ղľáԾ
Prvé miesto vštudentskej súťaži Esej Jána Johanidesa 2019, ktorú organizuje Literárne informačné centrum, získal Marek Heldi zGymnázia Topoľčany. Jeho text na motívy citátu zdiela spisovateľa J. Johanidesa si môžete prečítať na tomto mieste.
Náš súčasný stiesňujúci svet, v ktorom sa čoraz väčšmi stmieva, je našťastie ešte vždy aspoň kde-tu osvetľovaný spoľahlivými lampami.
Ján Johanides
Zabudli sme na tmu. Zámerne sa jej vyhýbame. Sme obklopení tisíckami svetelných zdrojov. Sú všade. Svietia prakticky celé dni a najmä noci. Všetko okolo nás akoby bolo podsvietené. Permanentne. Márne sa snažíme prižmúriť oči, viečka sú priveľmi priesvitné, svetlo nimi preniká. Zdá sa, že tma je definitívne preč. Je to však naozaj tak?
Možno tá fyzická, ale čo tma, v ktorej sa nachádza naša minulosť. A tá nebola vždy svetlá... A predsa aj v nej kde-tu zasvietlila lampa. Paradoxne, aby posvietila na veci, ktoré niekto v tme chcel zámerne nechať.
Na západnom Slovensku sa nachádza mestečko Topoľčany. Tu som sa narodil, tu som vyrastal. Arád by som svojim spoluobčanom pripomenul príbeh jedného dlho neznámeho hrdinu. Hrdinu, ktorý sa nebál šťuknúť vypínačom, aj keď ho svetlo mohlo zabiť.
Mesto malo bohatú históriu. Od tureckých nájazdov až po prudký priemyselný rast v19. storočí. Takisto malo amá aj veľa významných osobností. Veľa lámp, ktoré pomáhali vidieť svet budúcnosti ako krajší a plnohodnotnejší. A jednou z nich je Rudolf Vrba.
Zvuk tohto mena vám zrejme nič nenapovie. Keď som ho spomenul na jednej hodine slovenčiny mojim spolužiakom, takisto im nič nehovorilo. Nič sa v nich nerozsvietilo. Tápali ďalej v tme. Ato je veľká škoda.
Tento Slovák židovského pôvodu, študujúci aneskôr venujúci sa biológii achémii, vydal viac ako päťdesiat vedeckých prác, vktorých sa venoval problematike rakoviny, cukrovky amozgových procesov.Nič zvláštne, poviete si. Len nejaký ďalší obyčajný vedec, ktorý celý život presedel nad knihami. Ste však na omyle.
Jeho príbeh dramaticky zmenila ničivá druhá svetová vojna. Slovensko, ktoré bolo vtomto čase uvrhnuté do spárov Nemecka, muselo zaviesť auplatnovať protižidovské nariadenia azákony. Mladý, vtedy sedemnásťročný Rudolf Vrba sa ako žid vroku 1942 pokúsil utiecť do Anglicka. Krajiny, ktorá ako maják vtmavej noci, ako jedna zmála krajín, odolávala nacistom, sa ho však nedočkala. Bez dokladov a sdvesto korunami ho odhalili achytili už na maďarských hraniciach. Bol vypočúvaný, mučený aneskôr deportovaný do koncentračného tábora Osvienčim.
So spoluväzňami však zakrátko naplánoval svoj prefíkaný útek. Vblízkosti hranice tábora sa mali stavať nové budovy. Na tomto mieste boli vykopané hlboké jamy. Vjednej ztýchto jám sa skryl Rudolf Vrba spolu sAlfrédom Wetzlerom, priateľom, ktorého poznal už zpredvojnových čias. Obvykle sa po utečencoch ztábora pátralo tri dni. Oni dvaja prezieravo zostali vtemnej jame takmer štyri dni a noci, aby sa ubezpečili, že ich už nebudú hľadať. Po nejakom čase sa im podarilo dostať sa späť na rodné Slovensko.
Tu skontaktovali židovský odboj, ktorý ich odviedol ksvojej slovenskej vetve. Rudolf Vrba bol hlavným autorom 32-stranovej správy, takzvanej Vrba-Wetzler report. Spomocou Wetzlera vnej boli opísané očité svedectvá ozaobchádzaní sväzňami, predovšetkým židovského pôvodu vkoncentračnom tábore Osvienčim. Boli vnej obsiahnuté aj šokujúce správy oorganizovanom masovom vyvražďovaní židov vplynových komorách, alebo oneľudskom využívaní väzňov na otrocké práce.
Táto správa sa dostala najskôr do Londýna kbritskému buldogovi Winstonovi Churchillovi aneskôr aj kamerickému prezidentovi Franklinovi Rooseveltovi. A svetielka nádeje na nápravu krívd sa započali rozsvecovať. Tieto dychberúce svedectvá boli prvým dôkazom obeštiálnej činnosti nacistov vrámci holocaustu aposlúžili ako základ obžaloby pri norimberských procesoch. Vnich sa spojenci rozhodli postaviť neľudských nacistických pohlavárov pred tvár spravodlivosti.
Po vojne sa Rudolf Vrba presťahoval za oceán, do mesta Vancouver v Kanade. Tu vroku 2006 vo svojich 81 rokoch umiera.
Celý život šiel za svojím svetlom. Svetlom, ktoré ho viedlo adávalo mu silu prekonávať tie najťažšie prekážky vživote. Práve toto svetlo, ktoré vňom žilo, žije aj vnás adáva nám odvahu, silu avytrvalosť. Vlastnosti, ktoré sú vživote takmer nevyhnutné. Na niektoré veci si skrátka treba posvietiť.
Jeho odkaz onesmiernom hrdinstve aodvahe je dnes na Slovensku takmer zabudnutý. Ato je chyba. Pre mňa osobne je tento človek zosobnením ľudskej chrabrosti, pretože dokázal prekonať strach asvedčiť oneľudských zločinoch.
Jeho pamiatka by sa mala uctievať ajeho odkaz by mal žiť ako poučenie pre budúce generácie. Pretože ten, kto nepozná minulosť, nedokáže pochopiť ani súčastnosť.
Som odhodlaný stáť pri vypínači a zažnúť v každom lampu, aby videl nielen dopredu, ale aby sa pozrel aj dozadu. Na malé svetielka, ktoré by mali zostať zdrojom vďačnosti a nádeje, že nás tma nikdy nepremôže.
Marek Heldi (2003) je študent Gymnázia vTopoľčanoch.
