ղľáԾ
Kam sa stratila stredná Európa, ktorá sa po období neslobody tak veľmi chcela stať súčasťou demokratického slobodného priestoru?
Bola to len ilúzia, sen intelektuálnych „snílkov“? Prečo je krajinám strednej Európy stále bližšie uzatváranie sa do seba asvojich mýtických tradičných predstáv? Čo ich spája okrem strachu zimigrantov?
Žijeme včasoch, keď sa väčšine ľudí aich politickým zástupcom akoby nechcelo rozmýšľať. Najmä nie vsúvislostiach, ktoré každé vyjadrenie predlžujú akomplikujú. Intelektuáli nepatria k smotánke influencerov na sociálnych sieťach.
Komu však majú klásť podobné otázky tí, ktorí sa zamýšľajú nad tým, čo sa deje, čo tomu predchádzalo ačo sa so spoločnosťou môže udiať? Český historik slovakista Michal Stehlík si za respondenta vybral svojho niekdajšieho vysokoškolského učiteľa Rudolfa Chmela. „Rudolf Chmel stelesňuje stredoeurópanstvo ako málokto iný. Intelektuál, literárny vedec, editor, kritik, pedagóg, diplomat ipolitik. Ato všetko vkontexte vývoja strednej Európy najmenej posledného polstoročia,“ zdôvodnil Michal Stehlík svoj výber vúvodnom slove útlej knižky Střed Evropy mezi ideou arealitou apodtitulom Rozhovor sRudolfem Chmelem 2020, ktorú vydalo pražské Národní muzeum.
Svätá trojica demokracie
Dvojjazyčný knižný rozhovor (otázky včeštine, odpovede vslovenčine) vznikol vlani „na diaľku“ v čase pandémie. Hoci pandémiou sa priamo nezaoberá, opomenovanie chorobných prejavov odkláňania sa od demokracie (nielen) vpriestore strednej Európy ešte predtým, ako sa objavil koronavírus, vňom nie je núdza.
Nacionalizmus, xenofóbia, nenávisť rasová, náboženská, sociálna, netolerantnosť kinakosti, liberálnej kultúre ľudských práv. „Hovorí sa tomu aj únava zdemokracie. Zo svätej trojice demokracie už zostala asi len tá sloboda, ale bez rovnosti abratstva, teda solidarity, nie je ani ona plnohodnotná. Nemôže byť jedna dôležitejšia ako druhá,“ pripomína Rudolf Chmel.
Čo je to V4?
So svojimi znalosťami arozmanitými skúsenosťami (vrátane politických) snadhľadom aj iróniou analyzuje situáciu avývoj vjednotlivých krajinách Visegrádskej štvorky aj V4 ako celku. „Aj ja by som rád vedel, čo vlastne ešte spája štáty strednej Európy dnes, aby sme mohli hovoriť oopodstatnenosti V4. Partikularizmus, uzatvorenosť nielen hraníc, ale aj uzatvorenosť do seba, stará dobrá izolovanosť je charakteristická aj pre dnešné časy, vktorých síce politici splietajú reči ospolupatričnosti, zodpovednosti, ale konkrétne robia opak. Nemám vpamäti jeden moment nejakej spolupatričnosti medzi štátmi, politikmi V4, ktorý by som ako občan mohol evidovať, nedajboh, honorovať.“
Strednej Európe podľa neho chýba niekto ako nový Milan Hodža, štátnik skoncepciou. „Zatiaľ, široko-ďaleko okrem miestnych väčších či menších autoritárskych partikularistov na obzore nikto...“
Aako píše na inom mieste, „Politikov, žiaľ, je až priveľa, štátnikov menej ako málo.“ Alebo: „Inak sme – navonok iste – všetci demokrati! Len otvorená, občianska spoločnosť – nočná mora autokratov, diktátorov – nám akosi smrdí.“
Pojmový chaos
Na základe otázok sa Rudolf Chmel vracia aj kpôvodnému hodnotovému zameraniu tradičných strán pravice a ľavice, ktoré u nás vystriedali „zväčša hybridné, presnejšie zberné strany, ktoré lovia“. Ľavica podľa neho vkaždej stredoeurópskej krajine postupne na rôzny spôsob atrofovala, synonymizovala sa sodsúdenou minulosťou anavyše včerajší komunisti sa stali súčasťou novej exekutívy. Bieda slovenského konzervativizmu sa zas prejavila hneď po roku 1989, keď sa „pri národnej vatre rýchlo zbratali nacionalisti, staro- inovoľudácki, skomunistickými“.
Pri liberáloch, ku ktorým sa hlási aj Chmel („ak hovorím, že liberál je antiautoritár, že ho neznášajú autokrati, rozumie sa, že je bytostný demokrat“), si zas ľudia pod vplyvom politikov amédií pletú pojmy sdojmami: „Pojmový chaos zapríčiňuje aj miešanie politického liberalizmu sekonomickým neoliberalizmom, čo sú diametrálne odlišné veci.“
Vinní si budeme sami
Rudolf Chmel podáva vknižnom rozhovore akoby nemilosrdnú správu ostave súčasnej spoločnosti azároveň posiela naliehavý odkaz. Intelektuálne prostredie sa podľa neho napriek všetkému, čo ho brzdí, musí aktivovať.
Priznáva, že hoci stav strednej Európy už dávnejšie „neveštil nič optimistické“, mnohí boli nad tým povznesení. Zdalo sa „priam nemožné, že by stredná Európa mala byť opäť priestorom, vktorom sú ohrozené ľudské práva, právny štát, vktorom môže mať opäť navrch nie demokracia, ale autoritárska demokratúra.“
A upozorňuje: „Dnes sme postavení pred realitu ešte komplikovanejšiu, ale keď si necháme tú našu občiansku strednú Európu znovu uniesť, budeme už môcť hovoriť len osamoúnose. Vinní si budeme sami.“
Poznámka pod čiarou:
Na stránke Úradu geodézie a kartografie, ktorý štandardizuje mená geografických objektov, pri názve maďarského mesta Visegrád sa toto označenie uvádza ako oficiálny názov (endonymum). Popri ňom jestvuje aj slovenský vžitý názov (exonymum) uvedený aj v platných Pravidlách slovenského pravopisu - a to meno Vyšehrad. Obidva názvy sú teda rovnocenné, majú však iný status. V texte sa dá uplatniť aj jeden (oficiálny), aj druhý (vžitý) názov. (Red. pozn. jazykovedkyne Inge Hrubaničovej.)
Daniela Balážová (1973)
Redaktorka Knižnej revue. Vyštudovala žurnalistiku na FiF UK vBratislave. Roky sa novinársky venovala zahraničnej politike aj téme ľudských práv.
Michal Stehlík, Rudolf Chmel: Střed Evropy mezi ideou arealitou. Rozhovor sRudolfem Chmelem 2020
Praha: Národní muzeum, 2021
