ղľáԾ
Rok 2021 priniesol množstvo básnických zbierok, ktoré svojou kvalitou, svojbytnosťou azároveň zapamätateľnosťou vytvárajú pluralitu aj na najvyššej umeleckej úrovni a ku ktorým sa oplatí vrátiť aj po čase.
Keep calm and...
Vosobnom živote mám veľa potešujúcich nerestí, ktoré by sa dali označiť ako guilty pleasure. Od nefalšovaného obdivu ku kapele Aerosmith, outfitom Stevena Tylera so zvieracou potlačou až po zbieranie pohľadníc svyobrazením britskej kráľovnej a Valentiny Tereškovovej pripravujúcej sa na odlet do vesmíru či zbieranie celosvetovo populárnej série Keep calm...
Aj napriek (akokoľvek znepokojujúcemu) vyhranenému vkusu je pre mňa pri čítaní literatúry prioritou estetická dištancia. Frázou Keep calm and use the arguments som sa riadila ipri hodnotení debutovej anedebutovej poézie publikovanej vroku 2021, vktorom väčšina zbierok spĺňala požadované lyrické štandardy.
Ročník 2021 možno zaradiť k výnimočným ročníkom, pretože priniesol niekoľko zásadných zbierok, ku ktorým sa oplatí vrátiť aj po čase.
Čo však povedať o slabších literárnych počinoch? Akú správu adresovať ich autorom? Tak napríklad Keep calm and...
*return to the beginning
Niekedy je dobré vrátiť sa na začiatok, hoci aj po rokoch vydávania bizarných knižných titulov, ktorých kvalitatívna úroveň pripomína úroveň začiatočníckych textov zregionálnej literárnej súťaže. Nikdy nie je neskoro oboznámiť sa selementárnymi zásadami písania umeleckého textu a podstatou literárnosti. Bez akejkoľvek zášti by som to odporučila aj autorom nasledujúcich zbierok.
Reštart by potrebovalo písanie Ľuba Olacha, ktorému ani dlhoročná skúsenosť spísaním básní apublikovaním viacerých básnických zbierok výraznejšie nepomohla ktomu, aby vzbierke Tanec so životom (Perfekt) zvládol základnú prácu sbásnickým rytmom, rýmom adokázal sa vyhnúť prostoduchosti a infantilnosti: „Dievčatá sa krútia okolo nás / vďaka nim máme inšpiráciu zas, / zažívame super zážitky / aja píšem nové básničky.“ Olach referuje okaždodenných témach všeobecne, prvoplánovo, klišéovito (príchod jari sa signalizuje jej klopaním na dvere, smrť priateľa sa približuje prostredníctvom jeho pohľadu zhora na všetkých pozostalých, čaro matky tkvie vjej láskyplnom srdci, cesta vlakom sa viackrát pripodobňuje púti zmesta Ado mesta B a podobne). Subjekt sa štylizuje do roly hedonistu, ktorý prekonáva blízkosť smrti aživotné strasti, ako aj všednosť dní spevom, cigánskou hudbou, láskou, písaním, whisky (s. 12), vodkou (s. 47) a najčastejšie vínom (s. 9, 13, 14, 15, 17, 18, 19...), avšak od Anakreónovej lyriky má Tanec so životom ďaleko. Iritujúca ažiaľ smiešna je i štylizácia subjektu do roly veľkého spisovateľa rozdávajúceho autogramy, knižky s venovaním. Spoznáva ho nielen dievčina vo vlaku, krajčírka, uktorej si dáva skrátiť nohavice, či „krásna baba“ (s. 20) Martinka zNových Zámkov, ale aj čitateľská obec vknižniciach po celom Slovensku. Všade tam totiž na spisovateľa „čá čítajúci ľud“ (s. 47). Ak autor predsa len využije iróniu alebo sebairóniu, subjekt vyznieva ako pozér, ak ju nevyžije, pôsobí sebastredne a nadradene.
Básnením sa necháva uniesť aj Miroslav Robert Kame, ktorého texty zo zbierky Zviacerých rán (VSSS) oscilujú medzi banálnosťou anezrozumiteľnosťou. Nezvládnuté sú predovšetkým básne reflektujúce partnerský vzťah, vyznačujúce sa patetickosťou, neopodstatnenou dramatickosťou a neadekvátnou ornamentálnosťou. Pátos zapríčiňuje explicitné vyjadrovanie emócií amiestami hysterická rozorvanosť subjektu, gnómickosť, nadbytočné využívanie osobných, privlastňovacích a vymedzovacích zámen, redundancialexém ako láska, duša, život, srdce, svedomie, smrť, ticho, samota ai., zvyšujúcich teatrálnosť textu. Subjekt sa stotožňuje srolou nepoučiteľného ahypersenzitívneho romantika, ktorému aj „výmena názorov“ (s. 17) spôsobuje „otravu krvi“, „kvôli smutnostiam zaviera oči“ (s. 21), cíti sa „DZý / ako lietajúci prach“ (s. 22), no napriek všetkému sa usiluje prijať „ostne vtele“ (s. 51). Výpovedné sú samotné názvy básní ako napríklad Motýľ vzajatí, Za roh lásky, Vústrety nekonečnu, Je to za nami, Lásku nezničí čas, Vhlave tma vsrdci jasno, Povzdych zo seba ainé. Ostentatívnosť prežívania subjektu sa dostáva do popredia nielen za cenu triviálnosti, ale aj spomínanej nezrozumiteľnosti („kváziobraznosti“), keď sa subjekt evidentne stráca vo vlastných myšlienkach ačitateľ sním: „život je rybolov / radšej mlčí ale chytí cenu / za každú cenu / ako svetlo“ (s. 24), „láska si nevyberá / deň ani noc / je ako umŕtvenie smrti / je ako opité nebo // lebo ju milujeme // aby sme prehrnuli na Zemi / aj my odplatu / pre noc aslnečný deň“ (s. 25).
Konzervatívne a zároveň deformované vnímanie lyriky reprezentuje zbierka Michala Záletu Sen asoľ (Iris). Autorov básnický jazyk je anachronický: pozostáva zmnožstva príznakových lexém, predovšetkým poetizmov aarchaizmov, ako napríklad ž (s. 7), šdzý (s. 9), psoty (s. 10), ť (s. 11), úԱ (s. 53), hlahol (s. 76), Ծť (s. 81), ľܳ (s. 116). Zriedka ho narušia expresívne hovorové výrazy, napríklad vykašlať sa na (s. 43) DZ貹ť (s. 62) či áč (s. 64), ktoré pôsobia vdanom kontexte bizarne. Smiešne vyznieva i spájanie súčasných výrazov aarchaickej vzletnej obraznosti: „Herec sa nedá obísť. / Apaparazzovia, tí večne hladní lovci, / mávajú ľahkú korisť.“ (s. 38).
„Obraznosť“ vZáletových textoch má väčšmi dekoratívny charakter, keďže vzniká najmä využívaním ustálených slovných spojení. Časté je ipoužívanie epitet constans, ktoré zapríčiňujú zautomatizovanosť jazyka namiesto želaného ozvláštnenia. Dekoratívnosť jazyka, využívanie ustálených slovných spojení, monokolokabilných výrazov, ošúchaných obrazov (kráča dejinami – s. 39, ten dom si totiž veľa pamätal – s. 65, n/Noc sa však včiernom súkne vinie – s. 86), konvenčného myslenia, prítomná nadnesenosť výrazu, redundancia, citová preexponovanosť textov, exaltovanosť subjektu sa podieľajú na gýčovitosti Záletových básní. Chýba im viacvýznamovosť, implicitnosť acit pre estetickú mieru.
*be aware of the emptiness
Nie všetko, čo sa tvári ako intelektuálny básnický počin, ním aj vskutočnosti je. Uvedomiť si prázdnotu pod nánosom anestetickej lexiky, rozrušenej syntaxe, irónie aestetiky škaredosti zakrývajúcej bezvýznamnosť anásledne povedať „nie je to dosť dobré“ si vyžaduje nielen nekompromisný odstup od textu, ale aj nerozumnú odvahu zo strany čitateľa. Keďže som sa už vúǻe hodnotenia priznala kniekoľkým pováženia hodným nerestiam, myslím, že si môžem dovoliť povedať celkom bez obáv aotvorene, podobne ako kráľov harlekýn, „nie, toto skutočne nie je dosť dobré, aj keď sa to tak tvári“.
