ղľáԾ
Motív cesty som si nezvolila do svojho hodnotenia len ako rétorickú floskulu. Cestu považujem za vhodnú metaforu nielen tvorby, ale ijej recepcie – prístupu adopracovávania sa kzmyslu,významu č zážitku. Zistila som však, že cesta sa vzbierkach zminulého roka objavuje pomerne frekventovane aj ako motív, vniektorých knihách dokonca hlavný, rozvíjajúci sa do podoby symbolu č zásadnej témy.
Moje čítanie poézie z roka 2022 teda vytvorilo pomyslenú mapu asociácií, ktoré vedú do prírody, z mesta anaopak, ktoré sa mihajú vmysli, prechádzajú telom, upínajú sa koblohe, vrcholom hôr, nebesiam č ku hviezdam. Rozličné zbierky sa takýmto spôsobom ocitli vedľa seba akomparačne vystúpili na povrch niektoré klady i prešľapy. Moja cesta nevedie striktne od najslabších (hoci nimi začína) po najlepšie zbierky, nepostupujem od štartu kcieľu, naopak, vkaždej odbočke hľadám tie najpríjemnejšie zákutia, ku ktorým sa hodlám vracať, avám odporúčam to isté.
Slepé uličky
Slepých uliček bolo tradične najviac. Nemá význam menovať aanalyzovať všetky debutové anedebutové zbierky, ktoré vyšli, apredsa akoby ani neboli. Ich účnok vyšumí hneď po prečítaní, nenadchnú ani neiritujú, skrátka, len plynúsamy pre seba, bez potrebnej čtateľskej účasti.
Nie jednu, ale rovno tri slepé uličky predstavuje debutová zbierka Moiry (VSSS), vktorej tri autorky, Klaudiu Dočekalovú, Janu Mišekovú aNikolu Kozmovú z básnickej skupiny Spoetika, spája „metaforická niť osudu“, ako sa dozvieme zprebalu zbierky. Neviem, č to tá metaforická niť osudu je, ale sudičky tu narábajú smetaforou poskromne aneoriginálne. Triumvirát najväčšmi uškodil prvej menovanej poetke, vktorej básnení sa mihne aspoň náznak lyriky. Vedľa začatočníckych básní sú umiestnené aj vydarenejšie (k piesni smerujúce) texty (Strácam sa vrealite, Vinné mušky a báseň zo s. 28), ktoré by si však žiadali ďalšie zásahy, minimálne po jazykovej stránke. Oproti tomu básne Jany Mišekovej sú presýtené expresívnymi konštrukciami, otázkami azvolaniami. Syntax je prirodzenej reč vzdialená, prispôsobuje sa zbytočnému rýmu. To všetko mení mladú poéziu na príliš vážnu abezobsažnú výpoveď. Podobne by som hodnotila básne Nikoly Kozmovej. Jej rozjímania rozhodne nepôsobia osudovo, ale náhodne, akoby boli výsledkom dodatočne neupravovaného brainstormingu na určtú tému (za všetky báseň Kam patrím).
Debutová zbierka (Z)matky zmätky (Zum Zum) Sone Dedíkovej Johanesovej je postavená na osobnej skúsenosti, shľadaním ďalších podobných: „A ty to ako zvládaš?“ pýta sa autorka na obálke aja by som rada odpovedať svojimi materskými skúsenosťami, lenže, č sa matke odpustí, spisovateľke sa nemôže, povedal kedysi S. H. Vajanský na adresu prvého pokusu E. M. Šoltésovej zachytiť bolestnú životnú skúsenosť matky (Umierajúce dieťa). Azda prvýkrát sVajanským súhlasím apravdou je, že Šoltésová svoju autofikciu vylepšila, priam priviedla kdokonalosti (Moje deti). Básne Sone Dedíkovej Johanesovej ostávajú na úrovni každodenných zápiskov, veršovaček (gramatické rýmy so schémou aabb), láskavých, ale ismutných, často spadajúcich skôr do (primitivistickej) literatúry pre deti amládež (príhody sdeťmi so snahou ovtipnú pointu). Funkciu zbierky vnímam vduchu hesla na jej obale „Držme si palce!“ ako motivačnú, psychoterapeutickú, bez nároku na umelecké ambície.
Rovnako debutovou knihou (v knihe sa dozvieme, že vydala ešte jednu zbierku vNemecku) je zbierka Tvárou ksebe (VSSS) Daniely Hanouskovej, ktorá už názvom signalizuje smer svojho pohľadu. Napokon však zistíme, že autorka neriskuje veľa; namiesto odkrytia konkrétnych (osobných) tém č otázok ostávajú len neurčté uvažovania bez opory v(pre)žitej skúsenosti. Štylisticky nevydarené básničky reprezentuje vcelku výpovedný autoreferenčný verš: „Z bludného kruhu vyblúď.“ (s. 10)
Štvrtá kniha Juraja Žemberu snázvom Latrína magika (Perfekt) má zase miestami dobrý nášľap (snaha ovoľné radenie predstáv, narúšanie strofických schém, refrénovitosť), prvé takty však prehluší zbytočný verbalizmus aviazaný verš (hoci jednoduchý striedavý často nahrádza náročnejšími variantmi). Zrejme niekde vpozadí je aj hudobná inšpirácia, ktorá sa objavuje aj vmotivickom pláne (Chcem byť saxofonista vPink Floyd, Noty vhorkej čkoláde ainé). Niektoré básne sa blížia kepigramu – formou aj témou –, predmetom ich záujmu sú rôzne literárne ahudobné predlohy, ale aj spoločenské otázky, ktoré subjekt vzťahuje na seba anásledne hodnotí.
Náladové, niekedy príjemne impresionistické sú slepé uličky Ivana Sogela vzbierke Omorskej reč (Pectus). Zbierka má svoje svetlé stránky (napríklad básne Forever, Zlý sen, Omorskej reč) práve vakejsi opojnosti chvíľou, ktorú sa pokúša zachytiť. Jej účnok je však prchavý, rýchlo vyšumí azpoézie toho mnoho neostane. Hoci ide označne oneskorený debut – autor je generačne spriaznený spoéziou 70. a80. rokov, keď publikoval básne vzborníkoch adennej tlač –, napriek tomu je výrazne poznačený začatočníckymi chybami: lexikalizované agenitívne metafory („ako voda / oblizovala jeho chodidlá“, s. 8), prvoplánová hra so slovami (tuleň – tu len, s. 23), rečnícke otázky, predlžované pointy a pod.
Podobne, ale spriznanou instantnosťou – s žánrom aforizmu č (aj kresleného – Fero Lipták) vtipu – pracuje Ondrej Kalamár vzbierke Drobnosti flajstrov (Petrus), zktorej tiež ostane len momentálne pousmiatie („Ceny pozemkov stúpajú. / Plný nádeje si obzerám svoje / 챹پáč...“) alebo zdvihnuté oboče: („K MDŽ prajem všetkým / ženám presne takých partnerov, / akých budú voliť.“)
Nejeden kruhový objazd
Niektoré zbierky autorov aautoriek zo slepej uličky síce vyšli úspešne, ale nepohli sa jasným smerom. Zaradila som sem básnické výpovede natoľko špecifické asebe vlastné, napríklad jazykom, výrazom, že sa neviem rozhodnúť, č po nich chcem alebo nechcem „krúžiť“.
