ղľáԾ
Nepriateľ nie je tu. Nie je pri nás. Nie je vbyte oproti. Nie je vrodine vzdialených príbuzných. Nie je na druhom brehu Dnipra. Nie je vdruhej politickej strane, nie je medzi voličmi iného kandidáta, nemá iný prízvuk, nehovorí iným jazykom.
Nie je tu. Je vKremli. Ale on vie, čo má robiť.
Stratégia je stále jednoduchá, stále rovnaká. „Rozdeľuj apanuj.“ Rozrež, segmentuj, rozkúskuj. Otváraj nám ústa, zapchávaj uši. Prenes vojnu na naše územie.
Roznieť požiar našimi rukami.
Nepriateľ pozná víťaznú stratégiu: najprv im zober meno, potom dejiny apotom ti dajú svoje životy. Rozrež ich na maličké kúsky, ľahšie ich prehltneš.
Tak to bolo stále. Nič nové. Vdobe Ruiny, vdobe boja onezávislosť, vdobe dvojitej okupácie počas druhej svetovej vojny. Nepriateľ nie je tu: on je tam, kde snívajú otom, aby sme bojovali medzi sebou. Kde chcú, aby sme sa zničili vlastnými rukami.
Aby sme spáchali samovraždu.
* * *
Oleh Oľžyč má krátky text Duch ruiny. Stručný prehľad ukrajinských dejín od kniežacích čias srovnakým leitmotívom: vistom momente niekto hľadá vnútorných nepriateľov akvôli víťazstvu nad nimi povoláva nepriateľov vonkajších. Spočiatku slabneme apotom sa stávame obeťami. Spočiatku napadneme jeden druhého apotom napadnú nás. Tento refrén ukrajinských dejín sa bude opakovať neustále, preto sitoto nebezpečenstvo potrebujeme pripomínať stále. Oľžyč písal o „duchu stepi“: prídu, zničia, odídu. Bez „včera“ abez „zajtra“.
Jurij Kosač, ktorý neskôr čiastočne zobrazí Oľžyča vobraze vodcu povstalcov Iryna vpróze Aeneus aživoty iných, vtriadsiatych rokoch písal: „Keď táto krajina získa slobodu, okamžite sa jej zbavuje, často zvlastnej viny, zvlastného smädu po svojvôli.“
Svojvôľa nie je menšie zlo ako pokora. Nedôvera vseba nie je menšie zlo ako fanatizmus. Anarchia nie je menšie zlo ako monarchia. Od každého znás záleží, či sa tieto scenáre uskutočnia. Lebo technológia je prostá: spočiatku rozkol avnútorná vojna, potom všetko ostatné. Ak dopustíme to prvé, dopustíme aj zvyšok.
„V našej spoločnosti sa viedol krutý boj všetkých proti všetkým,“ písal Oľžyč. Bol rok 1941. Otri roky zomrel vkoncentračnom tábore. Bol voveľa zložitejšej situácii ako my. Ale jeho myšlienky boli jasné. Aj my to potrebujeme: jasnosť apokoj. Apochopenie: hlavný nepriateľ – vKremli. Hlavný problém – vnútorná vojna. Hlavná priorita – nedovoliť, aby sme sa zabili vlastnými rukami.
* * *
Ukrajinci mali stále tendenciu považovať akúkoľvek vládu za okupačnú. Hrdinami našej histórie akultúry sú kozáci, hajdamaci, básnici, dedinskí rojkovia, machnovci, „švárni junáci“, zavraždení básnici, undergroundoví spisovatelia, povstalci. Tí, ktorých naši nepriatelia nazývali protištátnymi „elementmi“.
