ղľáԾ
Alexandra Schmidtová, študentka SpojenejškolyDominika Tatarku vPoprade, je jednou z držiteliek prémií v súťaži Esej Jána Johanidesa 2020.
ٴí. Hľadím vpred. Asama seba sa pýtam, na čo vlastne... čo sa snažím pochopiť? Fyzikálne zákony, ktoré tu sú uplatnené? Asi nie, to nikdy nebola moja parketa. Zhodnotiť to na základe analógie medzi javmi? No neviem, to slovo je už príliš odborné pre niečo takého prvotného zjavu. Amožno len analyzujem to, čo sa už viac do hĺbky analyzovať nedá. Má to určenú svoju funkciu, väčšinu času aj výsledok, ktorý chceme vidieť.
Ešte raz sa pozorne zadívam do zrkadla. Vidím svoj odraz. Nič viac, nič menej. Zdvihnem ruku ku pramienku svojich vlasov a „prekvapivo“ môj odraz ma nasleduje anemešká ani chvíľu vpresnom napodobení. Aj keby som bola obkolesené ďalšou tisíckou zrkadiel, robili by to isté. Ako keď prekresľuješ obrázok cez indigo. Vničom sa nelíši, ak aj hľadáš rozdiel, tak márne. Originalita už dávno nie je „in“.
Vidíš podobnosť?
Avčom?
... ak máš na mysli súčasný svet, tak áno, môžem stebou len súhlasiť.
Ale nehovor to nahlas, nemajú radi, ak vidia, že si si to uvedomil. Hrozilo by, že prestaneš kopírovať každý ich pohyb. No, čo je horšie, už to nie sú zrkadlá. Boli nahradené.
Pýtaš sa čím?
Rozumom mnohých. Veľa ľudí bolo ochotných sa podriadiť.
Takže otázkou je... si ten, koho zrkadlo odráža, alebo ty sám slúžiš ako niekoho odraz?
Snažím sa na to prísť už dlho. Hľadím do zafírovo modrých očí vodraze. Čakám na odpoveď, na sebareflexiu, ktorá mi prinesie ťarchu poznania. Avhlave mi však ide aj tak len jedno...
„Chodím kľuďom, ktorých nechápem, ku ktorým nič necítim asktorými nič nemám. Anevedela by som vám ani povedať, prečo to robím! Možno preto, že sa nechcem stretnúť stými, ktorých obdivujem.“
Ale odpoveď bola viac než jasná.
„Veď to tak predsa robia všetci." Je to už možno skôr zaužívaná slušnosť ako kopírovanie. Alebo nie? Keď si unavený avyšťavený, je ľahšie nechať sa unášať prúdom. Nemusíš odpovedať na zbytočné otázky, nemusíš odôvodňovať svoje konanie, nepotrebuješ mať pripravené tisícky argumentov na sebaobranu. Robíš všetko ako ostatní. Áno, možno „ich" nechápem, môj postoj k „nim“ je skôr neutrálny ako citovo zafarbený aospoločných črtách nemôžem hovoriť ani náhodou. Ale je to tak ľahšie. Pričom ak niekoho obdivujem, je to kvôli tomu, že si to zaslúži, že urobil niečo nezvyčajné ahodné obdivu. Niečím vyniká alíši sa... čo samo obnáša nejakú tú námahu, ktorú je ťažké vynaložiť.
Ale poďme si to zobrať trošku ziného uhla.
Čo ak tí „ľudia“, ktorých nechápeme, sú naše rámy zrkadiel, do ktorých sme umiestnení. Ku nim necítime žiadnu náklonnosť azďaleka snimi nemáme nič spoločné. Nikto znás nevie, prečo aako sa stalo, že sme obmedzení jedným vlastným rámom zrkadla, do ktorého nás uvrhla spoločnosť ajej očakávania od nás. Kopírujeme aodškrtávame si, čo už máme zduplikované azhodne odzrkadlené. Máme sa na seba podobať. Jednoducho dokonalý odraz, niekoľkokrát. Nič viac, nič menej od nás vyžadované nie je. Avšak predstavme si tú krásu uniknúť tomu rámu, tomu spútaniu, tomu nastaveniu stereotypu spoločnosti. Ba čo krajšie, predstavme si, že ten, koho môžeme obdivovať, sme my sami. Každý znás vo svojom vnútri cíti jedinečnosť, ktorá je skrytá. Bojíme sa vymaniť znášho rámu zrkadla, pretože nás zvierajú obavy. Čo si pomyslia iní, čo onás povedia aako sa potom voči nám zachovajú? To je presne ten odraz, ktorý sa nám spoločnosť snaží ukazovať. Avšak robiť veci po svojom ainak nie je to, čo sa máme snažiť skryť aza čo by sme sa mali hanbiť. Každý jeden človek, ktorého obdivujeme my alebo spoločnosť, sa neriadil odrazom zrkadla niekoho iného. Rozbil ten pomyselný rám aurčil si, že odteraz bude on ten, ktorý stojí pred zrkadlom anie je len odrazom vňom. Áno, na začiatku to stálo veľa síl, veľa pádov aurčite aj pochybností. Ale stálo to za tú cenu tých črepín.
Takže na začiatok (vtomto prípade trochu ironicky na záver) buďme sami pre seba hodní obdivu za to, že sme schopní rozbiť rám zrkadla spoločnosti anastavme jej hrdo náš vlastný odraz. Možno dokážeme zmeniť isté veci, isté odrazy zrkadiel anakoniec možno budeme potom my tí, ktorí inšpirujú iných. Aak aj nie, nevadí.
Nebojme sa, čo spôsobia črepy po rozbití. Možno to bude stáť pár krvavých hánkov, kým sa prebojujeme cez odraz niekoho iného, ktorým sme sa riadili doteraz, ale rozhodne to bude toho hodné. Pretože ja nechcem byť len uväzneným odrazom, chcem byť tou, ktorá ten odraz sama tvorí aje spokojná, čo vňom vidí.
ٴí.
Hľadím vpred.
No už viem, na čo hľadím.
Na svoj odraz.
Na svoje oči, ktoré vypovedajú príbeh.
Na svoje ústa, ktoré sú ochotné ho dosvedčiť.
Na svoj odraz, ktorý je len môj anikoho iného.
Len rám zrkadla...
Len odraz...
Nič viac, nič menej.
Esej hodnotí redaktorka Marta Bábiková:
Alexandra uchopila esej tak, že sa len nezamýšľa nad myšlienkou Jána Johanidesa, nerozvádza ju, nekrúti sa okolo nej, ale stavia na nej poschodie, ba niekoľko poschodí svojich myšlienok. Teda citát z diela Jána Johanidesa ju inšpiroval, aby rozvinula svoje úvahy o tom, kto je, ako ačím sa vymedzuje zokolitého sveta, kým chce byť. Naplnila tým aj princíp eseje ako žánru, vktorom autor rozvíja a spája známe či menej známe myšlienky, buď snimi polemizuje, alebo ich dopĺňa ovlastné poznatky, ato smaximálnym osobným zaujatím. Využila na to metaforu zrkadla, vktorom vidíme svoj odraz, navyše obmedzený rámom. Jasne tou metaforou pomenovala povrchnosť, keď sa nazdávame, že na sebapoznanie stačí poznať svoj obraz, aký nám núka zrkadlo, alebo akí sa chceme ukazovať, či ako nás vidia iní. Alexandra svoju štylistickú zručnosť vygradovala vzávere, keď preniesla metaforu rozbitého zrkadla aj do slovného fragmentárneho vyjadrenia.