Takáto osobitá (už názvom) je zbierka Erika Markoviča NANEBOVZÝVANIE. ConiunctionAnimarumlnCaelis. (Modrý Peter) Prvýkrát však Markovič vystupuje zo svojej orbity aspoň do takej miery, že hoci je hlavou vnebi, predsa túži byť na zemi aprežívať pozemské slasti istrasti: „nepriazne placho túžiaci po novom, jemnejšie vyššom živote.“ (s. 27) Celková nálada zbierky je barokovo transcendentálna – na jednej strane vedomie smrti, na strane druhej viera vnadpozemský svet, ktorý je modelovaný ako svet nad „nad“, prípadne pod – efektne sa pracuje práve sparadoxom vertikálneho priestoru: „Kde tento svet je hrobom nadsveta, / kde sa niekto nadnebeský takto modlí za naše / vzkriesenie azmŕtvychvstanie aza nás páli sviece, / kde potom celá táto tma anoc je len kúdoliacim / anadol odtiaľ knám padajúcim dymom.“ (s. 28) Citovaná ukážka sa nachádza vnajlepšie čtateľnej básni zbierky Astralicity, ktorá sa končí neurčto, keď po dôslednom nasvietení (slovo svieca apríbuzné motívy sa viackrát opakujú) priestoru nadsveta č nadnebesia (s. 29) môže byť zrazu všetko inak, parafrázujúc slová zo záveru básne. Aspoň častočne tak Markovič skladá poéziu ajej tvorcov zakéhosi piedestálu, kam ich vpredošlej básni umiestnil („[...] sú akoby čísi zlátky vyšším zasiahnutí“, s. 20), a posúva ju do polohy reflexie, sktorou sa môžeme i nemusíme stotožniť. Vzbierke sa mihne iľúbostná téma, najvydarenejšie vbásni Upadanie. Spirituálna výpoveď sa prekrýva sobrazom konkrétnej ženy (menovaná ivdedikácii): „Lebo keď povedľa zaspávaš vo vlaku, / hlavu pomaly tiež tak ďalej zakláňaš, // ústami načatá, akoby si vtomto sne / odkiaľsi zhora túžobne očakávala bozk.“ (s. 15), ktorá však postupne prechádza kmystickej panne večnej zvrhlej vrečach (s. 37). Svojský (eufemizmus) je takisto Markovičv jazyk: nepochopiteľné bodky, pomlčky, prechodníky, množstvo nevlastných prívlastkov, nefunkčným presahov, neologizmov apod., č spôsobuje, že (barokovú) košatosť strieda krkolomnosť výrazu.
Ján Mičko azbierka Maledivský sneh (VSSS) je podobným prípadom, keď sa originálna myšlienka zbytočne zamotáva do množstva slov aich významov. Jazyk autorovi „nedáva“ to, č si od neho žiada – túžba byť objavný sa často končí opačne, zbytočné kombinácie unavujú a upozorňujú na chyby, prekrývajú dobré nápady, pod ktorými myslím, napríklad, oscilovanie medzi vážnym anevážnym. Už pri vstupe do zbierky čítame venovanie šťastnej mačke Lune apotom nasleduje vecné (tu ostáva na čtateľovi č ajkomické) vysvetlenie, č za úkaz je Maledivský sneh azmienka o Mgr. O. Maťkovi. Celkovo je vstup do zbierky pridlhý, okrem venovania, vysvetlenia, poďakovania aúvodných mott obsahuje prvá časť akýsi pododdiel snázvom World of G. Polyanszki a svysvetlivkou pod čarou, vktorej sa opäť kríži vážne shumorným, tentoraz snádychom mystifikácie. Takýto komplikovaný, ale nie nudný vstup do básnickej zbierky sľubuje minimálne rovnakú „zábavu“ aj ďalej. Nanešťastie, ďalej je už „len“ poézia, ktorá síce dokáže pobaviť práve synkretizmom rôznych diskurzov, tém, nálad, štýlov (za všetky spomeniem báseň oexkrementoch anetopieroch Totus homo fit excrementum), ale ktorá značne pokrivkáva vpráci sjazykom, č však konštatuje aj sám lyrický subjekt: „je to také isté / ako pri súvetiach / ktoré netesnia // ako keď nesadnú / nové topánky / fľaša nezmenila / žԲ“ (s. 13). To, že sa (azda nevedome) Mičkova poézia kritizuje sama, je úsmevné avôbec, celá zbierka je zvláštnym osviežením, vtipom, ktorý neurazí. Ale vlastne niekedy aj trochu urazí, keď si napríklad autor myslí, že nevieme, kto je Kierkegaard, Szymborska apod. a má potrebu vysvetľovať všetko (niekedy aj viac) pod čarou, aby sme presne pochopili významové hry jednotlivých básní. Posúvame sa teda od baroka kosvietenstvu?
Zo svojej dráhy nevybočuje ani zbierka Jána Buzássyho Reč bokom (Petrus). Kniha má príjemný obal adopĺňajú ju ilustrácie Vladimíra Kordoša. Nepochopila som však slová uvedené na vloženej záložke/noticke (neautorizované), že zbierka „citlivo reflektuje súčasné dianie“. Témy neašpirujú na aktuálnosť, naopak, sú zámerne všeobecné (Hodnoty, Pokora, Slovensko, ѱDzť ainé) avšedné (Káva ačaj, Kvety, ղšíč첹, Ookuliaroch ainé), sú zozbieranými životnými pravdami ojavoch, veciach č osobách. Odkazujú kžánru epigramu, keďže popri reflexívnej stránke vnich výrazne dominuje didaktická asatirická zložka. Pripomínajú aj glosu – už názvom – poznámky na okraj (ale aj mimo ciest súčasnej poézie).
