��������

Brno nie je len mestom divadiel, ale aj alternatívnej kultúry. Ešte aj ustálenú oficiálnu akciu, konajúcu sa každoročne na mnohých miestach Európy, vie poňať komorne a po svojom.

Ako každoročný návštevník košickej Noci literatúry som bola veľmi prekvapená, že v Brne sa nebude čítať na rôznych miestach, ale čítania budú sústredené vo vegánskom bare Tři ocásci. Tento podnik je dobre známy všetkým alternatívne zmýšľajúcim mladým ľuďom v Brne. Vedie ho kolektív nadšencov (o všetkom rozhodujú spoločne a bar nielen vlastnia, ale v ňom aj sami pracujú), konajú sa v ňom ekologické workshopy a prednášky, stretnutia feministického krúžku a ďalšie pozoruhodné podujatia v rámci ich podzemnej univerzity. Organizácie Noci literatúry sa tohto roku chopil študentský spolok Zeměguľa a Knižnica Jiřího Mahena, ktorá na svojej pobočke usporiadala čítanie pre deti a čítanie mýtov o zrodení človeka a sveta s hudobným sprievodom. Členovia Zeměgule sa postarali o hlavnú akciu v „Třech ocáscích“.

Úvodné klesanie strmými schodíkmi do „pivničných“ priestorov, prítmie, veselá vrava, chutné koláčiky, psíky mapujúce terén, staré gaučové súpravy... Osamelé pódium s ošumelým kreslom, vysokou lampou s prívetivým tienidlom a sviečkou na drevenom stolíku akoby zamrzlo v čase, čakajúc na moderátora so srdiečkami namaľovanými na lícach, ktorý napokon priviedol prvú čítajúcu – organizátorku blokád prvomájového neonacistického pochodu. Žiadnu herečku, spisovateľku či inú známu osobnosť z umeleckej sféry – ale zanietenú aktivistku. Aj ďalší čítajúci patrili k rôznym občianskym organizáciám a hnutiam: Limity jsme my, Brno za slušnost, Fridays For Future či Společně Brno. V dnešných časoch hroziacej ekologickej katastrofy si Zeměguľa pozvala „obyčajných“ ľudí, ktorým aktívne záleží na našej planéte. Práve z ich úst zazneli ukážky zo súčasnej európskej literatúry: švédskej (Bea Uusma: Expedícia – Môj ľúbostný príbeh), francúzskej (Sylvain Tesson: V sibiřských lesích), švajčiarskej (Peter Stamm: Jemná lhostejnost světa), maďarskej (Tamás Jónas: Tatitatitai), talianskej (Donatella di Pietrantonio: Tá, čo sa vracia) a slovenskej (Daniel Majling: Ruzká klazika).

Na akcii som sa od začiatku cítila ako doma – slovenčinu bolo medzi návštevníkmi počuť častejšie než češtinu a aj moderátorom večera bol Slovák. Napriek hojnému počtu Slovákov ma však na Brne neprestáva zarážať fakt, že v knižniciach ani kníhkupectvách sa nedajú zohnať takmer nijaké knihy v slovenčine. O známom fenoméne prekladania slovenských kníh do češtiny ani nehovorím. Avšak Noc literatúry v tomto ohľade milo prekvapila: jedna ukážka sa čítala v slovenskom preklade a ďalšia dokonca v pôvodnom slovenskom znení! Práve Majlingova Ruzká klazika bola vrcholom večera.

Návštevníci mohli okúsiť aj čaro výmenného obchodu (vymeniť si svoje prečítané knihy za knihy niekoho iného) a zaregistrovať sa do miestnej Knihovny Ká, ktorá ponúka zaujímavé tituly z rôznych oblastí. A potom vystúpiť po schodoch späť do reality a obrátiť protiklad sveta „tam dole“ a sveta „tam hore“ naruby.