ղľáԾ
çǾ ԴDZá: Temné zákutia srdca
Preklad: Beáta Panáková
Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2020
Na jeseň v roku 2019 nakrátko zvlnilo hladinu francúzskej literárnej scény posmrtné vydanie nedokončeného románu çǾ Saganovej Les quatre coins du coeur z vydavateľstva Plon. Vkultivovanom, profesionálne dobre zvládnutom slovenskom preklade Beáty Panákovej vyšiel román pod názvom Temné zákutia srdca.
Nedokončený text mal podľa Denisa Westhoffa, Saganovej syna asprávcu jej literárnej pozostalosti, slúžiť (skôr) ako synopsis kfilmu. Konštatuje vúvode knihy: „Text nie je úplný, ale tvorí dôležitú súčasť spisovateľkinho diela – aSaganovej čitateľom, ktorí ju poznajú amajú radi, by sa mala sprístupniť celá jej literárna tvorba, aby mohli spoznať jej dielo vúplnosti.“ Natískajú sa teda otázky: Aké miesto má románové torzo vtvorbe F. Saganovej, keďže ho sama za svojho života menila, nedokončila a nevydala? Aký význam má jej výpoveď pre dnešného človeka? Presahuje kdnešku?
Nie román
Dlhý odstup medzi vznikom avydaním knihy Westhoff vysvetľuje problematickým prístupom k Saganovej literárnej pozostalosti. Spisovateľka zanechala za sebou pomerne rozsiahle literárne dielo (dvadsať románov, štyri zbierky noviel, biografický román, jedenásť divadelných hier, niekoľko filmových scenárov, piesňové texty, pamäti, publikované denníky arozhovory) aneusporiadané písomnosti, vktorých sa za nejasných okolností objavil aj text Temných zákutí srdca.
Spisovateľka anovinárka Marie-Dominique Lelièvre uverejnila v týždenníku Journal du Dimanche (19. 10. 2019) rozsiahly článok, vktorom opôvodnosti publikovaného textu pochybuje. Označila ho ako náčrt, pracovnú verziu, nedokončený koncept, len nie ako román. Rozoberá aj peripetie okolo zamýšľaného filmového spracovania, predaja autorských práv za závratné sumy rôznymi subjektmi iďalšie nejasnosti okolo rukopisu. Bližší pohľad na tieto skutočnosti by už zaváňal š첹Իáom, oktorý vživote F. Saganovej nebola núdza.
Dobrý deň, š첹Իá
Škandálom sa začala aj spisovateľská kariéra mladej, vtedy osemnásťročnej autorky, vlastným menom çǾ Quoirezová. Románový debut Dobrý deň, smútok (1954) zožal na jednej strane veľký úspech v čitateľskej verejnosti, na druhej strane odsúdenie časťou francúzskej literárnej scény. Autorka vrománe tematizuje život dobre situovaných Francúzov azlatej mládeže bez existenčných starostí; rozprávačka príbehu, hlavná postava Cécile, predstavuje typ slobodomyseľného dospievajúceho dievčaťa, mladej ženy bez zodpovednosti azáväzkov. Ak by sme veľmi chceli, nesie vsebe aj čosi zo života F. Saganovej. „Román rozpráva odievčati, ktoré sa miluje schlapcom, pričom nie je zaľúbené aani neotehotnie,“ takto lapidárne arazantne zdôvodnila F. ԴDZá príčinu š첹Իáu, ktorý sa rozpútal okolo vydania románu. Odmieta tradičný obraz ženy, politiku, rodinu, úprimnosť ahodnotu citov. Pomerne odvážne zameranie románu vsituácii Francúzska 50. rokov 20. storočia, keď vliteratúre ešte dominovala existencialistická angažovanosť, avsilno maskulínnej spoločnosti sa tradičné postavenie apráva žien menili veľmi pomaly aopatrne.
()dzǰ(ň)DZٱľ첹
Na ilustráciu toho, aký rozmer nadobudol š첹Իá okolo textu vsúvislosti spostavením žien aokolo samotnej autorky, je dobré pripomenúť, že Druhé pohlavie Simone de Beauvoir, ktoré postupne ovplyvnilo verejný diskurz oženách, vyšlo iba vroku 1949, krátko pred vydaním Saganovej prvotiny, no vážnejší pokrok spolitickým dosahom nastal až v 70. rokoch.
F. ԴDZá však nechce meniť práva ani nebojuje za emancipáciu; zostáva slobodomyseľnou aúprimnou pozorovateľkou svojho okolia – prostredia vyšších bohatých spoločenských vrstiev, rodiacej sa konzumnej spoločnosti – alieči vlastné deficity. Bola pozorovateľkou acez svoje pozorovanie aj nepriamou „upozorňovateľkou“, slobodne hovorila otabuizovaných témach svojej doby.