Žánrovo vymedzené sú básne Jozefa Tatára Slabikovanie duše (Signis) – predstavujú súbor haiku. Tomuto klasickému žánru sa autor venuje dlhodobo (napr. zbierka Andezit, 2014). Hoci Tatárov prístup khaiku nie je inovatívny, nemožno ho nazvať ani ako epigónsky, pretože tie najlepšie haiku varianty zo zbierky vyrastajú zkonkrétneho zážitku, zhĺbky jeho detailu: „V košeli otca: / vtákom zdvora je jedno, / kto núka zruky.“ (s. 28)
Cesty telom i dušou
Zbierku Márie Bátorovej Moment na Moment (VSSS) azbierku Petra Hotru Blúdenie telom () spája spoločná téma vyrovnávania sa splynutím času, so starnutím subjektu a obaja svoju tému modelujú na pozadí nedávnych karantén. Hotra kontext naznačí vprvej básni („V karanténe som vlastne skoro celý život / udržiavam sa množstvom kávy acigariet ačítaním / amedikamentmi“, s. 9), čí zároveň problém „vyrieši“ apresunie do intímneho priestoru interiéru, kpredmetom, ktoré lyrický subjekt obklopujú, ܻžú. Bátorová, naopak, tému karantény rozvíja smerom „von“, č rovnako ozrejmí v úvodnej básni vo forme venovania (spolu s ilustračnou fotografiou Jozefa Bátoru): „Venujem tým, / ktorí znova zaplnili / lavičky acestičky / na Železnej studničke.“ Autorka sa väčšmi pozerá aj mimo svojho priestoru, zaujíma ju, ako sa premenila krajina pod vplyvom spoločenských udalostí. Čítame básne lamenty, náreky nad stavom krajiny, dobou, ale izdvihnutý prst, kriticky osočujúci človeka, jeho ľahostajnosť voč svetu a iným (𱹲ٱٱľé, Svet vyzerá, Kam nás to vedú). Nepriaznivosť bytia subjektka neprekonáva s pomocou prítomnej chvíle, ako by sa mohlo zdať, tá je, naopak, potvrdením plynutia času („moment za moment“, s. 21;), navyše, odkazuje na prázdnotu, ktorú pandemická situácia v subjektke vyvolala – „Len piatky piatky piatky [...] aprekonávajú sa / vničte.“ (s. 16)
Hotrov lyrický subjekt si takisto povzdychne nad plynutím času („roky tečú anezmyselne sa usádzajú vživote“, s. 33), ale dôvody aodpovede na absurdnosť bytia hľadá vsebe, ide až na koniec („slepých mozgových ulíc“), ktoré („definujú môj stav / uzurpujúca dezolátnosť / mám znovu pätnásť / aformujem svet / vlete čítam vtieni pod lipou“, s. 16). Hotra frekventovane využíva motívy neurónov. Človeka prezentuje ako „kvantový“ mechanizmus, skladajúci sa zhmoty („Depresia kvarky telá“, s. 42), rovnako nevyspytateľnej, ako je príchod nového dňa: „ráno prichádza čraz pomalšie aneochotnejšie“ (s. 34). Našťastie, neskĺzne do martýrskej polohy ako Bátorovej subjektka anajlepšie básne pripomínajú skôr bendzákovskú ľahostajnosť anadhľad nad svojím beztak znudeným bytím: „komory samoty pumpujú stále pomalšie / pulz sa veľmi dlho nezrýchlil / bolo by treba poumývať okná / prelistovať albumy fotografií / zistiť č sa stalo“ (s. 44). Prevažujú stavy depresie lyrického hrdinu, cyklické situácie ascény zkaždodenného života – alkohol, káva, osobný priestor, muškáty, kocúr, náznak vykúpenia prostredníctvom vzťahu č tvorby, to všetko utvára vierohodný svet subjektu. Obe zbierky sa líšia aj vo funkcii; zatiaľ č Bátorovej básne sú skôr spasiteľské, chcú prehovárať do duše, Hotrov subjekt na tento aspekt rezignuje, sťažka prehovorí na seba aaj to sneustálou pochybnosťou okvalite azmysle svojho slova, č je sympatické ačtateľné gesto („nemám prsty iného tela / ktoré by trhali moje texty“, s. 53). Škoda, že nie je väčšmi podporené kvalitnejšou (alebo aspoň nejakou?) redakciou, ktorá by popracovala najmä so selekciou textov.
Cesta z mesta
Niektoré zbierky tematizujú mestské prostredie alebo, naopak, ostentatívny odchod na dedinu č do prírody. Zároveň ide obásnické výpovede, ktoré sa snažia pomenovať príznak doby byť aktuálny avypovedať (angažovane) osebe a svete.
Jednou znajlepších zbierok za rok 2022 bola pre mňa kniha Ivony Pekárkovej Možnosti neúspechu (Brak), ktorá spĺňa všetky menované nároky – je živá, svieža apredsa rozkýva tie najhlbšie problémy doby. Prihovára sa čtateľovi, vysmieva sa mu, stotožňuje sa s ním, je nepríjemne kontaktná. Hoci sa dotýka konkrétnych tém aj vymedzeného priestoru a času, zároveň si nárokuje na univerzalizáciu – viaceré básne smerujú až kfilozofickým, existenciálnym otázkam (Pozorovanie prázdna, Pozorovanie kométy Neowise, Otvárací ceremoniál). Objavuje sa tu pre autorku typický moment precitnutia pred skutočnosťou (č už je to pozorovanie kométy alebo olympiády vtelevízii), ktorý však vkonečnom dôsledku precitnutím nie je: kométu nevidieť, ceremoniál je zarchívneho záznamu acitové rozpoloženie subjektov pred obrazovkou si nikto nevšimne. Žiadne „zakúšanie“ holej existencie sa nekoná, práve naopak, vpodtexte vyznieva komicky, akoby nič také ako precitnutie pred holou pravdou (náhlym poznaním) neexistovalo. Pekárkovej osobitý štýl predstavuje aj práca sprvou osobou množného čísla, č umožňuje subjektu striedavo sa obnažovať a zahaľovať – podľa toho, č lyrické my stotožníme „len“ s dvojicou ľudí alebo so širším spoločenstvom. Sebairóniu transformuje na „my-iróniu“, posúvavýsmech adresovaný lyrickému subjektu naspochybnenie vzťahov, ktoré vytvára a do ktorých vstupuje, azároveň komicky poukazuje na „našu“ snahu partnersky aspoločensky (č dokonca ľudsky) uspieť. (Niektoré časti boli použité vrecenzii zverejnenej na plav.sk)
Rovnako zbierka Mirky Ábelovej Dom (Brak) sa usiluje byť súčasná. Kým Pekárkovej subjektka „behá“ po meste, vozí sa vMHD asleduje urbánne premeny, Ábelovej hrdinky sa rozhodnú mesto opustiť – najmä vdvoch oddieloch zbierky poetka tematizuje príbehy žien aich rodín, ktoré žijú mimo mesta. Motív cesty poskytuje poetickej výpovedi silný obrazný potenciál, uÁbelovej však ostáva na úrovni fyzickej cesty. Najlepšia báseň 0 („medzi palec aukazovák / uchop hlavu mestského človeka / zdvihni strechu paneláku / figúrku prenes [...] opatrne / neodtrhni ju“, s. 63) naznačuje, že problematika by nemusela byť spracovaná povrchne, ďalej sa však tento odosobnený aironický tón nerozvíja. Mesto síce ostáva ako nostalgická spomienka (napríklad na kultúrne možnosti), no napriek tomu sa hrdinka pokúša byť na dedine šťastná, č vnáša do textu početné sentimentálne pasáže (miestnosť v hlave). Snaha narúšať stereotypy vzobrazení dedinského prostredia generuje len ďalšie stereotypy. Utvára sa obraz dediny ako presného opaku čstého bytia, čí vyznieva rovnako schematicky ako vminulosti – ako jeden organizmus, ktorý neznesie vybočenie, individualizáciu jeho členov: „keď sa bijú Cigáni, fízli nechodia, / skonštatuje trénerka // apotom všetci cviča / akoby sa nič nestalo“ (s. 81). Tu nastupuje subjektka, aby zaujala postoj avypovedala osvojich zážitkoch, pocitoch apostojoch, ale opäť spreexponovanou dávkou expresívnosti a emocionálnosti: „ýšľ / ako pomôcť žene / ako zabiť muža / ako privolať fízlov“ (s. 81). Akúkoľvek snahu hľadať ambivalentnosť hlavných motívov (dom/domov, cesta, mesto, dedina) nahrádza zjednodušenie, priamočarosť, nefunkčné opakovanie, verbalizmus aslabá reflexívna zložka. Opisy starnúceho domu rýchlo vyčerpajú svoju originalitu apostupne strácajú požadovaný efekt, pôsobia nežiaduco komicky. Táto tendencia vrcholí vnajslabšej anajdlhšej básni zbierky, vgrotesknej scéne súboja antropomorfizovaného domu aženy, zakončeného sériou zvolaní: „toto je môj domov!/nikam neodchádzam!/budem tu stebou až kým sa nerozpadneme“ (s. 45). (Niektoré časti boli použité vrecenzii zverejnenej na plav.sk)
Nad ľudskými vtáče cesty vedú
Nezámerne spolu komunikujú aj nasledujúce tri zbierky: Ako sme sa stali (Juraj Kuniak), Premenená na hudbu (Katarína Džunková), Horolezci (Alena Brindová), ktorých frekventovaným motívom sú jednak zvieratá (v prípade J. Kuniaka aK. Džunkovej výrazne spoločenstvo vtákov), ale aj putovanie (prírodou č konkrétnymi mestami).