Čosi podobné možno povedať aj ozbierke Richarda L. Kramára (debutujúceho pod menom Lucia Kramárová) Úchopový inštinkt (Brak), po prečítaní ktorej vo mne okrem troch básní (Vltava, á, Kripel) výraznejšie rezonovala iba fotografia na obálke afotografická príloha, zachytávajúca autora/ku pritískajúceho/u si na nahé telo mŕtvu rybu. Paralela medzi rybou asubjektom sa explicitne vysvetľuje napríklad vbásni Kripel, preto nerozumiem potrebe autora/ky zdôrazňovať danú súvislosť aj prostredníctvom fotografií. Väčšiu pozornosť než hendikepovaná končatina pripomínajúca rybiu plutvu púta jej pohlavie avypitvaná ryba medzi prsníkmi. Úsilie pôsobiť umelecky, intelektuálne asúčasne „alternatívne“ podporujú i prečiarknuté názvy textov zalomené na rozdiel od textu na pravom okraji strany. Provokatívna obálka, fotografická príloha ako bonus či rebelantské gestá však nestačia na to, aby sme oÚchopovom inštinkte mohli hovoriť ako oesteticky presvedčivej zbierke. Usvedčujú ju totiž rozplývavé texty, hromadenie cudzích slov atermínov do bezobsažných zhlukov, vytvárajúcich ilúziu intelektuálnosti azávažnosti vypovedaného, verše astrofy, medzi ktorými absentuje súvislosť anadväznosť, básne bez pointy apremyslenejšej kompozície, sémanticky vyprázdnené verše alebo bizarné obrazy: „cestuješ ako pradie mačka / inertne azaliečavo / pôst sa štiepi na meškaniach / chybovosť materiálu rastie / sklamane počítaš drobné bublinky / oranžovú strieda zelená“ (Ô), „a pohrebná pieseň sa nosí / vgatiach tak obtiahnutých / že jej môžeš zalistovať / pohľadom vgenitáliách“ (Áմ).
Dokategórie „tváriacich sa“ zbierok možno zaradiť aj publikáciu Mínus telo (Brak) Michala Baláža, ktorý sa usiluje kompenzovať balast najmä ironickou hrou sjazykom aexplicitným odvolávaním sa na základné pravidlá aprincípy lingvistiky (odvolávanie sa na gramatické pády, práca skoreňovou morfémou slov, tvorba slov odvodzovaním ai.). Vopozícii k štylizovanejintelektualizácii výpovede, zdôrazneniu textovosti, akcentovaniu intratextových vzťahov, napätiu medzi arbitrárnosťou amotivovanosťou syntagiem stoja motívy zvratkov, prdov atď., ktoré nevyznievajú šokojúco či provokujúco, iba otravne, infantilne anechutne: „dobré ráno – túto báseň len prečítať a / máte lepru choleru týfus hypotéku krízu / stredoveku/ ale ale ale – európka sa nám pokakala? / ... akeď rande skončí / poriadne si prdnúť“ (túto báseň prečítať:). Úsilie poukazovať na nízke nízkym, na trápne trápnym abezduché bezduchým prináša, žiaľ, len nízkosť, trápnosť abezduchosť. Akokoľvek závažná aopodstatnená môže byť spoločenská kritika vzáverečných častiach knihy sloveso astalo sa, ktoré by si zaslúžili samostatnú knihu ičitateľskú pozornosť, percipient jej po prečítaní prvých troch oddielov zbierky neuverí. Balážovu zbierku Mínus telo možno pokladať za nezdarný experiment, vktorom sa nespojiteľné nespojilo.
Názov druhej zbierky Viliama Nádaskaya Zmyslov zbavovaný (Vlna / Drewo a srd) predznamenáva napätie, dramatickosť textov, rozorvanosť subjektu, ako aj prítomnosť závažných dôvodov spomínaného nepokoja či nevyrovnanosti. Žiaden z predpokladov evokovaných názvom sa však nenapĺňa, napriek skutočnosti, že poučenosť autora v oblasti tvorby textu je zjavná, čo potvrdzuje i kultivovaný jazyk a práca s rytmom voľného verša. Čim viac sa autor zameriava na prežívanie subjektu, tým väčšmi je citeľná absencia hlbšej motivácie jeho psychického rozpoloženia a uvažovania. Na jednej strane sa subjekt prezentuje ako Pečorin svojej doby, na druhej strane vyznieva ako zádumčivý senzibil, ktorého sa svet príliš dotýka. Neprítomnosť nosnej témy a uveriteľnej problémovosti ovplyvňuje celkové vyznenie textov, ktoré pôsobia rozplývavo, nezáživne, nezasahujúco. Ak by Nádaskay dokázal nájsť pre seba bytostnú a nosnú tému, zaiste by to malo dosah aj na spôsob komponovania textu. Výstavba textov nezriedka pripomína voľné radenie myšlienok, ktoré autor (občas) uzatvára pointou bez väčšej nápadnosti, prenikavosti a originality. Premysleným koncipovaním a motivovanejšou problémovosťou sa z kontextu zbierky vymyká cyklická báseň Meno mesto zviera vec, ktorej estetická a výpovedná hodnota prevyšuje iné texty. Aj v nej sa však nájdu bizarné a nasilu inovatívne obrazy: „To mesto má chlpaté podpazušia, zachytáva sa v nich pot / a smrad – napriek tomu za ním kráčam po koľajach / až kamsi na okraj. Má silný červený rúž a ťažko / vysloviteľné meno – obe mi pripomínajú menštruačnú / krv a schátrané budovy v centre.“ (s. 19). Najpresvedčivejšia je časť meno, v ktorej sa autorovi podarilo zachytiť viaceré emócie subjektu vrátane melanchólie a úzkosti a preniesť ich prostredníctvom textu na percipienta. Nepodstatné detaily (ktoré v iných textoch ostávajú nepodstatnými) sa funkčne zvýznamňujú. Farba či váha batohu neprítomného brata subjektu predstavujú kľúčové maličkosti uchovávajúce spomienky subjektu živé. Rovnaké detaily sú zároveň príčinou jeho obáv, ťaživých predstáv a pociťovanej hrôzy.
*be your reader’s partner
Byť čitateľovi partnerom znamená poskytnúť mu dostatočný (nie bezbrehý, ale ani príliš obmedzený) priestor na interpretáciu diela – dať mu možnosť aktívne sa zúčastňovať na literárnej komunikácii. Ak autor urobí všetku „prácu“ za čitateľa, hrozí, že literárna komunikácia neprebehne. Rovnako nebezpečné je, ak sa spolieha na jeho široký (nielen všeobecný) rozhľad. Autor môže brániť literárnej komunikácii nespočetným množstvom spôsobov.
Väčšina textov zbierky Ruženy Šípkovej Moje srdce hrá na rozladených bicích (Libros) obsahuje len jednu myšlienku rozpísanú do skromného počtu veršov. Minimalizmus pôsobí takmer vo všetkých prípadoch kontraproduktívne, pretože jeho výsledkom sú skôr fragmenty či náznaky básní ako plnohodnotné básnické texty. Mnohé dobré nápady ostávajú nevyužité, hoci sa ich rozvinutie priam žiada. Okrem básnických anekdot sa však vzbierke nachádza aj niekoľko ucelených, hodnotných ahlbších textov (básne zcyklu Vyšlo zteba slnko venované nevlastnému otcovi), vktorých autorka dokázala spojiť pre jej tvorbu charakteristický humor avážnosť situácie. Uvedené básne rezonujú včitateľovi predovšetkým vďaka invenčným atragikomickým paradoxom: „mama odhŕňa sneh // z otcovej polovice / áDzé / 첹ň // aby jeho fotografia / videla / na zasnežený svet // polovica náhrobku / je susmievavou fotkou // ako živá“ (mama odhŕňa sneh, s. 67). Zatiaľ čo vbásňach zcyklu Vyšlo zteba slnko autorka dokáže vyvažovať tragické komickým avšedné nevšedným, vodvoch tretinách zbierky ostáva „na povrchu“, vytvára vykonštruované antinómie abanálne pointuje banálnym. Komika sa vytráca, nápadom neraz chýba originálnosť alebo sú invenčné až príliš abásne (či skôr spomínané fragmenty) vyznievajú ako karikatúry seba samých: „myslím pozitívne // obávam sa že som / dzíԲ / na koronavírus“ (myslím pozitívne, s. 72). Aktívna spoluúčasť čitateľa na takomto type textov je minimálna. Aj preto ho uvedené básne nezasahujú tak, ako by mohli amali.