Na prvý pohľad by sa možno zdalo, že Saganovej pohľad sa kĺže po povrchu ľahkého života. Dobrý deň, smútok, za ktorý získala autorka vroku vydania Cenu kritiky, je však aj svojským variantom tzv. bildungsrománu. Protagonistka problematicky kráča po ceste od dospievania kdospelosti. Nemá však silu dospieť. Namiesto výčitiek za smrť cíti iba smútok.
Ikona
Prvý Saganovej román naznačil kontúry afaktúry jej ďalších románov, ale aj jej pôsobenia na francúzskej literárnej aspoločenskej scéne. Do románového žánru nevniesla nijaké poetické inovácie. Jej písanie je pomerne jednoduché ajasné. Keď čitateľ prejaví vôľu rozmýšľať, nájde v ňom aj odkazy na deficity ľudského žitia. Saganovej meno sa nenachádza vnijakých akademických ani personálnych francúzskych dejinách literatúry. Zato sa onej ijej knihách písalo vrubrikách kultúrnej žurnalistiky: Saganovej život napĺňal stránky novín apretriasal sa vmédiách – bohémsky život, kde sa nehľadelo na peniaze, snobská spoločnosť, aféry sužívaním aprechovávaním drog aj so súdnou dohrou, ťažká Saganovej autonehoda, zdravotné problémy, jej manželstvá abisexualita, problémy sneplatením daní anapokon osobný finančný aj intelektuálny bankrot.
Hoci vliterárnej tvorbe sa ԴDZá vyhýbala politickým motívom, angažovala sa už vmladom veku proti Castrovmu režimu na Kube, podpísala sa pod Manifest 121 proti Alžírskej vojne, vroku 1971 podpísala petíciu Manifest 343, ktorou ženy verejne priznávali slobodne podstúpenú interrupciu avystavili sa tak súdnemu stíhaniu. Povedané dnešným jazykom, bola ikonou francúzskej literatúry druhej polovice 20. storočia, blízkou priateľkou prezidenta F. Mitteranda, veľmi silnou predstaviteľkou francúzskej literatúry vo svete avprekladoch, symbolom francúzskej nonšalantnosti amondénnosti, búrliváctva arevolty, hoci – paradoxne – navonok si zachovala plachosť. Život skončila ako stroskotanec – vyčerpaná fyzicky, psychicky i finančne. „Objavila sa v roku 1954 útlym románom Dobrý deň, smútok, ktorý bol svetovým š첹Իáom. Odišla po živote adiele rovnako príjemnom aodflinkanom, čo bol š첹Իá iba pre ňu samu,“ koluje veta zúst samotnej autorky, ktorá dnes zaznieva silou epitafu.
Saganovské ingrediencie dnes
Sloboda, neviazanosť, odvaha, bezočivosť sú vsúčasnej (nielen francúzskej) literatúre atribúty písania výrazne posunuté inam, s iným prahom citlivosti. Včase Saganovej románového debutu Dobrý deň, smútok (1954) ivďalších rokoch by tieto charakteristiky naozaj platili aboli by obstáli. Dnes už tieto saganovské ingrediencie nepoburujú ani ničím neprekvapujú. Čítajú sa inak.
Očo teda vjej poslednej knihe ide? Orozvody, spoločensky poburujúce milenecké vzťahy (svokra azať), citovú vyprahnutosť. „Groteskná rodinná dráma“, ako čítame na zadnej strane obálky, schyľuje sa ku katastrofe, ale vyvrcholenie chýba. Aneuveriteľné zápletky tiež. Dlhé expozície postáv, podrobné, iróniou podfarbené opisy gýčového interiéru, vzťahy síce saganovsky exponované cez povahovo, vekovo acitovo nerovné dvojice, lenže trochu čierno-biele postoje, dojemné otcovské, materinské, synovské, milenecké city. Vytriezvenie zprepiatosti citov,prázdnota, nenaplnenosť života,smútok a pálčivá otázka, ako sa dá žiť spocitom viny za zradu, za smrť človeka či iné zlyhania, typické vypointované Saganovej motívy, to všetko sa dá iba tušiť, všetko zavislo na polceste. Sem-tam sa ešte na oživenie mihnú duchaplné konverzácie obtierajúce sa oťažké kalibre francúzskej literatúry, ktoré sa patrí čítať. Karikatúra bez pointy a sotáznikom na konci. Nedopísaný, nedotiahnutý text: román vštádiu pokusu oromán, pokusu vydolovať zo sledu viac či menej, ale skôr menej dotiahnutých obrazov súvislosti avybudovať oblúk konfliktu.
Vo Francúzsku prijatie tohto opusu nebolo jednoznačné a pripravovaná senzácia okolo vydania v pomerne veľkom náklade sa tiež odohrala skôr v rozpačitom duchu. Vydavateľ dlho zamlčiaval meno autorky inázvu, kniha nefigurovala v edičnom pláne. Efekt vyrátaný tak, aby sa rozochvela vlna nostalgie, aby autorka opäť zažiarila ako neodmysliteľná súčasť francúzskeho literárneho aspoločenského života ipätnásť rokov po smrti.