Keď písal Gogoľ oUkrajine, písal očertoch, sedliakoch akozákoch. Keď písal oRusku, písal oštátnom aparáte aúradníckej korupcii. Čerti sú uňho aj vukrajinskom aj vruskom cykle. Ibaže vukrajinskom sú to čerti, sktorými človek bojuje aobčas ich premôže. Vruskom sú to však čerti stitulmi, statusom amaniermi, ktoré napodobňujú ľudský svet aalternujú ho. Gogoľ mal pravdu. Lebo Rusko bez „štátneho aparátu“ nie je ničím. Apre Ukrajinu je zase „štátny aparát“ ničím. Pre Ukrajincov je štátny aparát niečo cudzie, nanútené zvonku, je to stále okupačný úrad. My vnímame úrad prezidenta na Bankovej ulici ako kanceláriu „Generálneho komisariátu“ (mimochodom, tak to bolo počas nacistickej okupácie). Atento „okupačný úrad“ nám odpovedá podobne, keď svoj národ vníma ako cudzí, nepriateľský, regentský.
Lenže vtom sa mýlime.
„V akejkoľvek nejasnej situácii buduj barikádu“ – takýto nápis bol na jednej z barikád Majdanu avýstižne ilustruje, ako Ukrajinec vníma spoločnosť: skôr ako zložitý priestor upevnený valmi, roklinami, priekopami, barikádami aohradami anie ako rovnomerne rozložený priestor impéria, kde podľa slov básnika „niet sa kam ukryť avidno ešte ďalej“. Ideálom Ruska je táto absolútna imperiálna priezračnosť (Peterburg Petra 1.), ideálom Ukrajinca je „skrýša“, kde sa kedykoľvek schová pred očami vládcu: alebo vhuculských horách, alebo vkyjevských roklinách, alebo vodeských dvoroch, alebo „za prahmi“ Záporižskej Seče.
Schovať sa aostreľovať zúkrytu je náš národný zvyk. Nás nikdy nepremôžeš „holými rukami“. Ibaže problém spočíva vtom, že strieľame na všetky strany aodmietame dokonca „holé ruky“ tých, ktorí ich knám priateľsky vystierajú. Ukrajinci si zvykli zaobísť sa bez štátu, pretože štát sa zvykol zaobísť bez nich. Tento pocit dáva Ukrajincom grandiózny pocit slobody, ale väčšinou je to sloboda „skrýše“, sloboda „skrývať sa za prahmi“. Je to sloboda strieľať sa, nie robiť niečo spoločne. Zakaždým, keď sa Ukrajinci ľahkovážne stavali ksvojmu štátu, prichádzal sem iný štát. Aprežitie bolo potom omnoho zložitejšie.
* * *
Môj kamarát, ukrajinský filozof Vachtang Kebuladze, neustále opakuje: súčasný hlavný rozpor
nie je medzi „ľavicou“ a „pravicou“ (teda „socialistami“ a „konzervatívcami“, ako to bolo v19. storočí, či „komunistami“ a „nacionalistami“, ako to bolo v20. storočí), ale medzi „liberálmi“ a „radikálmi“.
Túto myšlienku trocha parafrázujem: skutočná súčasná dilema spočíva medzi tými, ktorí túžia po extrémoch, atými, ktorí túžia po rovnováhe. Alebo inak: včasoch, keď ľudia inštinktívne túžia po krajnostiach, treba túžiť po rovnováhe.
Rovnováha je, samozrejme, utópia. Rovnováha medzi krajnými bodmi kyvadla je mikroskopicky krátka. Je to okamih, bod, ku ktorému kyvadlo neustále smeruje, ale ktorým zároveň prechádza najrýchlejšie.
Rovnováha sa rýchlo mení na stagnáciu: keď už „centrum“ nemá alternatívu, stáva sa nudným, stráca život azápletku. Zápletka akonkurencia sú potrebné, ale toto nie je hra. Dnes po epoche rovnováhy nastáva epocha nerovnováhy, extrémizmu akrajností.