Zbierka Juraja Kuniaka Ako sme sa stali (Skalná ruža) je autorovou desiatou (samostatnou) zbierkou apovažujem ju za jeho doposiaľ najlepšiu básnickú výpoveď. Dôvodom je ifakt, že lyrický subjekt sa väčšmi zameral na seba, nie je už hovorcom všetkých ani sprostredkovateľom právd, je tichým pozorovateľom, ktorý sa vracia späť, konkrétne kotázke, č hovživote (vedome č nevedome) ovplyvnilo aako stýmito vplyvmi dokáže naložiť (Rodinná anamnéza, Deskriptívna geometria, Ako sme sa stali kvetmi aďalšie). Mnohí, aj mladší autori č začínajúce autorky majú tendenciu prinášať výsledky, hlásať „pravdy“, varovania, vynášať súdy a pod. Kuniakov subjekt sa, naopak, neustále pýta, stále kráča, je ochotný načúvať – prírode, rodine, iným (ľuďom, miestam, umeniam), sebe. Až potom sa dostáva aj k širšiemu spoločenstvu aotázku „Ako sme sa stali?“ presúva z jednotlivca k celému univerzu. Nejde však o „veľké“ dejinné chvíle, ale, naopak, o zdanlivo banálne momenty, ktoré nás utvárajú: konkrétne dotyky, vône, kvety, obrázky č hudobné party, zvuky. Aj malý detail môže poslúžiť – podobne ako Proustov koláčk namočený včaji –, aby lyrický subjekt znova precitol, nanovo si evokoval vmalých záchvevoch presný zážitok. Subjekt doslova nanovo žasne všetkými zmyslami, afektívna pamäť sa kríži skritickou recepciou (nielen zážitkov, ale aj umenia). Nielen krajina sa otvára, ale aj subjekt sa otvára krajine aj čtateľovi. Miestami neudržateľnú patetiku (vzťahové básne) strieda triezvosť detailu, vecnosť výpovede. Subjekt sa pozerá symbolicky hore k nebesiam (nájdeme aj viaceré prosby kBohu – Dve bytosti), ale aj „pod nohy“, sleduje, kam kráča, neunikne mu život chrobáka, ale ani život pod hladinou vody. Autor pracuje svertikalitou priestoru funkčne, prepája ho – potápanie „medzi podmorskými horami“ (s. 29) – jedno sa tak zrkadlí vdruhom. Zbierka obsahuje plejádu (atlas) vtáctva aj rastlinstva. Použité motívy možno čítať ako paralelu k ľudskému životu, situáciám, stavom lyrického subjektu a pod. Široký záujem o všetko naokolo som vnímala aj ako úctu k všetkému živému, napríklad aj v ekologickom zmysle slova, ale aj sodkazom na etickú stránku Kuniakovej tvorby.
Na zadnej strane obálky knihy Premenená na hudbu (FACE) Kataríny Džunkovej je vyobrazená usmiata poetka svtáčkmi vrukách. Ide osignifikantný moment, vzbierke sa totiž takisto vytvára dojem komunikácie sprírodou, akoby lyrická hrdinka nielen rozumela zvieratám a stromom, ale aj vedela, č si myslia, č by povedali, č by mali povedať. Ak je Kuniakov subjekt skôr pozorovateľ, chodec, ktorý zaznamenáva, vprípade Džunkovej mám pocit, že subjektka ani nemusela vyjsť zdomu. Skutočná predloha (kontakt so svetom prírody na spomínanej fotografii) sa totiž mení nabásnický obrat. Čítame len výsledky vpodobe rečníckych otázok („Prevravte, jablone, je vám tu ťažko žiť? [...] Hron, ty ešte veríš vMarca Aurélia? [...] Apripojte sa aj vy, medvede! Žijete vpraveku? Ako sa zmenil človek?“, s. 10) a reflexií vyslovených poetickým jazykom, ktorého miera prekračuje estetickú únosnosť. Zásadnou témou je, podobne ako uKuniaka, pamäť, ale nad osobnou prevažuje kolektívna, dokonca simperatívom – akoby poetka chcela prízvukovať, č si máme pamätať, miestami nás karhá, že sme zabudli: „Len človek si už nepamätá koho stratil, / iba stromy vo vetre mu čsi ukazujú / posunkovou reču.“ (s. 23) Preberá hlas prírody, ktorá si naopak pamätá všetko, ale akým právom ju „cituje“ a vkladá „jej“ do úst čsi, č „jej“ neprislúcha? Rovnako postupuje vprípade človeka, pripomína jeho zlyhania, od vyhnania zraja až po súčasné, opakujúce sa prešľapy (Veľká noc vRusku, Kyjev, Máj vAlexandrovskom parku ainé). Nemôžem sa ubrániť pocitu, že nám lyrická hrdinka chce tak trochu vstupovať do svedomia, ako v príznačne nazvanej básni List človeku. Navyše jazyk zbierky je značne archaický, navracia sa kdesi kbardom slovenského národa, k Hviezdoslavovi č romantikom: „Buď pozdravený, človek, / to len ty vgaštanoch vidíš sviece, ktoré si sám vymyslel“ (s. 14); „Hviezdy oceľové sokoly / strnulo sa trepotajúce nad poľami“ (s. 27). Ako je zrejmé zcitovaných ukážok, obraznosť je rovnako starosvetská. Zbierke alyrickej hrdinke omnoho väčšmi svedčí, keď hovorí len za seba, keď vychádza zvlastnej skúsenosti, hoci aj tu sa akoby za každú cenu snaží byť vznešená a správna: „Bojím sa zabudnúť náhodné tváre, [...] že zabudnem na orgován, / indiánske mestá aplechový kľúčk, / na tento štvrtok ana vŕzganie severského snehu, / na človeka, sktorým dávno nesúhlasím.“ (s. 39)