Je nespochybniteľné, že Marián Milčák patrí medzi autorov, ktorí ovládajú princípy básnického jazyka. Zároveň však nekrotia jeho extenzívnu povahu, čo zapríčiňuje nižšiu mieru komunikatívnosti niektorých textov aj v autorovej najnovšejzbierke Provinčné básne (Modrý Peter). Jednotu daných básní narúša ipreferovanie intertextových vzťahov pred intratextovými väzbami prvkov. Vtextoch možno nájsť intertextuálne odkazy napríklad na filozofiu, históriu, náboženstvo, mytológiu, výtvarné umenie, literatúru: „Myš, ktorá kladie pasce /myšiam. Intellectus. // Ó, boľavé brucho Barucha, čerstvo vypudený plod, oko / kyklopa, vybrúsená šošovka, / obézna veľryba dáviaca / strach. // Azázrak! Zacvaknutie. / Ireverzibilné bambaram, / rambam! Nespavosť premieňa / na šálku kávy, dym / na tabak.“ (Zacvaknutie, causa sui, s. 28)
Básnik najčastejšie využíva alúziu aparafrázu aspolieha sa na čitateľov dobrý rozhľad. Súčasne mu sprostredkúva mimoliterárne informácie (napr. vbásni Bežci rýchlejší ako svetlo) apredostiera ich so samozrejmosťou, akoby čitateľ poznal priateľské vzťahy medzi básnikmi či miesta, ktoré sú im blízke, čo pôsobí trochu iritujúco. Čím menej intertextuálnych odkazov sa vMilčákových básňach nachádza, tým je text prístupnejší, konzistentnejší amenej vykonštruovaný. Vyvážené sú itie básne, vktorých sa pracuje výlučne sodkazmi zjednej oblasti (napríklad mytológie), čo rovnako posilňuje intratextové vzťahy. Naopak, básne snižšou mierou koherencie, deliacej text na fragmenty, vyznievajú ťažkopádne.
Miestami je iritujúca iautorova potreba písať ofungovaní sveta, človeka a podstate písania prostredníctvom gnóm. Modalita veršov, množstvo gnómických vyjadrení alebo frekventované využívanie 1. gramatickej osoby plurálu evokuje kazateľský či svedecký tón, ktorý môže čitateľa popudzovať.
*write in a balanced manner
Jednota básnického textu predpokladá schopnosť autora vnímať estetickú mieru. Tá sa týka všetkých zložiek textu. Dodržať estetickú mieru znamená zosúladiť množstvo aspektov. Ak sa to autorovi podarí, je výsledkom harmonický celok. Ak sa krehká estetická miera znejakého dôvodu naruší, má to zásadný vplyv na jednotu básnického textu ajeho pôsobenie.
Po roku od vydania debutu #Vykrivenie (Signis, 2020) vychádza Maji Jackobs Jakúbekovej ďalšia „hashtagová“ zbierka #Erised (Signis). Nedostatočné (či už zámerné, alebo nezámerné) časové rozmedzenie medzi napísaním apublikovaním oboch kníh sa prejavilo v malomkvalitatívnom posune #Erisedu oproti #Vykriveniu av prítomnosti nedostatkov príznačných aj pre debut. Obe knihy spája okrem inéhonelichotivý amatérsky anezrelý vizuál, odrádzajúci diskurzívnych čitateľov a priťahujúci percipientov mladších vekových kategórií, ktorí si umenie zamieňajú sgýčom. Najväčším nedostatkom druhej zbierky (odhliadnuc od dizajnu) je pubertálny dojem, ktorý zanecháva, paradoxne podporený intertextuálnymi odkazmi na všeobecne známych intelektuálov – spisovateľov či filozofov (Orwell, Platón, Descartes, Nietzsche, Seneca, Heidegger, Flaubert, Plath...) a ich najpopulárnejšie texty. Poetka pritom nepatrí kautorom, ktorí by nedokázali napísať kvalitný básnický text. Je evidentné, že nepíše intuitívne amá dobrú predstavu nielen osúčasnej lyrike. Potrebovala by však spolupracovať sniekým, kto by ju nasmeroval aupozornil napríklad na ošúchané prirovnania (komunikácia aspolužitie spartnerom pripodobnená kpartii šachu, klipkanie očami sdlhými mihalnicami podobajúce sa na dvíhanie apadanie opony, vášnivé „výpady“ partnera prirovnané krytmu tanga ai.), neaktualizované alebo nešťastne aktualizované frazémy (opakovala si ako pokazená platňa – s. 48, srdcový sval búši ako ozávod – s. 23, vodu kážeš, Chardonnay piješ – s. 51) množstvo epitet constans, neuspokojivé kompenzovanie sentimentality, predvídateľnosť, neinvenčnosť a duplicitnosť myšlienok, neuveriteľne zobrazená problémovosť, verbalizmus, dopovedanie, prílišný kontrast medzi hovorovým, knižným jazykom aodborným diskurzom, prítomnosť prázdnych gest, patetických zovšeobecnení ateatrálnosť vypovedaného.
Kým ustriehnutá miera starosvetskosti môže byť obzvlášť v dnešnej dobe devízou básnického štýlu, archaickosť (pokiaľ nie je parodovaná) je jeho negatívnym príznakom. V zbierke Mariána Reisela ʴDZ貹äپ (Skalná ruža) však často dochádza k prekročeniu miery starosvetskosti ak jej splývaniu s archaickosťou, čo vo výsledku negatívne ovplyvňuje kvalitu básní. Spomínanie subjektu na blízkych a ich odchod zo sveta iz jeho života sa opakovane spája so všeobecne nadužívanými motívmi ovocia čakajúceho na stole, živých kvetov vo váze, tichého a prázdneho domu, šiat v skriniach. V básňach sa vyskytuje inverzný slovosled, archaizmy, poetizmy, povzdychy azvolania, nachádzajú sa v nich viaceré obrazy príznačné pre pátos (kôrka modlitby – s. 15, báseň, mlynček na krásu – s. 27, čistá detská viera / raz sníme masku z krajiny – s. 26). Bilančný charakter zbierky potvrdzuje aj kompozícia, počnúc básňami vracajúcimi sa do detstva subjektu až po texty zobrazujúce svet starnúceho muža. Nemení sa len naivný aľútostivý pohľad na svet, ktorým je subjekt definovaný, a jeho potreba byť milovaný a milovať. Popri konvenčných metaforách a stereotypnom rozdelení na mužský a ženský svet, ktorý sa obmedzuje na starostlivosť o domácnosť, oddanosť mužovi, mlčanlivosť a pracovitosť, je v básňach množstvo invenčných a pôsobivých obrazov, reprezentujúcich vysoký stupeň imaginatívnosti. Mierou senzuálnosti, ozvláštnenia vytváraním paralel medzi ľudským aprírodným svetom a existenciálnym zameraním, využívaním kontrastov svetla atmy, prázdnoty aplnosti, ticha ahovorenia/zvukov pripomínajú symbolistickú poetiku. Neprestajná (až otravujúca) túžba subjektu po blízkosti asúčasne utápanie sa vosamelosti, vlastných súženiach a fatálnosti života sú však také veľké, že popri nich zaniká aj to, čo je hodné čitateľovej pozornosti: „Nikto tu nie je. Iba sviece / skláňajú hlavy pod krížom. // Srdcom dobitý leží vrakve môj otec. (...) // Ochvíľu ho uložia do zeme. Tam ho čá / ešte dôkladná, pomalá, / poctivá práca mŕtvych.“ (ZAKLOPEM, s.15).