Podobne zrejme uvažoval aj slovenský vydavateľ, ktorý si spomenul na zašlú slávu aúspech çǾ Saganovej usvojich čitateliek a čitateľov. Jej romány predstavovali včaseprvých prekladov to, čo sa sdemokratizáciou vydavateľského prostredia v60. rokoch 20. storočia dalo pokladať za náznak fenoménu literárneho bestselleru ačo plne korešpondovalo sjej vydávaním v západnej Európe. ԴDZá sa spozoruhodnou pravidelnosťou asrelatívne krátkym časovým odstupom medzi originálom a prekladom začala na Slovensku vydávať už koncom 50. rokov! Román Dobrý deň, smútok vyšiel vo Francúzsku vroku 1954 auž vroku 1958 ho preložil Jozef Brandobur pre Slovenský spisovateľ, dlhé roky Saganovej dvorné vydavateľstvo. Postupne vprekladoch vyšli romány Máte rada Brahmsa?, Omesiac, orok, Akýsi úsmev, Zázračné oblaky, Odtrúbené. Posledným vtejto dekáde bol román Trochu slnka vstudenej vode (Pravda. 1971). Vroku 1977 ešte Revue svetovej literatúry uverejnila preklad Ako sa strom stal gentlemanom. Vďalších dvoch desaťročiach napísala ԴDZá takmer desiatku ďalších románov, pribúdali novely, divadelné hry, autobiografické texty. Vnormalizačných 70. rokoch sa jej tvorba na Slovensku už knižne nevydávala. Presunula sa do časopisov.
Po roku 1989 sa prirodzene dal očakávať vydavateľský návrat kmnohým autorom aj kSaganovej. Jej cesta na Slovensku pokračovala prekladom Sarah Bernhardtová: Neutíchajúci smiech, literárnou biografiou hraničiacou s mystifikáciou, ktorou sa jej podarilo obísť konvencie tohto žánru ivlastnú poetiku. Tento preklad priniesol trochu iný pohľad na Saganovú. Nasledovali texty Obojok, Zrkadlo amnohé reedície starších prekladov. Za povšimnutie stojí aj fakt, že jej romány prekladalo pozoruhodne veľa prekladateľov (okrem už spomínaného J. Brandobura aj M. Kosová, J. Oravec, J. Belnay, V. Müllerová-Husáková, M. Kultáková, V. Dudáš, D. Viskupičová-Fašangová, E. Hažírová, Z. Borovská) aspisovateľkin obraz vslovenskom literárnom živote nikdy neprekročil prah jej prozaickej tvorby. Zhľadáčika vydavateľov vypadli texty z80. rokov. Nové preklady vychádzali opäť takmer synchrónne soriginálmi z90. rokov. Na okraj treba poznamenať, že včeských prekladoch vyšli aj jej divadelné hry amemoárové texty, ba aj kniha Moja matka, çǾ ԴDZá (2012) z pera D. Westhoffa.
Bez senzácie
ԴDZá je vslovenských prekladoch prítomná dlho a pomerne intenzívne. Aj napriek recenziám asporadickým článkom ojej tvorbe autorkin obraz zostal bezfarebný, bez reliéfov asúvislostí. Preto je tu otázka, čím ho vydanie románového torza obohacuje či hádam mení. Vydavateľská stratégia je jasná. Ibaže na škodu veci, papiera a prekladateľkinej energie. Obraz Saganovej diela sa nemení atýmto vydaním nebude ani kompletný. Ak bolo myslené ako kuriozita, tak zvláštnosťou určite nie je, ba ani senzáciou. çǾ ԴDZá sa vie dostať ľuďom aich vzťahom až nesentimentálne hlboko pod kožu, jej inteligentná irónia cieli presne. Keby sme veľmi chceli, v takto nastavenom zrkadle provincionalizmu by sa vjej poslednom románe spolstoročným odstupom uvidelo aj slovenské podnikateľské baroko. Aj so svojím mentálnym nastavením. Lenže to je málo.
Zaujímavejšie by možno bolo zistiť, čo si çǾ ԴDZá myslela oživote mimo typov astereotypov svojich postáv aich konfliktov, ako vnímala vlastný turbulentný život, pripomenúť ju niečím zmysluplnejším. Efektom posledného vydania je zatiaľ iba trochu studenej vody v studenej vode.
Katarína Bednárová (1954)
Pôsobí na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK vBratislave a v Ústave svetovej literatúry SAV. Prednáša dejiny francúzskej literatúry 20. storočia, teóriu literatúry aprekladu, vedie semináre umeleckého prekladu. Vo výskume sa špecializuje na súčasnú francúzsku literatúru a na dejiny ateóriu umeleckého prekladu. Zfrancúzštiny preložila diela M. Tourniera, L.-F. Célina, S. Becketta, B. Viana, A. Ernaux, A. Chedidovej ai.