Včasoch súčasnej komunikácie a jej „cielenia“ je radikalizmus úspešný, lebo je jednoznačnejší. Radikalizmus nie je len „ultrapravica“ či „ultraľavica“. Radikálmi sú všetci, ktorí nahrádzajú politiku marketingom, idey sloganmi adlhé premýšľanie krátkymi memečkami.
Stávame sa radikálmi, keď na sociálnych sieťach šírime memečká, keď premieňame vtip na módny trend, keď si vyberáme trolling za svoj hlavný štýl. Trolling je dôležitý ako istá časť premýšľania, ale sám osebe myslením nie je.
Humor je dobrý, lebo umožňuje, aby sa naša hlava uvoľnila vťažkých chvíľach. Ale sú veci, zktorých sa nemôžeme smiať, asú situácie, vktorých sa smiať nepatrí. Smiech, ktorý nemá hranice, je krutý. Je to diabolský rehot.
Radikalizmus sa stal našou súčasťou – azakaždým, keď na sociálnych sieťach šírime niečo agresívno-jednoznačné, hádžeme ďalší informačný granát do davu nevinných ľudí.
* * *
Vľudských dejinách sú rôzne epochy. Sú také, kde dominuje inštinkt spojenia, pohyb do stredu. Sú aj také, kde dominuje inštinkt rozdelenia, pohyb od stredu. Spravidla sú tieto skutočnosti spojené svojnou. Po veľkých vojnových traumách ľudia často tiahnu kcentru stúžbou zabudnúť na hrôzu. Ale po dlhých desaťročiach mieru sú ľudia znechutení pokojom aprebúdzajú sa vnich zvieratá. Atie zvieratá nemôžu dlho zaspať.
Tieto skutočnosti sú spojené aj sekonomikou. Keď životná úroveň stúpa, ľudia sú ochotní deliť sa so zdrojmi. Keď úroveň klesá, ľudia túžia tieto zdroje vyhrýzť jeden zdruhého zubami.
Vdlhodobej perspektíve žijeme vnajbezpečnejšom aprosperujúcom období ľudských dejín. Ale zkrátkodobej perspektívy žijeme včasoch ekonomickej regresie aúnavy zmieru. Obidve sily hádžu ľudí ku krajnostiam. Jedným znajvýznamnejších súčasných diel je Klub bitkárov amerického Ukrajinca Chucka Palahniuka. Tento román vnímal spoločenský pulz: romantizáciu násilia. Novú romantiku agresie.
Agresia od človeka neutečie nikam: náš mozog, jeho prvotné hlbinné úrovne, ju potrebuje. Agresiu však môžeme stále regulovať. Dokonca občas nastávajú epochy, keď ju spoločnosť začína tolerovať. Avtedy prichádzajú iní, „polytechnológovia“ a „marketéri“, ktorí vedia, ako túto agresiu vyvolať umelo.
Musíme tomu rozumieť. Musíme ju mať pod kontrolou. Nechajte agresiu vtelocvičniach, počítačových hrách ana futbalových zápasoch. Vyžmýkajte ju tam zo seba. Ale pre blízkych nech ostane len láskavosť. Alebo aspoň pokoj.
Vydržať úder je dobré. Ale niekedy je lepšie vyhnúť sa násiliu. Tí, ktorí nedokážu zastaviť prúdy nenávisti, čo znich tečú, sa utopia vo vlastných exkrementoch. Netreba sa tam ponárať za nimi.
* * *
Komédia unás zvíťazila dávno pred úspechom Zelenského. Zvíťazila už vtedy, keď sme rozhovory nahradili vtipmi. Keď memečká nahradili analýzu. Keď „krátke“ myslenie nahradilo „dlhé“ premýšľanie. Keď „krátke“ emócie nahradili „dlhé“ emócie.