Starojaponská lyrická forma haiku dlhodobo oslovuje islovenských autorov, nie každý však dokáže písanie haiku zvládnuť. Kúspešnejším autorom haiku možno priradiť iPetra Hotru, ktorý má – na rozdiel od intuitívnych tvorcov danej formy – ospôsobe jej písania zjavnú vedomosť. Väčšina jeho básní zrovnomennej zbierky Haiku (ejj!-art) teleológiou ispôsobom myslenia evokuje texty autorov zklasického obdobia Edo: „zvuk tvojho srdca / napĺňa spokojnosťou / dni amesiace“ (s. 19), „duša sa bije / stelom ako dva divé / mladé kohúty“ (s. 65), „pokojné lôžko / nejednoduchá myseľ / splývajú večer“ (s. 45). Vnútorný poryv básnika je vHotrových textoch viditeľný azasahuje ičitateľa, obzvlášť vtextoch sprírodnou tematikou: „jablká spadli / konáre si oddýchli / prišiel október“ (s. 53), „hady idú spať / my si tiež ľahnime / zima sa blíži“ (s. 56). Potreba vypovedať prostredníctvom detailu osvete vkonkrétnych okamihoch je vHotrových básňach silnejšia ako potreba prezentovať vlastné básnické videnie skutočnosti. Básnik sa tak stáva (v pozitívnom význame) služobníkom pozorovanej skutočnosti akrotiteľom jazyka, ktorý na seba nesmie strhnúť viac pozornosti ako zobrazovaný jav. Jazyk haiku však nesmie byť iba nositeľom triviálnosti, všeobecne známych pozorovaní a klišé, čo sa niekedy stáva aj vHotrovej zbierke: „kameň vpotoku / rozpráva denne vode / rôzne príbehy“ (s. 29), „kuchyňa vonia / jablkovým koláčom / októbrová chuť“ (s.49). V autorovomúsilí zachovať normovaný počet slabík vjednotlivých veršoch dochádza aj ksyntaktickým „kompromisom“. Inverzný slovosled (zväčša) nevyznieva smiešne aj vďaka výberu nadčasových tém, používaniu zvukomalebných apoetických (nie archaických) výrazov, no vdôsledku jeho použitia sa text stáva krkolomnejším anarúša sa jeho plynulosť. Nepatrične pôsobia itexty zobrazujúce súčasnosť arodinné prostredie autora. Pri ich čítaní môže mať percipient pocit, že ich autor napísal výlučne pre seba azdajú sa zaujímavé iba jemu: „nevesta syna / priletela zFilipín / svet je maličký“ (s. 85).
*reflect and compare selections of poems
Oproti výberu zRúfusových básní ٳܻň (Ikar, 2020) je výber ٳܻԾč첹 (IKAR), zameraný na tvorbu pre deti, kde ide o texty zohľadňujúce detský aspekt a o básne implikujúce spomienky na detstvo, prijateľnejšou knihou. Rovnako vhodná sa ukazuje ispolupráca svýtvarníčkou Ivanou Šátekovou, ktorá zdôraznila detský aspekt prostredníctvom ilustrácií, zároveň však ostala pri estetickom aneinfantilnom stvárnení skutočnosti. Umiernenejší, menej glorifikujúci a vecnejší je (v porovnaní sdoslovom zvýberu ٳܻň) idoslov Milana Richtera. Publikácia už na prvý pohľad zaujme svojou objemnosťou aimpozantnosťou (príznačnou pre vydavateľstvá, akým je IKAR) aosloví široké čitateľské publikum, čo je i jejzjavným zámerom.
Vizuálne iobsahovo atraktívna je publikácia SME (STÁLE) PRÍBUZNÍ NA ZAČIATKU. Osamelí bežci vo výbere Jána Štrassera (Modrý Peter), ktorá okrem básní zachytáva isúkromnú komunikáciu Ivana Štrpku, Ivana Laučíka aPetra Repku. Vďaka tomu výber nadobúda na exkluzivite akorešpondenciou medzi básnikmi sa súčasne vysvetľujú imnohé aspekty ich tvorby obzvlášť pre čitateľov, ktorí nemajú bohatšie skúsenosti spísaním Osamelých bežcov. Publikácia môže fungovať aj ako dobrá čítanka pre stredoškolákov, očo sa J. Štrasser pričinil i publicisticky ladeným doslovom, ktorý pútavým spôsobom osvetľuje dobovú kultúrnu, spoločenskú ipolitickú situáciu, do akej spomínaní básnici vstúpili avakej tvorili. Štrasser ponúka vdoslove aj svoje vyrovnávanie sa spoéziou Osamelých bežcov, čo považujem za rovnako produktívne apríťažlivé.
Kniha Slovinsko-česko-slovenská básnická republika (Centrum pre slovinskú literatúru) je výstupom zprojektu, ktorého cieľom je oboznámiť čitateľov spomínaných krajín stvorbou inonárodných básnikov zo Slovinska, Česka alebo Slovenska. Slovensko reprezentujú básne Dominiky Moravčíkovej, Zuzany Husárovej aViliama Nádaskaya preložené do slovinčiny. Uvedení autori sa zároveň predstavujú ako prekladatelia textov slovinských básnikov. Zvýberu autorov je zjavné, že sa publikácia pokúša očo najväčšiu pluralitu v básnickom osvojovaní si skutočnosti, no vkonečnom dôsledku je dôsledkom pluralita akvalitatívna rozkolísanosť. Nedokážem sa, žiaľ, vyjadriť ku kvalite prekladov slovinských textov do slovenčiny ako profesionálna prekladateľka, no ako diskurzívna čitateľka vniektorých z nich vnímam napríklad strnulosť, krkolomnosť, ťažkopádnosť na úrovni syntaxe (preklad textu Joan Jara, 11. 9. 1973 Dominikou Moravčíkovou), nemotivované významové posuny vslovách oproti pôvodnému jazyku (napr. slovinské sloveso nakotiti se je do slovenčiny preložené V. Nádaskayom ako rozmnožiť sa anie premnožiť sa, sloveso ječati zas ako vrčať anie kvíliť), čo má vplyv okrem iného na tonalitu preloženej básne. Zvolené výrazy zároveň celkom nezodpovedajú tematickému okruhu básne (ak sa vbásni vytvára paralela medzi potkanmi adomami, potom sa javí ako adekvátnejšie pracovať v preklade slexémami označujúcimi typické správanie potkanov). Ak by sa vknihe explicitne vysvetlili prekladateľské stratégie básnikov, mohlo by to byť rovnako prínosné ako samotné preklady textov.
Zbierka víťazných textov Básne SK/CZ 2021 (literarnyklub.sk) prináša kvalitatívne vyrovnané básnické hlasy, ktoré súčasne spĺňajú požiadavku ustáleného alebo ustaľujúceho sa autorského štýlu. Popri textoch známejších autorov (Oľga Gluštíková, Andrea Vatulíková, Renata Štěpařová, Tomáš Vaněk) sa do víťaznej desiatky dostali aj básne dosiaľ samostatne knižne nedebutujúcich básnikov (Marta Bílková, Klára Krásenská, Jakub Lenčéš, Filip Németh, Anna Chesil Řezníčková, Marek Mikuláš). Mnohé ztextov uvedených autorov zaznamenávajú minulosť, spomienky na formujúce (hoci aj pre druhých triviálne) udalosti aokamihy života, na blízkych azážitky snimi. Vo viacerých textoch možno hovoriť okonkrétnom časopriestore. Básne viacerých autorov spája využívanie rastlinných (najmä bylinných) motívov amystická atmosféra snimi spojená.
*don't make decisions instead of others
Posmrtne vydané zbierky by sa nemali vydávať primárne zúcty kautorom, ale sohľadom na kvalitu textov. Ich výber by mal byť výsledkom estetickej dištancie, nie emocionálnych poryvov.
