vymyslené dystopie sa blížia dnešnej realite. Naše životné prostredie sa nebezpečne blíži kolapsu, ku ktorému nás najväčšmi posúva prebiehajúca klimatická zmena. Vosvetovej literatúre sa klimatický kolaps ako pozadie románu objavil; Pomsta oceána od nemeckého autora Franka Schätzinga kombinuje Gaia teóriu Jamesa Lovelocka smodernými poznatkami omoriach, oceánoch aľudských technológiách na využívanie (kradnutie?) ich bohatstiev. Oceán sa bráni. Zem je veľký živý celok, sktorým sa nezahráva. Prípadne zahráva, ale má to svoje následky.
„Zelené“ motívy na okraji
Naši – pre mňa slovenskí ačeskí – autori hľadajúci spoločenské pozadie pre svoje temné romány zblízkej budúcnosti siahajú po motívoch techniky, ktorú nezvládneme, alebo politiky, ktorá vyjde za hranice dobrých mravov ešte ďalej, než je obvyklé. Do „zelených“ motívov sa prozaici aprozaičky akosi menej radi púšťajú. Ale ak máte chuť prečítať si niečo otom, ako to snaším životným prostredím vyzerá akam to môže smerovať, možností máte dosť. Esejisti, filozofi, prírodovedci aobčas aj politici píšu apublikujú aje si zčoho vybrať. Môj výber je trochu náhodný aovplyvnený osobnými preferenciami.
Ak chceme čítať oživotnom prostredí vsyntéze prírody aľudskej kultúry, nemôžeme obísť českého geológa, klimatológa, pedagóga a popularizátora Václava Cílka. Jeho knihy, vychádzajúce už roky pravidelne vo vydavateľstve Dokořán, sú takým presvedčivým a negýčovitým vyznaním lásky českej krajine, že ešte kým dočítate, zbalíte batoh avyrazíte. Hľadať tie miesta, kde sa dá žiť adá sa tam žiť dobre. Akde sa dá nájsť nádej, ikeď to na prvý pohľad tak nevyzerá.
Ale Cílek poskytuje aj útechu pre našu (post)apokalyptickú budúcnosť. Ním editované zborníky Tři svíce za budoucnost. Návody anápady jak přežít konec světa (Novela Bohemica 2012) a Něco se muselo stát. Nová kniha proměn (Novela Bohemica 2014) ponúkajú nielen diagnózu stavu sveta aopis cesty, ako sme sa až sem dostali, ale aj rôzne rady, ako byť pripravený na stále pravdepodobnejšie väčšie či menšie havárie.
Tichí filozofi-esejisti
Na Slovensku nemožno vynechať tichých filozofov-esejistov Teodora Münza, Mariána Hubu ajeho známejšieho brata Mikuláša, ktorý je súčasne či predovšetkým prírodovedcom. A ak máte chuť myslieť naozaj apokalypticky, môžete siahnuť po knihách Juraja Mesíka.
Otom, čo sme urobili mimoľudskému svetu, napísal filozof Teodor Münz knihu Odchádzame? Esej očloveku aprírode (Petrus Publishers 2020). Vjeho rozprávaní sa človek vpriebehu vývoja oslobodil zprirodzeného plynutia času, vktorom zostávajú spútané ostatné zvieratá. Zviera žije nediferencovaným životom riadeným tisícročiami overenými inštinktmi. Jeho inštinkty dosiahli temer dokonalosť. Človek je diferencovaný, riadi sa rozumom avŕši omyly. Zviera je partikulárne, optimalizované na svoj účel. Človek je univerzálny, vytvorený nielen prírodou, ale aj spoločnosťou. Za to, že existuje, vďačí prírode, za to, že je človekom, vďačí človeku. Človek sa vyčlenil zprírody, ale súčasne zostal od nej závislý – musí ostať vnej ažiť vnej. Vytvoril zložité poriadky aj ich prestal rešpektovať. Je natoľko morálny, že vytvoril demokraciu, anatoľko vedecky vyspelý, že dokáže zničiť celý život na Zemi. Atak, hovorí autor, možno naozaj odchádzame. Ak nenájdeme cestu, ako to zmeniť.
