ղľáԾ
Peter Bilý o čilskom autorovi Robertovi Bolañovi a španielskom autorovi Fernandovi Aramburu v rubrike Prekladateľ a jeho autor.
Roberta Bolaña Fernanda Aramburua spája dlhodobý život v zahraničí priama skúsenosť sorganizovaným násilím. Podobne, ako sa moje osobné stretnutia spriekopníkmi slovenského prekladu udiali vďaka súhre náhod, aj ich diela sa ku mne dostali v dôsledku súhry rozličných okolností, no nakoniec som mal aj šťastie, že som ich mal možnosť preložiť.
Včase, keď som sa na knižné preklady pripravoval časopiseckým publikovaním prekladov (najmä poézie), mal som tú česť zoznámiť sa sViliamom Turčánym. Bolo to náhodné nečakané stretnutie, vitálny päťdesiatnik mi silno stlačil ruku predstavil sa ako Turčány. Opýtal som sa ho, či je rodinou sprekladateľom Viliamom Turčánym, načo mi zopakoval, že sa volá Turčány. Pochopil som to tak, že som sa zoznámil sniekým, kto je menovcom Viliama Turčányho, no je od neho asi tak o tri desiatky rokov mladší, tak som sa ešte raz opýtal, či ho sprekladateľom básnikom Turčánym spája nejaký príbuzenský vzťah. Komické nedorozumenie bolo takmer vokamihu vysvetlené mojím chápavejším okolím, osemdesiatročný Turčány bol vtedy vtakej fyzickej mentálnej forme, že na mňa pôsobil, akoby bol synom samého seba. Ešte vmiernom šoku znepravdepodobného stretnutia sprekladateľom a básnikom, ktorého vynikajúce prebásnenie Božskej komédie som si kedysi vďaka knižničným výpožičkám čítal doma ešte ako gymnazista (ale vtom čase napríklad aj jeho preklady lyriky sochára Michelangela Buonarrotiho či Petrarcove sonety), na mňa zapôsobilo asi tak silno, ako keď sa dieťa stretne s ikonickým športovým idolom známym len ztelevíznej obrazovky alebo kníh histórie: ak som si už dovolil takéto prirovnanie, tak ako prvé meno mi napadá legendárny Emil Zátopek. Prekladateľský supermaratónec Turčány sa však napriek môjmu neskrývanému rešpektu správal úplne prirodzene prístupne, tak sa mi sním podarilo aspoň trochu porozprávať opoézii či ojeho vzťahu ktaliančine a Taliansku. Toto stretnutie spomínam aj preto, lebo som si viac-menej istý, že môj vzťah kprekladu mojej prvotnej predstave oňom niekde na počiatku výrazne formovali počas dospievania iniciačné lektúry prekladov poézie (popri už spomenutých klasikoch vtom čase napríklad aj beatnici či Baudelaire alebo Apollinaire). Pri listovaní Božskej komédie vslovenčine je asi ťažké mať predstavu iba o talente nevidieť alebo aspoň netušiť, aké megajouly práce si vyžaduje umelecký preklad. Včase náhodného stretnutia s Viliamom Turčánym sa mi podarilo stretnúť sočosi ešte starším, ale veľmi šarmantným prekladateľom literárnym historikom Vladimírom Olerínym. Vtom období som žil vŠpanielsku neďaleko portugalských hraníc, na Slovensko som chodieval približne raz za rok naše stretnutie sme si dohodli cez spoločného známeho profesionálne sa venujúceho filmu. Prekvapilo ma, aký mal napriek vysokému veku skvelý prehľad odianí vliteratúre filme vo vtedajšomŠpanielsku, Portugalsku Južnej Amerike, ojeho pohotových vtipných postrehoch nehovoriac. Stretnutia soboma priekopníkmi slovenského umeleckého prekladu, aj to nečakané, aj to dohodnuté, potom vo mne zanechali stopu, ktorou som nevedomky meral osobné stretnutia (takisto náhodné či dohodnuté) aj sinými, často rovnako vynikajúcimi prekladateľmi prekladateľkami: čím viac bolo za nimi talentu náročnej práce, tým menšia bola pravdepodobnosť výskytu nejakej ľudskej malichernosti či úzkoprsosti.