Zbierka Mariána Bančeja Posledný valčík pre Maleu (Pars Artem) vyšla po autorovej smrti ako pocta jeho osobe apísaniu. Akokoľvek dobre myslený priateľský počin, obsahujúci básnické iprozaické texty, je vizuálnou ukážkou nevkusu reprezentovanou gýčovými fotografiami odhalených prsníkov, čipkovaných nohavičiek abrušných tanečníc. Texty majú bližšie kpoppoézii než kvysokému básnickému umeniu, čo by však nebolo problém, ak by dosahovali patričnú kvalitu. Bančejov jazyk je väčšmi ornamentálny než obrazný a obsahuje množstvo klišé, očom svedčí napríklad konvenčné zobrazenie smrti ako„tej skosou“ (s . 21) či„zubatej“ (s. 22). Autor kompenzuje ornamentálnosť hovorovosťou, slangom, pejoratívnymi výrazmi, ktoré majú navodiť dojem úprimnosti aspontánnosti vypovedania. Na viacerých miestach však vyznievajú lacno, trápne aanachronicky: „Tajomný elixír / po kvapkách do žíl mi steká / cítim sa neistý / predo mnou ponorná rieka // Vlasy mi odišli / na e-bay predávam hrebeň / Zrejme si pomyslíš / že už mi jebe // Doktor ma pobaví / že vraj tá chemoška lieči / Ja však mám obavy / vkremáči že buchnem vpeci // Tajomný elixír / pomaly do žíl mi kvapká / Všetci už odišli / Kynie mi kostnatá labka...“ (Óda na chemošku, s. 20). Inverzný slovosled, prvoplánové prirovnania a prostoduchérýmy vkombinácii so spomínanou hovorovosťou aslangom vytvárajú bizarný celok sešte bizarnejšou pointou. Nevydarený humor a jazyk 90. rokov 20. storočia sa, žiaľ, vyskytuje vo väčšine Bančejových básní.
*be remembered
Vroku 2021 vyšlo množstvo básnických zbierok, ktoré svojou kvalitou, svojbytnosťou azároveň zapamätateľnosťou vytvárajú pluralitu aj na najvyššej umeleckej úrovni. Ponuka hodnotných zbierok je taká široká arozmanitá, že dokáže vyhovieť požiadavkám najnáročnejších diskurzívnych čitateľov asúčasne ulahodiť rôznym vkusovým preferenciám.
Ak je imaginatívnosť presiahnutím všeobecne známej amysliteľnej skutočnosti smerom knepredstaviteľnosti, potom je zbierka Anny Ondrejkovej Príbeh (ja) na mladom snehu (Modrý Peter) jej reprezentatívnym príkladom. Oslobodenie od konvenčného uvažovania vprospech surrealistického snenia je pre Ondrejkovú prirodzeným spôsobom reflektovania reality aprežívania lyrického subjektu spätého nielen spartnerom, Bohom, ale aj sinými ženami, sktorými ju spája spriaznenosť. Lyrický subjekt sa knim hlási, sú jeho súčasťou, je predĺžením, pokračovaním iprekračovaním kolektívneho (tekutého) ženského tela a jeho skúseností: „more je: vo sne (doživa srieň) / : vneskončenom čase / pred trinástimi rokmi, / pred tridsiatimi / (srieň, ustavične srieň) / : vo mne snežiacej / pred tisícimi rokmi / vo sne: vdcére / inej ženy: inej Izoldy: / more je: voku / zavesenej dračej srny: vo mne / na striebornom háku: / konečnej, snežiacej, / bez dychu“ (s. 20). Na rozdiel od autorov, ktorí si mýlia básnickú imagináciu so zapisovaním náhodného zhluku slov bez vzájomných vzťahov, Ondrejková komponuje surrealistické vízie na princípe striedania konvergencie adivergencie obrazov. Jednotu básní azbierky ako celku posilňuje práca súzkym apomerne uzavretým diapazónom motívov, repetícia avarírovanie motívov (sneh, krv, med, mráz, ľad, more, Boh). Ich význam sa obohacuje skaždým novým kontextom, do ktorého vstupujú. Ondrejkovej básne neprestávajú zasahovať čitateľa ani po rokoch (aj napriek recyklácii motivického atematického spektra), pretože miera nevšednosti, zvláštnosti, vnútornej tenzie jej textov dosahuje vrchol. Imaginatívnosť obrazov, interferencia prvkov, tajomná (miestami zlovestná) atmosféra spätá scharakteristickým pocitom úzkosti subjektu, implicitná expresivita kontrastujúca smotívmi chladu, zdarné úsilie vyjadriť zdanlivo nevyjadriteľné, hypersenzitívne reflektovanie skutočnosti, prenikavá senzuálnosť obrazov robí zPríbehu (ja) na mladom snehu neprehliadnuteľnú básnickú zbierku.
Vesmírny prach si (Modrý Peter) patrí medzi to najlepšie z básnickej tvorby Jany Bodnárovej, ato aj napriek tomu, že k prvému oddielu knihy (TRANSMISIE) možno mať viacero výhrad, ako napríklad nedodržanie adekvátnej miery expresivity, klišéovitá obraznosť, redundancia, prvoplánové pôsobenie na emócie čitateľa (predovšetkým súcit) aevidentný zámer textu zainteresovať percipienta do spoločenských tém ako migrácia či detská prostitúcia. Druhý atretí oddiel knihy (ٰÉ鰿-Ѵհ, TELOM MERIAŠ/M ČAS) sú na rozdiel od prvého oddielu vyvážené, esteticky pôsobivé, uveriteľné azapamätateľné. Práve zapamätateľnosť považujem za devízu Bodnárovej poetiky, ktorá implikuje znaky ustálenosti azároveň nepodobnosti (v porovnaní sinými autormi). Možno ju prirovnať knedokončenej maľbe sidentifikovateľnou témou, do ktorej autorka skaždou pribúdajúcou zbierkou pridáva ďalšie detaily. Tie nemajú dekoratívnu funkciu, ale podmieňujú vznik nových súvislostí (kontextových významov) aich prítomnosť motivuje čitateľa kreinterpretácii aktuálnej podoby diela ako celku. Pozorný čitateľ si vostatnej zbierke všimne aj viacero motívov či dokonca veršov zpredchádzajúcich autorkiných zbierok, týkajúcich sa najmä témy smrti syna subjektu a komplikovaného vzťahu subjektu smatkou. Návratnosť motívov súčasne vypovedá oduševnom rozpoložení lyrického subjektu, ktorý sa vyrovnával, vyrovnáva apravdepodobne ibude vyrovnávať sudalosťami poznamenávajúcimi ho natrvalo. Táto skutočnosť je obsiahnutá napríklad ivnázve básne vždy budeš písať omatke asamotných veršoch: „počúvala si zvuky jej tela učila ťa slová svojho jazyka bola prvá koho si / milovala no neskôr vzbúrené dcéry pripravujú malé smrti matiek kvôli / vlastným pochovaným tajomstvám tie nové ženy chcú byť skryté / matkám anetušia že ich vláčia so sebou vneviditeľných zrkadlách“ (s. 35).
Najnovšiu knihu Jána Tazberíka Viditeľnosť záhrady: veľké sklo (VSSS) možno definovať ako koncentrát básne, filozofického traktátu a eseje. Leitmotívom zbierky je snaha o postihnutie ontologickej štruktúry textu s dôrazom na jeho priestorový rozmer a bytie subjektu v ňom. Tematizácia písania nie je v slovenskej lyrike ničím novým, ale spôsob, akým danú tému zobrazuje Tazberík, je inovatívny a ojedinelý. Básnik pristupuje k priestoru (svetu) básne ako jestvujúcej a súčasne neviditeľnej ploche, v ktorej má každá entita vrátane subjektu telo pozostávajúce zo slov. Napriek tomu, že sa básnik do básne zapisuje aktom tvorby, jeho stopa ostáva zahladená ako „holá snežná planina bez stôp“ (s. 7). Tazberík nepochybuje o existencii básne – planiny, básne – záhrady, básne – zrkadla či básne – domu, hoci ich ohraničenie nie je zjavné a pre zachovanie existencie „záhrady“ je nevyhnutná „áԱԴDzť“ (s. 52). A na to, aby čitateľ pochopil autorov postoj k ontológii básne, je nevyhnutné poznať (okrem iného) dielo Marcela Duchampa Veľké sklo/Nevesta vyzliekaná svojimi mládencami, ako aj jeho postoj k osobitému svetu (krajine) umeleckého diela, v ktorom neustále prebieha dynamický (kváziživotný) proces, aj keď je v očiach diváka statické. Tazberík uvedený proces sleduje zvnútra, prostredníctvom lyrického subjektu nachádzajúceho sa vo svete za pomyselným duchampovským sklom. Jedine subjekt „so zasneženým skleným srdcom“ (s. 24 – 25), zapísaný do krajiny textu, dokáže vnímať priestor básne zvnútra a pochopiť jeho geometriu. Akonáhle sa básnik pokúša objasniť svet textu z pozície autora „obývajúceho“ mimotextovú realitu, je usvedčený z násilia na texte či nedostatočnej empatie a nepochopenia princípov fungovania sveta „za sklom“. Tazberíkov pokus o umelecký výklad ontológie sveta básne považujem za výnimočný a hodný pozornosti, súčasne však dodávam, že ide o intelektuálne náročnejší koncept, ktorý môže aj časť diskurzívnych čitateľov odradiť sťaženou čitateľnosťou, vysokým stupňom abstraktnosti, významovou presýtenosťou, pomalosťou a tým, že vyvoláva väčšmi intelektuálny než emocionálny zážitok.