Ale zvíťazila aj vtedy, keď začali útočiť na protikorupčných aktivistov, keď zabili Kaťu Kandziuk, keď hľadali vnútorných nepriateľov vobčianskej spoločnosti. Práve vtedy sme si prestali všímať to, čo nás spája. Vstúpili sme na cestu spoločenskej samovraždy. Vsúčasnosti, keď sú ľudia nakazení inštinktom konfrontácie, je dôležité nejakým spôsobom krotiť tieto pohyby rozpadu apohyby štiepenia. Je to zložité, je to boj proti živelnosti. Ale nie je beznádejný. Dnes sa podobáme na dávnych ukrajinských čarodejníkov – záhradníkov, ktorí vychádzajú na pole, aby odvrátili hromy a „rozrezali“ uragán posvätným nožom. Ačasto sa im to aj darilo.
* * *
Odcitujem ešte jedného priateľa, veľvyslanca Ukrajiny vRade Európy Dmytra Kulebu. Nedávno mi vrozhovore povedal: musíme sa dohodnúť na základnej rovine reality. Skôr ako prijmeme informáciu či vystúpime snázorom, musíme poznať základnú rovinu reality. Základná rovina reality môže byť taká: a) Rusko je agresor, b) okupované územia aľudia, ktorí tam žijú, sú naše, c) reformy sú stále potrebné, d) budujeme európsku krajinu, e) potrebujeme silnú ekonomiku abohaté bezpečnostné rezervy, f) nemôžeme dopustiť nezhody vnútri krajiny. Toto sú tie červené čiary stojace pred politikmi, ktorí teraz súperia omoc. Aktorí nám budú vládnuť čoskoro.
Budovať mosty namiesto stien znamená chápať, že nad všetkými nami je dáždnik. Priehľadný anepriestrelný. Atento dáždnik sa volá Ukrajina. Je rôznorodá: ukrajinojazyčná aj ruskojazyčná, pravoslávna, grécko- aj rímskokatolícka, židovská aj moslimská, protestantská aj ateistická.
Nie je svätá ani prekliata. Vnašich dejinách boli svetlé aj temné stránky. Zabíjali nás, aj my sme zabíjali. Máme odpúšťať aj prosiť oodpustenie. Ako ktorýkoľvek iný národ. Ale máme meno atvár. Dom, vktorom žijeme. Strechu, ktorá nás chráni pred búrkou achladom.
Môžeme viesť spory otom, ako vybudovať konštrukciu akde budeme na dvore sadiť kvety. Ale nemôžeme sa hádať otom, či túto strechu potrebujeme alebo nie. Nemôžeme sa hádať otom, či potrebujeme tento dom alebo nie. Anemôžeme ho búrať vlastnými rukami. Nebezpečenstvá bývajú vymyslené aj skutočné. Stalo sa, že žijeme vpodmienkach skutočného nebezpečenstva. Náš dom je ostreľovaný. Jeho steny sú tenké, jeho základ neistý. Amnohí znás sú ešte deťmi. Aj naším bohatstvom sú deti, bezmocné, práve narodené. Musíme ich chrániť aopatrovať. Musíme sa vnoci zobúdzať, keď plačú.
Problémom súčasného sveta je spoločenská samovražda. Vojna všetkých proti všetkým vnútri spoločenstiev. Pozrite sa na rozdelenú Britániu, Ameriku, Poľsko – anikdy nekonajte takto. Každý sa má rozhodovať tak, ako túži aako chce. Pamätať treba iba na jedno. Naša krajina je stále ešte dieťa. Ak ju pustíme zrúk, neprežije.
Preklad: Valéria Juríčková
Tento text bol publikovaný 17. í 2019, ale rozhodli sme sa ho zaradiť vzhľadom na jeho aktuálnosť vpriestore Strednej aVýchodnej Európy.
Volodymyr Jermolenko (1980)
Ukrajinský filozof aspisovateľ. Študoval na L’École des hautes études en sciencessociales vParíži a Stredoeurópskej univerzite vBudapešti. Je laureátom niekoľkých cien ( Prize, Petro Mohyla Award) a vsúčasnosti je prezidentom PEN Ukrajina.
Foto: PENUkraine
