ղľáԾ
Vrámci podujatí Mesiaca česko-slovenskej kultúrnej vzájomnosti sa 20. októbra 2004 vSlovenskom inštitúte vPrahe konal odborný seminár umelecký program kstoročnici slovenského básnika Laca DZdzé. Spoluorganizátorom seminára bolo Literárne informačné centrum.
Seminár k100. výročiu narodenia básnika, publicistu, politika významného organizátora povojnového kultúrneho života na Slovensku sme nazvali Otvorené okná poézie Laca DZdzé.Pozvali sme naň českých slovenských literárnych vedcov, kritikov pamätníkov jeho vynúteného pražského pobytu po prepustení zkomunistického väzenia. Zúčastnila sa na ňom aj dcéra Ladislava DZdzé Elena Bútorová-Novomeská. Seminár otvorila riaditeľka Ľubica Krénová,úvodné slovo predniesol riaditeľ , literárny kritik Alexander Halvoník.
„Ladislav DZdzý bol nesporne jednou znajcharizmatickejších osobností slovenskej literatúry 20. storočia, ale bol rovnako aj charizmatickým tvorcom slovenských moderných dejín,“ povedal vo svojom úvodnom slove . Ďalej uviedol, že nie náhodou sa odborný seminár koná práve vPrahe, lebo práve toto magické mesto sa od roku 1929 stalo na desať rokov „domovom slovenského chlapca, ktorého pieseň síce nezmenila svet, ale tu písal svoje najbytostnejšie básne, aby napokon musel napísať aj svoje slávne Nelúčenie. Atu sa naplnila paradoxná symbolika jeho života, keď si päť rokov odsedel vo väzniciach, okrem iných ivpražskom Pankráci, aby napokon ďalších sedem rokov prežil vPamátníku národního písemníctví“.
Práve rokom prežitým vPamátniku venovali na seminári svoje vystúpenia českí literárni kritici PhDr. Zdeněk Eis, CSc., prof. PhDr. Zdeněk Kirschner. Práve voddelení Z. Kirschnera, dnes prorektora AMU vPrahe, začalDZdzý po prepustení zväzenia pracovať. „Mohol tam fyzicky byť, ale nesmel existovať ako básnik,“ povedal vo svojej spomienke Z. Kirschner. Napriek tomu ho jeho kolegovia považovali za veľkého básnika správali sa knemu – hoci služobne stojacemu na najnižšom stupni (technicky zabezpečoval rôzne výstavky) – súctou rešpektom. Z. Eis sa rovnako zoznámil sDZdzým vPamátniku. Na jeho otázku, či písal básne aj počas väzenia, DZdzý povedal, že tam napísal okolo 4 000 veršov, no keďže bola núdza opapieriky na balenie cigariet, so spoluväzňami väčšinu tých veršov vyfajčili. Kontakty Z. Eisa s Lacom DZdzým pokračovali aj všesťdesiatych rokoch, keď sa Eis stal redaktorom českého literárneho mesačníka Plamen podarilo sa mu presadiť publikovanie niektorých starších DZdzé básní. Naposledy sa stretli počas dovolenky v Budmericiach vauguste 1968 práve Eis mu prišiel skoro ráno 21. augusta oznámiť, že Československo je okupované.
Na seminári ďalej odzneli literárnovedne literárnokriticky zamerané referáty: doc. PhDr. Martin Kučera, CSc.: Ladislav DZdzý: Dialektika poesie života (Pokus ohermeneutickou interpretaci pozdní tvorby), prof. PhDr. Ján Zambor, CSc.: Poézia ako ústretové slovo (Opoetike DZdzé Nedele Romboidu, ozbierke Stamodtiaľ iné ocykle Dom, kde žijem), doc. PhDr. Mária Bátorová, CSc.: Stratený refrén našej rozrušenej drámy (Poézia Laca DZdzé vrokoch druhej svetovej vojny), PhDr. Peter Valček, PhD.: DZdzé Nelúčenie (Občianska vízia básnické gesto). Záverečným príspevkom seminára bola písomná spomienka básnika Milana Rúfusa Pamätník zPamátnika, ktorá je zaujímavou citlivou spomienkou na stretnutie vtedajšieho vysokoškolského pedagóga jeho študentov sL. DZdzým včase, keď tu pracoval(text vplnom znení pripájame nižšie). Súčasťou seminára bola aj diskusia k jednotlivým referátom, ktorá potvrdila, že DZdzé dielo zostáva stále otvorené novým interpretáciách že mnohé z polôh jeho poézie zostali zakryté nánosom dobových interpretácií. šٰ príspevky zpodnetného odborného podujatia vyjdú vknižnej podobe,bude sa môcť snimi zoznámiť aj širšia odborná verejnosť stanú sa tak zdrojom nového poznávania DZdzé básnického diela.