Kniha Nóry Ružičkovej účԴDzپ (Skalná ruža) predstavuje zásadný aunikátny príspevok do diskusie opojme hodnoty naprieč dejinami vrátane viacerých súčasností (každá doba má evidentne vlastnú súčasnosť, vďaka čomu jestvuje nespočetné množstvo súčasností, atak je význam slova vyprázdnený). Konceptuálne ladená zbierka pozostáva ztextov vyňatých zpôvodných dobových kontextov asituovaných do nového textového okolia. Ich selekcia je precízna, rovnako ako aj ich usporiadanie, vďaka ktorému vznikajú medzi nimi prekvapivé abohaté kontextové významy. účԴDzپ primäjú čitateľa kzamysleniu sa nielen nad významom pojmu hodnota, ale aj nad významom slov ako nový, súčasný, angažovaný, objektívny, aktuálny či nadčasový. Ružičková demaskuje jazyk apoukazuje prostredníctvom vybraných textov na jeho utopickú povahu. Situovaním úryvkov do nového textového okolia neraz ironizuje význam konkrétneho textu (to, čo bolo vurčitej dobe chápané ako nové, progresívne, stabilné, sa vníma vďaka kontextu úryvkov reprezentujúcich odlišnú dobu ako zastarané, smiešne, spiatočnícke). Vzbierke sa kladie dôraz na napätie medzi štrukturalistickým ponímaním estetickej hodnoty ako objektívnej vlastnosti textu apostkoloniálnym prístupom, na základe ktorého estetická hodnota neexistuje sama osebe, ale povedomie onej formuje konkrétna doba (spoločensko-kultúrno-politický kontext). Grafická vizualizácia väčšiny textov imituje tradičnú formu poézie napriek tomu, že ide prevažne opublicistické texty. Napätie medzi obsahom aformou je produktívne, pretože obohacuje zväčša denotatívne texty oďalšie významy apretvára ich aj prostredníctvom irónie (vyjadrenej grafickou úpravou) na básne. účԴDzپ si svojím koncipovaním robia posmech zo stereotypných požiadaviek kladených na lyriku (zážitkovosť, subjektívnosť, úprimnosť vypovedania, expresívnosť ai.) azároveň dané požiadavky napĺňajú, akurát sa tak deje vnetextovom priestore.
Medzi zapamätateľné zbierky patrí aj knihaErika Jakuba Grochaviety(Skalná ruža), ktorá vroku 2022 získala Cenu Dominika Tatarku za výnimočné literárne dielo roka 2021. Zbierka pozostáva zo štyroch častí, zktorých boli prvé dve (nil,úǻamelanchólia neviem) publikované samostatne pred niekoľkými rokmi (2018, 2019). Kým prvá kniha nil,úǻadruhá časťmelanchólia neviemzmôjho pohľadu ako autonómne zbierky neobstáli, ich zahrnutie dovieta syntéza s novými časťamiZáhyb.Emilya turgenev podnietili vznik potrebných synapsií medzi jednotlivými textovými sekvenciami. Vknihe je vďaka tomu evidentný prechod odvšeobecného ku konkrétnemu, od absolútna, definovaného (a zároveň celkom nedefinovateľného) prostredníctvom teológie, školenia mystikou, vedy afilozofie ksvetu založenému na ľudskom azároveň bytostnom pozorovaní detailov azákonitostí týkajúcich sa jednotlivostí. Autor explicitne priznáva, že jeho cieľom nie je písať uzavreté celky, ktoré majú svoj počiatok, jasné smerovanie aústia do pointy uzatvárajúcej text. Grochovevietyindikujú procesuálnosť písania, uvažovania i poznania asúčasne neschopnosť dosiahnuť ho vcelistvosti. Výsledkom poznávania je uvedomenie si fungovania spomínaných jednotlivostí, detailov, ktoré vtextoch zámerne vyznievajú na prvý pohľad prosto aktoré možno považovať za esenciu sveta, ako ho nepoznáme. Zbierku charakterizuje úsilie poznávať princípy jestvovania skutočnosti azisťovať, dokiaľ je poznávanie možné. Voása lyrický subjekt vyjadrený gramatickou osobou temer nevyskytuje, vďaka čomu na seba „nestrháva pozornosť“ a nestáva sa prekážkou (východiskovým nultým bodom) poznávania. Zbierka neobsahuje tradičné básne, pretože nevychádza ani ztradičného chápania lyriky. To, čo si znej zachováva, je hľadanie gnómickosti, (nad)zmyslové referovanie osvete amystická skúsenosť sjeho existenciou: „je potrebné niečo vynechať, aby sa príroda opísala sama“ (s. 69).
Špecifický postoj ku skutočnosti zaujíma v druhej básnickej zbierke Teórie osobnosti (Brak) Dominik Želinský. Zbierku charakterizuje odklon od introspekcie, skúmania emocionálneho rozpoloženia lyrického subjektu a príklon k (nad)individuálnym fenoménom. V centre pozornosti básnika sociológa je spoločnosť, jej verejný život apomýlená verejná mienka, ktorá sa stáva predmetom výskumu. Želinský detabuizuje nielen fungovanie vedeckých inštitúcií, rodových stereotypov, život, obskúrnych figúr slovenskej a českej spoločnosti (J. Kajínek, T. Okamura, M. Černák, M. Vareha, P. Steinhübel...), ale zaznamenáva aj groteskné situácie s nimi spojené. Na to, aby básnik obohatil text o iróniu asarkazmus, stačí, ak dokumentované udalosti zobrazuje čo najmimetickejšie. Väčšinou spoločnosti neuvedomovaná pitoresknosť reality je taká veľká, že básne, ktoré ju reflektujú, vyznievajú (v pozitívnom význame slova) tragikomicky, absurdne, hyperbolizovane, vykonštruovane: „kým sa pripravuje konfitovaná kačica / spovedá Kajínka reportérka lajfstajlového magazínu / česká lokalizácia Menʼs Health sa zaujíma / oto ako si udržať vyšportovanú postavu / aj napriek väzenskej strave apäťdesiatke na krku / Jiří Kajínek ochotne ukazuje bicepsy / chce to najmä pravidelnosť“ (I./***Jiří Kajínek stojí pred zrkadlom). Zbierka tak v druhom pláne konfrontuje fungovanie reality a ontológie literárneho diela a dokazuje, že mimetické ešte nemusí byť hodnoverné a hodnoverné nemusí byť čo najmimetickejšie. Estetická hodnota Želinského textov spočíva v uveriteľnosti neuveriteľnosti. Kvalitatívne najvyváženejšia je prvá časť zbierky Mužský kruh, vktorej sa obraz silného atvrdého muža deštruuje enumeráciou stereotypných (obzvlášť v súčasnom svete neaktuálnych) predstáv oňom. Vyššiu kvalitu zbierky narúšajú niektoré časti, ktoré by vzbierke nemuseli byť, pretože miera ich ironickosti nie je dostatočne výrazná avýsmech nie je funkčný.