Podobnú tému nastoľuje debutová zbierka Horolezci (FACE) Aleny Brindovej. Poetka sleduje mnohé trasy, aj ona sa vydáva na rôzne miesta (Taliansko, Francúzsko, Grécko, zenové záhrady, ale aj Košice č Liptov), ale nie s cieľom, aby nám čsi pripomínala č vzniesla kritiku. Brindovej subjektka kráča somnoho prostejším cieľom – prísť ksebe. Stretáva seba, svoje minulé (detské) „ja“ aj možné verzie seba. Nedochádza však ku konfliktu, zdá sa, že výsledkom je akceptácia: „pokynuli sme si / každá si myslela svoje“ (s. 17). Podobne ako Kuniakov lyrický subjekt, aj ona pátra po svojich koreňoch – otázka ako sme sa stali implicitne zaznieva vsérii básní, vktorých sa vracia ksvojmu rodu, k starým otcom amamám (մDZá, áDZ, Zúst do ucha). Príznakový sa stáva práve ženský rod ato aj vgramatickom význame tohto slova (japonská maľba na ženskom onkologickom oddelení, turistka, thajská masérka apod.). Subjektka sa nevidí len vodraze blízkych, ale inšpiratívne sú pre ňu i ďalšie významné osobnosti, ženy, známe č neznáme (Amelia Earhartová, cimbalistka, kamarátka ainé), ktoré ju môžu mnohému naučť, ale napokon je zrejmé, že posledný krok musí urobiť subjektka sama: „na konci dňa sedíš na gauč / len ty asekera“ (s. 19), čítame vbásni Keby bol kat ženou. Rovnako sama musí vystúpiť na horu č sopku, nazrieť do jaskyne, otvoriť bráničku detstva č brány paláca. Dôležitý topos „hory“ však nezobrazuje len tradične ako výstup na vrchol, ale pripomína aj jeho „druhú“ stranu, zostup dole – č sa deje, keď pokoríme vrchol. Rovnako ide oreflexívnu poéziu, vktorej subjektka často až príliš rozmýšľa nad banalitami, ale originálna imaginácia, ktorá sa objavuje i na miestach, kde ju nečakáme, zachraňuje zbierku pred prípadným uzatváraním sa do svojho sveta (Fotografia). Navyše má poetka cit pre mieru; patetické polohy („Patagónci roztrúsení pod vrchnákom neba“, s. 43) vyvažujejednoduchou, ale sugestívnou obraznosťou („a záliv sa opäť priblížil ako vyliata polievka“, s. 43), nadhľadom č priamo komikou vo forme sebairónie: „ktorý je ten vrcholný bod? // ukázal mi ho neznámy muž / (odznak, Pierre Cardin okuliare, vysielačka) / vysvetlil mi, že mám okamžite vypadnúť zich trávnika“ (s. 45). Zbierka Horolezci je svojská, nenapodobňuje adokáže prekvapiť, je nielen vydareným debutom, ale už teraz sľubuje novú poetku na scéne.
Myšlienkové, matematické ainé (ne)logické operácie
Mentálne cesty, ktoré podstupuje lyrický subjekt (subjekty), ale aj logické operácie, ktoré musí vykonať nielen autor, ale najmä čtateľ, ak chce mať zo zbierky aj čsi emocionálne, povedzme, zážitkové, estetické.
Zbierka Dereka Rebra Nežnosť rozkladu (Modrý Peter) akoby mapovala rozbiehajúce sa cesty, napríklad vmysli pacienta, ktorý zdanlivo chladne čaká na operačnom stole: „tvár pokojne čaká na stole na príchod chirurgov“ (s. 72). Zbierku som prečítala ako jednu dlhú báseň, azda by som povedala (myšlienkové) pásmo, odkazujúc práve na metódu voľne radených obrazov G.Apollinaira. Rebro rovnako kladie viaceré témy amotívy do jedného plánu, bez logických následností, využíva princíp juxtapozície asimultánnosti. Striedajú sa konkrétne amaximálne neurčté obrazy, ktoré sa rozbiehajú na všetky strany, č si vyžaduje aj rovnaký typ recepcie. Motivicky sa zbierka viaže na nemocničné prostredie, dominuje biela farba ajej „odtiene“ (sneh, krieda, zrkadlo, bledá tvár, čstota, priesvitnosť, ľad, porcelán apod.), č umocňuje pocity chladu č prázdnoty („첹č / vstenách žily“, s. 17). Názov zbierky vsebe implikuje nielen stav, ale ičasový rozmer daných javov – za aký čas dôjde kúplnému rozkladu? Vo fyziologickom zmysle slova, ak chápeme rozklad aj ako chemickú reakciu, je potom signifikantné zistenie, že sprievodným procesom zániku je i vznik nových látok (v tomto prípade významov). Vzbierke viditeľne dochádza k narúšaniu básnického obrazu, napríklad prostredníctvom syntaxe. Verše znejú ako vety vytrhnuté zkontextov. Ich pôvodný diskurz sa stratil úplne alebo je mätúci. Čitateľ, ak chce mať zo zbierky estetický zážitok, „loví“ na okraji asociačných sfér – často na úrovni dvojveršia, keď sa striedajú konkrétne aabstraktné výjavy. (Niektoré časti boli použité vrecenzii zverejnenej vKnižnej revue.)
Cesty ako matematické postupy alebo vzorce prezentuje konkrétna poézia Radoslava Rochallyiho vzbierke Rovnicová poézia (Vlna). Preniknúť do tajov tohto typu poézie si vyžaduje skutočne nielen ochotu, ale aj poznanie – častočný návod nám poskytne samotný autor vúvode (do rovnicovej poézie), vktorom nám napríklad vysvetlí, aký je rozdiel medzi matematickou poéziou apoéziou omatematike. Zaznejú tu aj dôležité slová ovizuálnej poézii atakto som aj väčšinu básní zo zbierky „čítala“. Hoci som komplikovaným vzorcom väčšinou nerozumela, zistila som, že nie vždy je potrebná logika: práve naopak, tam, kde ubúdalo logiky, pribúdalo zážitku. Viaceré básne sa tak stali aj vtipnou výpoveďou (respirator blues, chemical love, narodeniny, budúcnosť bez názvu ainé), hoci pomenovať konkrétne, zčho pramenil napríklad humor dlhého vzorca svariáciou slov „nič“, „nie“ apod. snázvom svet poháňaný nihilizmom, netuším. Možno práve zápisom, ktorý evokuje navrstvovanie, keďže vsúvislosti snihilizmom konotujeme skôr ubúdanie anegatívne emócie a tu sa naopak stupňuje optimizmus asloboda (tieto slová sú vzápise aj použité). Na prvý pohľad teda odradzujúca aotravná matematika, na druhé zastavenie vtipná amenej otravná matematika, na tretí pokus originálna vizuálna matika, ku ktorej sa ešte vrátim.