Roberto Bolaño
Keď som sa pred niekoľkými rokmi definitívne vrátil na Slovensko, jeden zprvých autorov, ktorého knižný preklad mi vyšiel, bol Roberto Bolaño (1953 – 2003); šlo oprvé knižné preklady Bolaña do slovenčiny (Vzdialená hviezda, Lumpen románik). Meno čílskeho emigranta žijúceho druhú polovicu svojho života všpanielskom exile mi udrelo do očí v španielskychkníhkupectvách počas prvých týždňov môjho dlhoročného španielskeho pobytu. Vtom čase, na prelome tisícročí, sa totiž na sklonku svojho relatívne krátkeho života pôvodne básnik neskôr autor próz stal známym najprv vŠpanielsku Južnej Amerike potom okamžite na celom svete, až sa vistom zmysle stalo jeho meno módnym hitom nielen učitateľov, ale aj uliterárnej kritiky. Pritom šlo oautora, ktorý nezapadal ani do prototypu komerčného autora, akých ročne vyrábajú na kvantá kurzy kreatívneho písania, ani nešlo okonjunkturálneho akademického autora, ale onaozaj subverzívnu literárnu osobnosť. Pôvodne literárny samouk dislektik pochádzajúci zrodiny učiteľky šoféra nákladiaka (a príležitostného boxera), ktorý sa všestnástich definitívne rozlúčil sformálnym vzdelaním, už vranej mladosti narazil na zásahy do individuálneho života od takzvaných veľkých dejín: vpätnástich emigroval srodičmi do Mexika práve vtom čase, vlete 1968, vtedajší mexický režim reagoval na miestne študentské protesty násilím zabíjaním. Násilie je neskôr jedným zleitmotívov Bolañovej tvorby. Násilný zásah veľkých dejín sa vBolañovom živote objavuje znovu pri návrate do rodného Čile vpolovici 70. rokov, keď tam prepukne vojenský puč generála Pinocheta Bolaño je zadržaný, no vďaka intervencii svojho bývalého spolužiaka zdetských čias ho prepustia. Po návrate do Mexika sa naplno venuje bohémskemu literárnemu životu tvorbe poézie: zážitky impresie ztoho obdobia neskôr budú zdrojom jeho prozaickej tvorby. Vroku 1977 emigruje do Španielska, kde práve prebieha tranzícia zFrancovej diktatúry kdemokracii, čo sa všpanielskej spoločnosti prejaví prevratnými sociálnymi zmenami vumení prepukne výbuch slobody tvorivosti. Bolaño je však vŠpanielsku až do sklonku svojho života spoločenský outsider, na živobytie si zarába ako smetiar, nočný strážnik, prístavný robotník či predavač bižutérie celú svoju energiu dáva do prozaickej tvorby svierou, že raz sa jej dostane uverejnenia a uznania. Asketický život vspojení snadmerným požívaním alkoholu si však vyžiadal svoju daň, keď sa vroku 1998 publikovaním Divokých detektívov úspech dostavil, autorova pečeň bola už vtakom stave, že mu ostávalo len niekoľko rokov života, ktoré využil predovšetkým na písanie. Dnes je Bolañovo meno dielo na piedestáli spoločne stakými autormi, akými boli napríklad J. Cortázar, G. García Marquéz či J. L. Borges.
Fernando Aramburu
Priznám sa, že keď som sa na prelome tisícročí sťahoval sdvoma kuframi nabifľovanými základmi španielčiny zTalianska do Španielska, mal som ocieli svojej cesty len veľmi chabé predstavy konkrétne informácie. Akoby omylom som sa ocitol vzelenom severozápadnom regióne Galícia, ktorý má svoj vlastný jazyk – galícijčinu – podobnú portugalčine. To mi síce zdvojnásobilo predpokladané jazykové ťažkosti, ale na druhej strane som oboma nohami nechtiac skočil do kultúrnej jazykovej heterogénnosti Španielska ako takého. Súčasťou Španielska je na severovýchode aj časť baskických regiónov, kde miestny jazyk – baskičtina – nemá žiadneho blízkeho ani vzdialeného príbuzného. Časom, najmä potom, čo som sa presťahoval do Madridu, som sa zoznámil sviacerými Baskmi Baskicko sa stalo mojím obľúbeným krajom, kde som trávieval predĺžené víkendy alebo dovolenky. Súčasťou baskickej španielskej histórie je aj niekdajšia existencia teroristickej organizácie ETA, ktorá mala na svedomí takmer tisícku zabitých tak vBaskicku, ako aj vo zvyšku Španielska. Aj vposledných rokoch jej fungovania bolo vbaskickej spoločnosti neustále cítiť napätie: na to, aby som sa vtých časoch aspoň okrajovo mohol vBaskicku rozprávať opolitike, bolo treba poriadnu dávku vzájomnej dôvery zavreté dvere. Jeden znajvýznamnejších španielskych autorov Fernando Aramburu (1959) je pôvodom zbaskického San Sebastiána vliteratúre autorsky začínal ako básnik. Na jeho román ձť, ktorý som neskôr preložil, ma upozornili baskickí známi, pretože podľa nich verne plasticky opísal, ako terorizmus atmosféra vspoločnosti zasahovali do bežných životov vzťahov ľudí vBaskicku. Román nadchol aj mňa, keď som ho počas covidových lockdownov prekladal, vmyšlienkach predstavách som sa vracal do časov, keď som Baskicko jeho ľudí mohol spoznávať osobne. Autor románu, podobne ako jedna zo ženských postáv knihy, strávil svoje univerzitné časy vporovnaní so San Sebastiánom v nie veľmi atraktívnom, horúcom suchom meste, v aragónskej Zaragoze, zamiloval sa do nemeckej spolužiačky od skončenia vysokoškolských štúdií žije vNemecku. Možno práve geografický kultúrny odstup, ktorý mu poskytol nemecký exil, mu pomohol spracovať literárne sa vyrovnať sháklivou témou, akou bola ETA jej dosah na bežný život vBaskicku. Podľa úspechu, aký mal román nielen vŠpanielsku, ale aj viných európskych krajinách, ho zobrazil natoľko verne, že zapôsobil aj na čitateľov, ktorí nemali žiadnu priamu alebo nepriamu skúsenosť sETA.
V súčasnosti dokončujem preklad zatiaľ posledného autorovho románu – ážďDZí, ktorý vyjde na jeseň tohto roku. Román je napísaný úplne odlišným štýlom ako predchádzajúca ձť má ešte väčší rozsah, no číta sa lepšie. Sarkastické rozprávanie rozvedeného stredoškolského učiteľa filozofie, vktorom rok pred samovraždou vtipne glosuje svoj život svoje okolie, sa odohráva vMadride, nad ktorým krúžia vtáky, dážďovníky – také vrtké akrobatické vo výškach také bezmocné dole na pevnej, tvrdej zemi...
Peter Bilý (1978)
prežil takmer dve dekády svojho života vzahraničí (Taliansko, Španielsko, Malta, Francúzsko), na Slovensku publikoval štyri básnické zbierky štyri romány a je autorom dvadsiatky prekladov ztalianskeho španielskeho jazyka.
Foto: Španielsky spisovateľ Fernando Aramburu
Zdroj: Donostia Kultura/ Wikimedia Commons