Nová kniha Zuzany Husárovej hyper (hochroth Leipzig) pristupuje kbásni ako kintermédiu, vktorom dochádza predovšetkým kfúzii textu, zvuku a obrazu. Hranice medzi jednotlivými semiotickými systémami sú tekuté, čo dokazuje igrafická vizualizácia textu zarovnaného na stred, pripomínajúca elektronický obraz zvukových vĺn. Husárovej básne fungujú podobne ako zvukový mikrofón. Zachytávajú okolité zvuky (napríklad útržky prehovorov rôznych organických, ale aj anorganických objektov), vibrácie (rytmus uvedených prehovorov), ktoré sú vbásni vyjadrené prostredníctvom lingvistických znakov, ich opakovania, nedokončených výpovedí apodobne. Postupným zachytávaním (zapisovaním) jednotlivých zvukových signálov vznikajú zároveň vizuálne signály atext (systém lingvistických znakov) sa tak súčasne stáva zvukovou stopou. Estetický zážitok zdiela možno nazvať aj multisenzorickým, pretože vzniká pôsobením viacerých znakových sústav na čitateľa súčasne. Lingvistickú zložku intermediálnej básne nemožno hodnotiť samostatne, keďže je len jedným zčiniteľov estetického zážitku. Enumeratívnosť, kumulatívnosť, explicitnosť, expresívnosť, anticipovateľnosť či frázovitosť textovej zložky je vrecipročnom vzťahu so zvukovou zložkou, preto nevnímam spomínané aspekty Husárovej básní ako znak nekvality. Synergia častí(c) intermédia sa potvrdzuje aj na úrovni motivických opozícií sekundárne implikujúcich hodnotu, ako napríklad nepravosť – pravosť, pravdivosť – nepravdivosť, autentickosť – umelosť. Podobne, ako sa vdiele dynamicky prelínajú znakové systémy, dochádza ikprestupovaniu uvedených opozícií. Tekutosť ilustruje aj prelínanie triviálnych aspoločensky závažných motívov vrovnakej básni. Hyper osloví všetkých čitateľov, pre ktorých sa čítanie neobmedzuje len na dekódovanie lingvistických znakov.
Iným príkladom intermediálnej zbierky (respektíve jej väčšej časti) je kniha Ivice Ruttkayovej Matematický model večnosti ainé nočné kratochvíle (Petrus). Ruttkayovej texty (situované na dvojstrane napravo) možno chápať aj ako básnický výklad výtvarných diel Miroslava Cipára (umiestnených naľavo). Textová zložka funguje aj ako metatext, pričom sa odvoláva na vizuálny protext. Okrem básnickej interpretácie prvkov, ktoré sú na Cipárových obrazoch zreteľné, sa vbásňach vyskytujú aj nadinterpretačné pasáže so zreteľom na zámer percipienta (v tomto prípade I. Ruttkayovej). Nadinterpretácia je vzbierke funkčná, pretože „posúva“ báseň od výkladu (na Cipárovom obraze) zjavného kimaginatívnej reflexii latentného. Zbierka nie je výlučne „katalógom“ Cipárových diel doplnených redundantným opisom, čo vnímam kladne. Ruttkayová sa k Cipárovým dielam stavia nielen ako „kurátorka“, ale aj ako spoluautorka apotvrdzuje mnohoznačnosť aširokú vykladateľnosť výtvarníkovej tvorby. (Nad)Interpretácia umelcových obrazov nadobúda ďalší rozmer aj ich dekódovaním prostredníctvom iných diel (poetka vidí vCipárovom obraze Kafkovu postavu Jozefa K, prípadne číta umelcov autoportrét prostredníctvom odkazu na Fabryho zbierku Ja je niekto iný). Ruttkayová vykladá konkrétnejšie maľby denotatívnym jazykom ajej text vykazuje znaky rozprávania, zatiaľ čo abstraktnejšie maľby explikuje obraznejším jazykom. Denotatívnosť však nie je iba popísaním viditeľného, ale aj (autorkou) mysleného. Ruttkayová kladie pri denotatívnom opise dôraz na detail (geometrické tvary na obraze popisuje ako konkrétne predmety, postavy definuje prostredníctvom spoločenského statusu, pohlavia, veku...), čím Cipárovo dielo nadinterpretuje avytvára tak žiadaný presah. Kvalita druhej (neintermediálnej) časti knihy už nie je taká vyvážená, napriek tomu knihu ako celok hodnotím pozitívne aako koncept bola pre mňa príjemným prekvapením.
Z konceptuálnych (ne)kníh Kamila Zbruža ž/ (Vlna / Drewo asrd), Akasha (Vlna / Drewo asrd) aMajster nepísania (Vlna / Drewo asrd) sa ako literárna vedkyňa môžem relevantne vyjadriť iba kposlednej znich.
V zbierke Mily Haugovej Z rastlinstva (Skalná ruža) dochádza v porovnaní s predošlou tvorbou poetky k čoraz väčšiemu napätiu medzi tým, po čom lyrický subjekt túži (byť atemporálnym deleuzovským „telom bez orgánov“), a premenlivými okolnosťami (starnutím, pandémiou, izoláciou, environmentálnou katastrofou), ktoré jeho myšlienky, potreby a želania ovplyvňujú. „Ak subjekt sužuje napríklad túžba byť s blízkymi, ktorí odišli, či súčasná situácia vo svete, pandemická a environmentálna kríza, vyslovuje dokonca želanie nebyť. Na rozdiel od predošlých kníh, v ktorých dominovala potreba pretrvať, v zbierke Z rastlinstva sa daný motív vyskytuje viackrát, implicitne aj explicitne. Subjekt sa cíti ohrozene a súčasne osamelo, izolácia pre neho znamená aj absenciu dotyku. Dochádza aj k obohateniu sémantiky motívu ticha, ktorý sa doposiaľ v Haugovej tvorbe spájal najmä s písaním, spánkom, chôdzou, no v kontexte pandémie nadobúda nový rozmer. Osamotený subjekt neprehovorí aj celý deň, za to omnoho intenzívnejšie vníma vonkajšie zvuky. Pribúdajú i básne zobrazujúce svet uprostred katastrofy. Napriek tomu ostáva subjektu stále možnosť bojovať proti smrti písaním, pretrvať v slovách.“ (Šafranová, Knižná revue, 2022/02)
Zbierka Z rastlinstva dokazuje, že písanie M. Haugovej nie je vyčerpané a založené výlučne na recyklácii poetologických konštánt, ale prináša aj také stimuly, ktoré sa môžu stať východiskami ďalšej tvorby, a má význam sústrediť sa na ne. Zbližovanie autorky s vonkajším svetom a súčasne potreba vzdialiť sa mu vytvára v textoch tenziu, ktorej výsledkom môže byť zrážka. Poetka k nej v textoch smeruje, doposiaľ však dokázala nájsť riešenie, akým spôsobom sa jej vyhnúť. Uvidíme, či sa melanchólia a skepsa prítomná v ostatnej zbierke napokon prehĺbi do neriešiteľnej krízy existencie alebo bude smerovať k absolútnemu uniku a nadobudnutiu novej ontologickej podstaty: „Pohotovosť duše Je neustálou podmienkou / úť prekročiť postúpiť / Ak si nosíme nebo so sebou nie je žiadne / vonku ani vnútri“ (s. 43).
Lyrický subjekt druhej zbierky Ladislava Lipcseia Polaris (Modrý Peter) nehľadá svoje miesto vo svete, pretože, ako prízvukuje, sám je svetom. Je prirodzené a uveriteľné, ak na seba berie rôzne podoby, vrátane vecí či prírodných javov: „Tak pri ceste vhore našiel ma / kameň, ktorý chcel niečo povedať. / Zobral som ho do ruky ašúchal prstami, / priložil som ho ksrdcu avypočul si / svoje vlastné mlčanie. / Schoval som všetky slová do 첹ň / avymenil si sním miesto. / Teraz sa ľudia čudujú, čo som. / Ale ja som šťastný. / Moje miesto vo svete neexistuje, / moje miesto je svet. Je všade. Je vždy. / Je mnou. / Je kameňom, / je človekom.“ (Tak pri ceste vhore našiel som, s. 30 – 31).
Subjekt definuje nesmiernosť, nekonečnosť, rozpínavosť a všeobjímajúce gesto, podobne ako vdebute. Jeho pohľad často smeruje knebu, hviezdam, vesmíru. Prestupovanie oboch svetov indikuje motív dotýkania sa hviezd, lezenia po bájnom strome Yggdrasile, symbolizujúcom kozmos či bezprostredné pozorovanie diania vnebi.