Marián Huba, umelec sochár, učiteľ a ochranár, málo známy záchranca kláštora v Marianke pri Bratislave, napísal knihu O štopkaní a iné texty s podtitulom Úvahy romantického ekokrata (Vydavateľstvo Filmotras, 2019). Uvažuje o svete, v ktorom žijeme, o poriadku, ktorý sa končí, a o tom, čím ho nahradiť. Navrhuje cestu hľadania únosného prežitia, cestu eticko-ekologickej alternatívy. Tá spočíva v tom, že chudobní sa nebudú približovať bohatým, práve naopak, bohatí sa musia vzdávaním sa priblížiť chudobným. Dnes je to strednoprúdový koncept Zelených označovaný ako „de-growth“. Je to cesta, ktorú si vybral aj on sám a s tichou trpezlivosťou sa jej drží.
Mikuláš Huba je prírodovedec aobčasný politik. Jeho osobný život je podobný skromnému životu jeho brata Mariána, ale oveľa častejšie ahlasnejšie vstupuje do verejnej diskusie – minimálne od čias Bratislavy Nahlas. Jeho eseje aapely na politikov vyšli aj vniekoľkých knižných zborníkoch, naposledy vknihe OSlovensku otvorene anahlas: ochranárske SOS, ktorú vroku 2019 vydala Spoločnosť pre trvalo udržateľný život vspolupráci so Slovenským ochranárskym snemom. Kniha vyšla pred Vianocami – poslednými Vianocami pred pandémiou Covid-19, pred vojnou na Ukrajine, včase, keď sa svet mnohým mohol zdať ešte ako-tak vporiadku. Dokumenty zhromaždené vknihe ukazujú, že už dávno nebol. Píšu o konkrétnych aktuálnych problémoch životného prostredia – regionálnych, celoslovenských, globálnych. Pomenúvajú ich príčiny a navrhujú riešenia. Píšu kompetentným: vláde, rezortným ministrom, poslancom NR SR, komunálnym politikom, všetkým občanom – teda tým, od ktorých záleží, ktorí z nich budú kompetentní rozhodovať o našej budúcnosti. Zborník sa začína ovzduším a klímou. Po vzduchu nasleduje voda, potom odpady, lesy, príroda, krajina. Píšu o riešení veľkých vecí, ako sú územné plány alebo generel verejnej dopravy, ale aj o zdanlivo malých, ako je spôsob kosenia mestskej zelene. Listy Slovenského ochranárskeho snemu nie sú neurčitým vyjadrením nespokojnosti „takto sa nám to nepáči, chceme to nejako inak“. Vedecky presne definujú podstatu problémov a rovnako dôsledne navrhujú konkrétne riešenia.
Ale vráťme sa k „zelenej“ slovenskej beletrii. Prečo sa medzi kriminálnymi a politickými príbehmi, thrillermi adystopiami, ktorých vychádza nemálo, nenájde aj nejaká inšpirovaná krízou životného prostredia alebo priamo jej najakútnejším prejavom – krízou klimatickou? Môžem iba hádať. Vskutočnosti je oveľa závažnejšia ako krízy politické aenergetické, ktorými prechádzame. Navyše pri všetkých katastrofických politických scenároch nám zostáva drobný pocit nádeje vmožnosti úteku kamsi, kde je lepšie. Vieme si vymyslieť dokonalú dystopiu pre spoločnosť asúčasne si predstaviť náš osobný bezpečný únik znej. Ak domyslíme, kam až môže zájsť klimatická kríza, budeme sa musieť postaviť čelom kobrazu sveta, vktorom sa nedá (dobre) žiť azktorého nie je kam odísť. Asi si na to netrúfame.
Ľubica Lacinová (1959)
Biofyzička, vedúca pracovníčka, členka Predsedníctva SAV. V80. rokoch spoluorganizovala víkendové záchranné akcie avnovembri 1989 sa ako mnohí ochranári aktívne zapojila do revolučného diania. Pracuje vCentre biovied SAV azaoberá sa fyziológiou na bunkovej úrovni.