Výrazne experimentálna je aj zbierka Gestotexty (Vlna), publikovaná pod pseudonymom TJ Vjuga. Zatiaľ č Rovnicová poézia sa drží jasne vymedzeného žánru, tu sa pohybujeme na úrovni bližšie nešpecifikovaného gestotextu, č je súbor zvukov aznakov avýznamov agest, inšpirácií aparabásní aobjektov atď. Nachádzame tu foto-vtipy, experimentálne, vizuálne básne, asambláže, denníky, partitúry a iné. Je preto pochopiteľné, že nie všetky sú na rovnakej estetickej úrovni: čsi vnímam len ako doplnok, nieč dokonca ako pózu. Snahu odlíšiť sa potvrdzuje aj predslov rozdelený na dve časti, prvá jeopísaná slovami: „predslov alebo doslov namiesto predslovu adoslovu čže: predoslov“ (s. 7) ahoci je autorom Peter Macsovszky, pokojne by mohol byť doslov aj predslov č predoslov ďalšou básňou zbierky. Macsovszky tu glosuje funkcie rámcujúcich textov vôbec (zbytočné návody kinterpretácii), je vtipný aobratný vo svojej snahe byť rovnako „iný“, ako sa oto usilujú aj Vjugove básne, avkonečnom dôsledku sa im to obom darí. Ešte vpredslove nás nabáda pátrať („A kto hľadá, ten nájde“, s. 7), komu tento literárno-hudobný pseudonym patrí, č, ak to neviete, vám zaberie jednu sekundu googlenia. Je táto informácia vôbec potrebná nadekódovanie textov? Sám autor ironizuje význam odkrývania pseudonymov (hra vbásni ʲܻDZňDZč첹). Ďalším kľúčm by mohlo byť pomenovanie niekoľkých spoločných plôch sinými príbuznými poetikami (K. Zbruž, M. Adamčak) – tu nás však Macsovszky aj varuje, aby sme sa „nepúšťali touto cestou“ (s. 10). Čo teda robiť stýmto experimentom? Ja som si ho prečítala, zahmkala, poobracala vrukách ako Rubikovu kocku, neposkladala ju, trochu sa pobavila (nie až tak, ako dúfa autor doslovu, že by ztoho „mala krv tuhnúť“, s. 93) anapokon odložila – mám dojem, že to je celkom dobré skóre na tento typ poézie.
Cesty kzáhube ľudstva ajeden apol možného východiska
Viaceré zbierky, ktoré vyšli vroku 2022, spája nadosobná téma zániku ľudstva, č už vyslovená explicitne, cez priame (post)apokalyptické obrazy, alebo implicitne, prostredníctvom odkazov na aktuálnu (vojnovú) hrôzu.
Zbierka Kniha tmy (Literárna bašta) Michala Talla má podobu šedej škatuľky, zktorej môžemepovyberať jednotlivé komponenty na skúmanie ačítanie, môžeme začať odvrchu alebo môžeme čsi vynechať, zabudnúť č stratiť. Implicitne (zbierka je bez inštrukcií) pochopíme, že všetky postupy sú regulárne, inak by sme predsa nedržali vrukách tento formát, ale obyčajnú publikáciu vo forme knihy. Najrozsiahlejší súbor predstavujú voľne vložené kartičky snázvom Spevy atance, ktorý sa postupne zvýznamňuje cez atribúty premenlivosti, variabilnosti, viachlasnosti. Na zvukovú stránku odkazujú aj opakujúce sa slová ako „výkrik“, „reč“, „zvuk“ č „hlas“. Hlas a dych sa stávajú synekdochou človeka, jeho osobnosti, zastupujú tvár, meno č názor („o prežitie sa nebojím, obudúcnosť hlasu áno“) apod. Spevy atance možno prečítať ako ukážky zánikov (sveta, ľudskosti, života). Ďalšie časti zbierky by boli potom ich vysvetlenia č vyústenia (alebo predobrazy). Časť snázvom zrod sa vtomto svetle javí ako prapôvodná, č dokonca posvätná „kniha“, ktorá ohlasuje akýsi príchod mesiáša, resp. jeho príchod askazu. Kniha tmy teda nie je len ozániku, ale aj ovzniku, o stvorení sveta – je to však temná kozmogónia – môžeme asociovať knajstarším mýtom (napríklad kakkadskému Enúma eliš), keď ztela starých božstiev vzniká svet nový, tu sa tvorí zčloveka az častí jeho tela, resp. zo spojenia viacerých tiel, zprienikov – duševných i fyzických: „opäť som sa pokúsil dosiahnuť na zem bez toho, aby som sa zohol, azo zeme som / chcel nechať vyrásť nové mesiace, formovať nové povrchy, hory, púšte, jazerá a jaskyne, / miesta, ktoré by vo mne mohol ktosi nový bezpečne obývať po celý život“. Tallo vytvára svojbytný básnický svet spomocou originálnej asugestívnej imaginácie. Motív ľudského tela ako metonymiu krajiny použil Tallo už vpredošlej zbierke, tu sa však ešte výraznejšie univerzalizuje, od jednotlivých osudov sa dostávame k údelu celého ľudstva. Vtomto zmysle je Kniha tmy angažovanou zbierkou, vypovedá ospoluzodpovednosti za stav sveta každého z nás. Poslednou nádejou ostáva kniha svetla, ale zdoterajšieho čítania je zrejmé, že nebude tvoriť antonymum ku knihe tmy. Metafora svetla sa vzbierke aktualizuje ako čsi nežiaduce, preexponované, nieč, č ruší našu jedinečnosť aexistenciu vôbec. (Niektoré časti boli použité vrecenzii zverejnenej vұDzDZá.)
Nepriaznivé pčínanie ľudstva opisuje aj zbierka Anny Ondrejkovej Strmina (FACE), ktorá nadobúda skôr podobu básnickej skladby, keď sa jednotlivé texty postupne sujetovo navrstvujú. Príbehom básní je cesta lyrickej hrdinky pomenovanej ako havrana (asociovať môžeme napríklad kpoézii Evy Luky ajej mytologicko-fantastickým postavám žien, ale imužov zo zbierok Havranjel a پň). Ako sa dozvieme zo zošitového prebalu, zbierka je motivovaná vojnovými udalosťami na Ukrajine. Spoločenská téma je však spracovaná maximálne obrazne, poetka kombinuje konkrétne obrazy s pre ňu príznačnou uvoľnenou imagináciou: „zbierali deti: cez otvorené strážne priepasti sa vznášali / člny, zhadzovali cínové baletky avojačkov“ (s. 12, zvýr. A. O.). Prelína sa kruté skrásnym, drsné plynule prechádza do jemného. Neskutočné sa spája so skutočným, ale práve realita vychádza zdanej dvojice ako šialenstvo, navyše také, ktoré dopustil človek: „muž sa rozplynul vhoriacom: možno / sa nestal: vzali mu zbrane aj doklady, možno / nebol“ (s. 11). Ondrejková neponúka východiská, ale nabáda kúčasti. Zbásní vystupuje ťaživý pocit, strach ohavranu, ktorá je vystavená nebezpečenstvu, uteká, je zneužívaná, umlčaná, je terčm, je koncentráciou našich pocitov. Zpostavy sa stáva podobenstvo okrajine, oľuďoch, ženách, odušiach, ovšetkých, ktorí sú priamo č nepriamo, ale bolestne, zasiahnutí hroznou udalosťou vojny.