Aktívnym činiteľom vo vzájomnom prenikaní svetov však nie je iba subjekt, ale aj svet „nad ním“ (slnko vstúpi do subjektu, keď je ním prizvané, mesiac spadne pred subjekt). Oproti debutovej zbierke Svätým mečom sa vPolarise nachádza menej nízkych, napríklad telesných motívov, ktoré by kontrastovali smotívmi nekonečna, kozmu, všeobjímajúcej lásky. Zatiaľ čo vdebute bola úprimnosť, prostota anaivita vypovedania funkčná, vostatnej zbierke možno nájsť aj básne, vktorých úprimnosť prechádza do neúnosnej sentimentality (Svetlá Budapešti), banality (Niečo vo mne sa usmieva) alebo nedostatočnej sebairónie (Na cestách). Napriek tomu pokladám písanie L. Lipcseia za osobité a prínosné aPolaris vnímam ako zbierku, potvrdzujúcu básnikove kvality.
Od Bukoliky (Modrý Peter) Rudolfa Juroleka možno očávať presne to, čo ponúka: ustálené motivické spektrum, túžbu subjektu po harmónii občasne narúšanú vnímaním melanchólie, bolesti, bezradnosti alebo blízkosti smrti, zmysel pre detail, sprostredkovanie bázne (ohromenia iochromenia subjektu), akcentovanie prítomného okamihu apremenlivosti života, filozofiu nekončiacej anikam nesmerujúcej chôdze, ktorá je analógiou kexistencii subjektu – „účastníka kontinuálneho procesu“ (s. 36). Evidentný je izámer nakonfigurovať pre autora charakteristické motívy (voda, nebo, oblaky, svetlo, šípky, listy, stromy, les ai.) tak, aby vytvárali nový celok. Bukolika chce byť „dôkazom, že možnosti toho istého sú nevyčerpateľné“ (s. 55), no nie vždy daný zámer napĺňa. Vniektorých básňach dochádza kopakovaniu konštelácie motívov, ale aj myšlienok, ktoré autor vyjadril už vpredošlých zbierkach. Občas možno badať až vágnosť, nedostatok invencie adeficit nosného významu: „v tichu za mestom, na južných stráňach, len so zvukom svrčkov apoletovaním / motýľov dozrieva hrozno“ (s. 58). Viaceré texty nemožno definovať ani ako minimalistické básne, ale len ako fragmenty pozorovania. Na rozdiel od básní Anny Ondrejkovej (rovnako využívajúcej recykláciu ako legitímnu metódu tvorby nových textov) nie sú Jurolekove texty založené na princípe recyklácie dostatočne prierazné, tenzné avýpovedné.
Čٲٱľ Bukoliky, ktorý sa sJurolekovou tvorbou doposiaľ nestretol, môže byť očarený básnikovým vnímaním sveta. Percipient, ktorý básnikove texty dobre pozná, však môže hodnotiť ostatnú zbierku ako kvalitatívne slabšiu, práve kvôli nie vždy funkčnej recyklácii motívov amyšlienok, ato aj napriek nespochybniteľne svojráznemu autorskému štýlu.
*don't underestimate the debut
Vydávať básnickú zbierku preto, lebo autor túži podeliť sa so svojím prežívaním avidením sveta sostatnými za každú cenu, trpí chronickou nedočkavosťou, chce vidieť svoju knihu na pultoch kníhkupectiev, jeho šuplík praská vo švíkoch, dokáže imitovať štýl etablovaných básnikov alebo mu len niekto nekriticky potľapkal po pleci apovedal „na debut to stačí“, nie je najlepšou motiváciou. Potvrdilo sa to aj v aktuálne hodnotenom ročníku, vktorom debutovali Miroslava Košťálová zbierkou ٱé (Spolok slovenských spisovateľov), Janka Biskupičová zbierkou Terra Incognita (Pars Artem), Marika Neupauer zbierkou Navždy až doteraz (TRIO Publishing), Ivana Komanická zbierkou Poézia pre dvoch/Poetry For Two (FACE), Dušan Šutarík zbierkou Neviditeľný terén (Drewo asrd), Marek Sopko zbierkou Impresie (Pars Artem), Martin Melicherčík zbierkou Mŕtva kaviareň (BRAK), Belo Hefler zbierkou Tieto verše (Knižná dielňa), Alex Zamborský zbierkou Dynamická rovnováha (JAZA Consulting s.r.o.). Nie všetky spomínané zbierky patria do kategórie literárneho gýča, no väčšine znich by pomohla lepšia selekcia textov afundovaná spätná väzba renomovaných literárnych kritikov, ktorú by autori mohli získať napríklad účasťou vo vybraných literárnych súťažiach (Medziriadky, Básne SK/CZ, Akademický Prešov, Slávme to spoločne, Gorazdov literárny Prešov ai.) ešte pred vydaním debutu.
Za najlepší básnický debut roku 2021 považujem knihu Ivany Komanickej Poézia pre dvoch/Poetry For Two (FACE). Vplyv angloamerických autorov na Komanickej spôsob písania je zjavný predovšetkým na úrovni formy. Jednotlivé verše plynú prirodzene, udržiavajú si rytmus podobný hovorenej reči. Modus hovorenia, prozaizácia verša, dialogickosť textu a systematickévyužívanie deikcie aktivuje pri čítaní percipientov vnútorný sluch. Čٲٱľ si prostredníctvom neho uvedomuje nielen rytmus, tempo, ale aj modálnosť veršov. Zvuková rovina veršov je súčasne nositeľom ich pôsobivej atmosféry aimpulzom estetického prežívania. Poézia pre dvoch/Poetry For Two iniciuje estetický zážitok väčšmi na úrovni formy, než obsahu: „ „Manželská posteľ askrine / kam sa dá zavrieť sen odomove / ale som tu len na jednu noc // otvorím okná / to je všetko, čo sa tu dá robiť // čítaš si zjedinej knihy / ktorá tu je, vmojej taške // To všetko sa deje / pred tým než ideme von // avečeriame stvojim priateľom / apotom ešte raz bez neho // Pred tým než nájdeš posledný bar / kam vchádzame bočným vchodom // Pred tým než odídem na toaletu / aty sa ma opýtaš / čo som tam robila tak dlho“ (s. 29).
Napriek tomu, že samotná autorka hovorí osvojich textoch ako onaratívnej poézii, nemožno sňou súhlasiť. Komanickej básne oscilujú medzi lyrickou anaratívnou poéziou. Miera relevancie zobrazených udalostí však nie je taká veľká, aby sa priamoúmerne premietla do vysokej miery konsekutivity (miery účinnosti zmeny), charakteristickej pre naratívnu poéziu.
Je horúco / tvoje oči vzadu na sedadle // hovoria skrajinou / celkom otvorene // Míňame jazero / azastavíme pri veži // za tridsať minút si vkrčme / Tridsať eur za jeden skok // pýtam sa apotom bojujem / skovovým zábradlím // atam vjednej dráhe plávam / akoby som mohla niekoho zachrániť“ (s. 33)
Ak by boli kreované situácie zhľadiska relevancie významnejšie adefinovala by ich väčšia problémovosť, posilnila by sa kauzalita intratextových vzťahov azviditeľnil by sa teleologický pohyb textu. Vaktuálnej podobe je dialóg medzi lyrickým subjektom aobjektom (nie postavami ako vnaratívnej poézii) omnoho zasahujúcejší a dôležitejší pre jeho účastníkov, než pre čitateľov. Napriek tomu, že banalita diania je vtextoch priznaná, nemal by byť ich obsah rozplývavý a nevýrazný. Otázkou ostáva, či by si autorka vedela ustriehnuť mieru (už aj tak hraničného) pátosu, ak by sa pokúsila ozobrazenie dramatickejších situácií.
*don't judge the critics but think about their arguments
Na záver si dovolím prihovoriť sa všetkým: autorom zbierok, ale aj čitateľom tohto hodnotenia. Literárna kritika je veda ako každá iná. Jej predmetom výskumu nie je autor, ale dielo. Zaiste je ťažké dôverovať človeku, ktorý fandí hororovej tvorbe Jamesa Wana, no to od vás nikto nežiada. Postačí, ak sa odosobníte od autorky tohto hodnotenia apredmetom vašej analýzy bude výlučne jej text aargumentácia.
Lenka Šafranová (1986)
Literárna vedkyňa, poetka, zástupkyňa šéfredaktora časopisu opoézii abásnikoch Vertigo, lektorka tvorivých dielní aporotkyňa viacerých renomovaných literárnych súťaží. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry aliterárnej vedy FF PU vPrešove. Venuje sa predovšetkým súčasnej slovenskej poézii ateoretickým problémom literatúry.