Vporovnaní svyššie analyzovanými zbierkami pomenúva aktuálny svet ajeho problémy zbierka Dany Podrackej Posuvné dvere (Skalná ruža) omnoho konkrétnejšie aazda i nádejnejšie. ýǻ徱m je božie svetlo za posuvnými dverami. Poetka pracuje so sakrálnou obraznosťou, ale viera je tu zhmotnená do konkrétnej predstavy, rozmeru, priestoru: „Anjel má krvavý pútec vo vlasoch“ (s. 25); „Milosť je jazmínový kvet“ (s. 19); „Čistá myšlienka je biely kostol na zelenej lúke“ (s. 13); „Dóm je všade“ (s. 46) apod. Podobne napĺňa fyzickým obsahom myšlienky ainé abstraktá: „Tá rana bola hlbšia ako moje telo, presahovala stôl, / na ktorom som ležala, prestretý ľudský obrus // Vyvierala zo mňa rieka.“ (s. 15) Takto „premeneným“ vnímaním potom človek dokáže prijať všetko, nielen lásku, ale aj bolesť (napríklad básne Rana ma naučla všetko a Podobenstvo očajových lístkoch). Cesty kočste sú rôzne – je ňou voda, ale ihudba, pretože „vibrácia lieč“ (s. 15). Slovo tu nadobúda zvlášť dôležitý význam, je záchytným lanom, modlitbou, počatkom, ale iposledným útočskom: „Keď náš čas vyprší, zvinieme sa do slov.“ (s. 35) Postupne pribúdajú motívy ako fotón, teleportácia, častice, svetelná osmička, energia, černa diera apod., božské saprelína skvantovým: „Duša je Božia častica“ (s. 94); „Anjel je číry priestor“ (s. 25). Práve ztohto spojenia pramení možnosť prekonať aj fyzikálne nemožné: „Čierna diera je bod, ktorému vedci hovoria horizont udalostí, / miesto, zktorého niet návratu / Všetko, č pohltí, sa už nikdy neobjaví, jednoducho zmizne // Apredsa sa zachytávame na okrajoch nevypovedateľného.“ (s. 60) Nádej sa potom vlieva aj do aktuálnych problémov – zbierka odkazuje jednak na obdobie vrcholiacej pandémie, ale vzávere aj na začatok vojny na Ukrajine. Podracká znova vytvára pôsobivé obrazy, napríklad s pomocou konkretizácie (zosobnením, lokalizáciou, opisom) abstraktného (Provizórna márnica na klzisku obchodného domu vMadride). Podobne ako Ondrejková, aj ona vyzýva kúčasti (oddiel Messerschmidtove hlavy včase vojny). Ich výpovede sú prepojené nielen priamym odkazom (Evakuačný plán), ale aj motivicky – Ondrejkovej zbierka Strmina sa končí obrazom havrany, ktorá „preletela zavretým, mŕtvym: zbavila sa / mokrých šiat ačí: niekto za ňou kričal“ (s. 20, zvýr. E. U.); Podrackej umiernenejší záver akoby vnášal nádej do oboch výjavov súčasne, akoby bol tým hlasom volajúcim za havranou: „Svetlo na konci tunela nás vrhá späť do života [...] Po jednom lupeni na všetky oč.“ (s. 73)
Tiché (ne)cesty ajedna miznúca cestička
Ďalšie štyri podstatné zbierky za rok 2022 spája cesta ako symbol rozjímania, ako duševná (spirituálna) cesta ksebe, kživotu a naopak.
Tiché veci (Modrý Peter) sú druhou básnickou zbierkou Ľuboslava Adamuščna. Básnik pokračuje vo svojej poetike, ktorú by sme mohli interpretovať s oporouo estetiku ticha, ktorá nepovažuje ticho ajeho deriváty za obmedzujúce, ateda nemajú absenčnú (negatívnu) funkciu, ale tematizujú ticho vo význame „plné prázdno“ (Pozri: Juhásová, J. Básnický minimalizmus. In: Litikon, 2/2022). Manifestačne pôsobí báseň začínajúca slovami: „Vyjdi zo seba / do tichých vecí. // Postoj chvíľu / na prahu slova. (Bez jazyka.) // Príde všetko / očm sme mlčali.“ (s. 16) Dôležitý je práve pohyb, hoci minimálny, ale vpred, smerom knaplneniu: „Strnulo, ale presne, / vždy krôčk za životom.“ (s. 28) Básnik naznačuje viaceré metaforizácie motívu cesty, jej tajomno je podporené mágiou noci č mesačného a iného svetla: „پč첹 / popri nekonečnej stene. // Nesieš sviečku. Dieťa / zakrýva dlaňou plamienok.“ (s. 13) Pocit domova tu zastupujú nenápadné predmety každodennosti ako stôl, hrnček, mlieko, sviečka – je to ten privátny, zosviatočnený pohľad na domov rúfusovského typu. Ktichu smeruje básnik aj vo výraze, zužuje sa počet veršov, niektoré strofy by obstáli aj samy osebe ako pointy: „Končekmi prstov / kreslíme kruh / vrozliatom mlieku.“ Sčasopriestorom pracuje aj lyricky, vjednej chvíli akoby sa rozpínal, vinej zase zmršťoval. Čítame o štrbine, ktorou sa pozerá na svet (s. 32), alebo o králičej nore, cez ktorú preniká prúžok svetla (s. 31) apod. Tie najpodstatnejšie veci sú malé, ledva prejdú uchom ihly, ale za nimi sa ukrýva celé kráľovstvo: „úzka aširoká / dve role môjho sveta“ (s. 37). Hodnotové ambivalencie sa narúšajú funkčne, napríklad rozpad nesymbolizuje čsi negatívne, ale vo svete lyrického subjektu sa naopak ukazuje ako nová možnosť (nový svet): „Mesiac sa rozhorel / vprepadnutej streche. [...] ô?“ (s. 15), rovnako ako práchnivé okno bez skla umocňuje metaforu otvorenia sa poznaniu, večnosti: „Za dverami / vneumytom okne / ako kolibrík / sa chveje hviezda. // Ťuká mi na sklo / vypadnuté zrámu.“ (s. 20) (Niektoré časti boli použité vrecenzii zverejnenej vKnižnej revue.)
Slovné spojenie „tiché veci“ by vystihovalo aj tému zbierky Mlčanie do vetra (FACE) Vladimíra Ďurku. Podobne svoju pozornosť zacieľuje na obyčajné veci, situácie apredmety, scieľom nájsť zmysel takejto každodennosti, ateda života vôbec. Hoci ide odebut, rozhodne nevykazuje známky začatočníckej poézie. Nielen preto, že autor už nie je mladíkom atémy, ktoré pertraktuje, prislúchajú skôr zrelšiemu veku, ale zároveň možno konštatovať, že kvalita básní je vyrovnaná, len málo je takých, ktoré by boli tzv. „výplňové“. Hoci nejde opoéziu vyslovene súčasnú, jazykom je rozhodne moderná, navyše sa jej darí vytvárať vlastný rukopis, ktorý bez ohľadu na historický čas apoetiku komunikuje sdnešným človekom. Básne pripomínajú lyrické zápisky, ktoré zaznamenávajú dni (názov jedného zoddielov) lyrického hrdinu, ale aj širšie udalosti, ktoré sa ukladajú do kultúrnej pamäti ľudstva (napríklad prostredníctvom výtvarného umenia, biblických č mytologických príbehov). Presvedčvé zachytávanie všednosti, ku ktorej pčíta nielen bežné úkony (obliekanie, česanie, starostlivosť odeti, modlitba apod.), ale aj vyrovnávanie sa so smrťou, keď vedomie konečnosti chápe ako nieč, sčí treba rátať denne, napríklad, keď si oblieka ponožky auvažuje aké, „ak ma dnes nájdu mŕtveho?“ (s. 8). Otázku smrti si pohadzuje vrukách ako jablko; raz ako večnosť, inokedy akoprázdnotu, neustále zvažuje, č je vlastne čí akam zapadá on, človek: „Nič neurýchlim, / dá sa len dlho abez prestávky čakať / za stolom alebo vo dverách. Visieť očami / na pántoch. Imitovať jablko, padať / do tvojich rúk.“ (s. 25) Za najlepšie považujem básne, vktorých sa kríži pokora sakýmsi titanizmom vyúsťujúcim do tlmeného sebaironického gesta: „Na temene / mám svoju hviezdu: // otáčam sa za ňou, vyrovnaný / stým, kto príde... // Voda je pokojná a živá. Dnes / sa kráčať neodporúča.“ (s. 19) Výpoveď osciluje medzi zmierením aprijatím všetkého (pozri aj báseň ʰٱň), č je subjektu dané, až po zrazenie ega sodkazom na postavu Narcisa („Pôjdeš pod obraz!“ s. 11). Keď však básnik opustí svoj privátny priestor aod lyrického „ja“ prechádza k „ty“ človek, vtedy estetika slabne, lyrický denník sa mení na morálne podobenstvo č lepšie aforistické básne spointou (najmä básne Hlas, Vbehu, Dve knihy, ýǻ徱). Akoby si sám uvedomoval, že keď chce kázať, nepočúvame, ale keď náhodne čsi zistí, zbystríme pozornosť. Častejšie preto krotí svoje ambície, opäť sa stiahne viac do seba, vyčkáva aniekde tu sa text otvára aj osviežujúcej komike (Ona).
Katarína Kucbelová vzbierke Kbielej (Skalná ruža) nehovorí na prvý pohľad onijakom konkrétnom mieste č rodine, ako zbierky analyzované vyššie. Vpozadí však vnímame fragment príbehu, ako naznačuje uvádzacia veta umiestnená pred samotným textom: „všetky príbehy apostavy sú vymyslené“ (zbierka je bez paginácie). Ak príbeh, tak rozprávač aak rozprávač, tak akýsi hlas bez tela atvaru. Azda je to pomyslená biela znázvu zbierky, akási „priesvitná“ predstava vnútorného hlasu, ktorý komentuje naše konania, aako to už býva, niekedy nám náš vnútorný hlas pomáha, upokojuje nás, hoci môže vyznievať nedôveryhodne, frázovito (č umocňuje aj kontaminácia výpovede anglickým jazykom): „fell free“ (b. 6, b. 17), „good job“ (b. 30), „everything’s gonna be alright“ (b. 34), „nech vás napĺňa pokoj amier“ (b. 9); inokedy tlmčí naše najtemnejšie strachy, predstavy, spomienky („drží ju za členok / ležia na zemi aona sa snaží vytrhnúť“, b. 20), vedieme sním dialóg ako sreálnym človekom, sprítomňujeme, potvrdzujeme tak seba, svoju existenciu („je to osvietenie alebo vyjasnenie?“, b. 32). Pohyb kbielej by potom zastupoval pohyb ksebe samému, priamo doprostred seba, čí sa zbierka otvára duchovným afilozofickým interpretáciám. Výsledok však nie je vábny, resp. je nijaký – je to pohyb k nezmyslu, knevedomiu, neslovám, netvarom, nečasom ak nepoznaniu. Vzbierke sa opakovane objavujú slová vnegácii – buď zvýraznenej časticou nie alebo predponou ne-. Kucbelovej zbierka sa nesnaží dopátrať kpoznaniu č pomenovať nepomenovateľné, naopak, ukazuje, že poznanie nejestvuje. Alebo nie sme schopní ho rozpoznať? nevieme, Աč, Ա𱹲í, neroztopíme sa, nespomenieme si, nepamätáme si, nechceme, nebudeme... „je to biela? / nie, je to sivá“ (b. 25).
Anapokon kráľom tichej amiznúcej cestičky je opäť Ivan Štrpka. Jeho zbierka Hermovská chôdza (Modrý Peter) je pokračvaním známej cesty básnika, ktorý už nie je bežcom, ale skôr chodcom, tentoraz sa situujúci do postavy Herma – posla bohov, ale aj ochrancu pútnikov. Čo však, ak Hermes nesie prázdnu správu? Čo ak je jeho posolstvom mlčanie? Symptomatické štrpkovské motívy prázdnoty, miznutia, stopy č mlčania tak nadobúdajú ďalší rozmer, opäť ich posúva „okrok“ ďalej aznova esteticky objavne. Osobitosť je manifestovaná aj na úrovni žánru – mohli by sme uvažovať opásme, básnickej skladbe č dokonca básni vpróze. Epizácia lyriky je zrejmá nielen zformátu textu, ale aj vzakomponovaní fragmentov situácií, pohľadov (z okna, na cestu apod.), mikropríbehov (rozvinutie trikového filmu Zmiznutie dámy; odkaz na smrť D. Mitanu). Kpásmu odkazuje zase motív chôdze, kroku, vlny, tieňa avôbec tie časti zbierky, ktoré, naopak, pracujú so zahmlievaním, navrstvovaním asociácií: „Autá zmizli. šٰ autá zmizli vmojej hlave. Cesty / sú prázdne. Len celkom na okraji sa vytrvalo leskne / dlhá neprerušovaná čara, ktorá usvedčuje bledý gumujúci pohyb / práve utíchajúcich výkrikov. šٰ odkazy aj značky zmizli. / Zmizli všetky autá plné rozostrených prízrakov.“ (s. 125) Hoci Štrpka, podobne ako Kucbelová, tematizuje prázdno aubúdanie (priestoru, zmyslu, vecí, ľudí, významov atď.), výsledok je predsa len pozitívnejší. Vtomto zmysle sa jeho poézia väčšmi opiera, rovnako ako Adamuščnova, o estetiku ticha – ticho je výpovedné, plné slov oprázdne, miznutí čstrácaní sa. Ide otajomstvo, ktoré síce nemožno vysloviť ani počuť („Myslím na tvoje ústa bez úst. / ̴ / Toto ticho nie je pre uši“, s. 154), ale vŠtrpkovej negácii je stále nieč. Minimálne nám ostávajú ešte ďalšie zmysly, ktorými to nieč môžeme hľadať.
Eva Urbanová (1986)
Literárna kritička, špecializuje sa na reflektovanie súčasnej slovenskej poézie. Publikuje najmä včasopisoch á, Vertigo, Knižná revue, ұDzDZá, Vlna aPlatforma. Vroku 2022 jej vyšla monografia opoézii Evy Luky Medzi snom afikciou. Vyučuje na Katedre slovenského jazyka aliteratúry Katolíckej univerzity vRužomberku. Aktívne sa zapája do literárneho diania na Slovensku (Literárny kvocient, Akademický Prešov, workshopy tvorivého písania haiku, porotkyňa Zlatej vlny vroku 2019, porotkyňa súťaže Básne SK/CZ vroku 2022 ainé). Je autorkou detskej knihy Jeleňatý aKravatý (2019), ktorá získala ocenenie Debut roku čtateľov Knižnej revue.
Foto: archív autorky