Na odborný seminár nadviazal popoludní umelecký program pod názvom Laco DZdzý – básnik tichej avantgardy. Podľa scenára literárneho kritika básnika Radoslava Matejova vinterpretácii slovenských a českých hercov MárieKráľovičovej, RichardStankeho, RomanPomajba, JanyŠtepánkovej, JanLangmajera sklavírnym sprievodomtu zazneli DZdzé verše (do češtiny ich preložilѲپč). Skvelé interpretácie popredných divadelných umelcov potvrdili silu DZdzé básnického slova vyvolali silný ohlas uprítomného publika. Na umeleckom programe sa okrem početného pražského publika zúčastnilo aj niekoľko desiatok milovníkov DZdzé poézie zo Senice, mesta, kde básnik prežil časť života venoval mu aj veľký priestor vo svojej poézii.
Obe podujatia sprevádzal aj výstavný projekt Slovenskej národnej knižnice – Slovenského národného literárneho múzea vMartine, ktoré kstoročnici básnika pod názvom Ladislav DZdzý vosnove slovenského života 1904 – 1976 – 2004 kurátorsky pripravil J. Beňovský. Výstava bude vSlovenskom inštitúte inštalovaná do 12. decembra 2004.
Pamätník zPamátníka
Na to, aby sa táto príhoda zonoho času udiala, moje, už dovtedajšie, curriculum vitae malo motívov viac ako dosť.
Դdzé DZdzý existoval umňa už včase gymnaziálnych štúdií, keď som mal nielen prečítané, ale prežité, jeho medzivojnové knižky básní. Dosť vecí som opoézii vtedy ešte nevedel. Bolo mi však mimo akejkoľvek pochybnosti jasné, že autor spomenutých knižiek nie je iba šikovný básnik, ale aj „neobratne“ dobrý človek. Človek vkoži tenkej ako preklepový papier. Teda ľahko, až kruto zraniteľný. Nečudo, že som bol zvedavý aj na to, ako takýto človek „vyzerá“. Preto som sa hneď v prvom ročníku vysokoškolských štúdií vybral na akési zhromaždenie, kde sa on prihováral, živo, nepateticky, vysokoškolákom. Skompletizoval som si tak jeho portrét. Ktomu, čo gymnazista vytušil ojeho vnútri, čerstvý vysokoškolák pridal videné. Aladilo, navzájom sa to doplňovalo.
Niet divu, ak ma potom poriadne zasiahlo, keď sa začal smutne známy pohon na buržoáznych nacionalistov. Podľa obrazu, ktorý som si oNovomeskom vytvoril, som pociťoval aj jeho osudy. Astále som musel myslieť, ako mu teraz asi je v tenkej koži básnika.
Katedra slovenskej literatúry, kde som vtedy bol už asistentom, dostala úradný príkaz vyradiť z knižnice odovzdať jeho knižky. Nuž som raz, kvečeru (kľúče boli kdispozícii), zašiel do knižnice zistiť, čo tam zjeho diela je. Našiel som prvé vydania dvoch jeho zbierok – ľ Romboid. „Potiahol“ som ich svirtuálnym výpožičným lístkom na dlhé roky.
Až keď sa búrka utíšila, vrátil som knižky na to isté miesto. Knihovník sa určite dva razy čudoval. Ale mlčal celý čas, šťastný, že ho ktosi zbavil krutej úradnej povinnosti. Čo vknižnici nebolo, nemohol odovzdať do šrotu.
Aešte niečo. Vtom čase mal som už zhruba hotový rukopis svojho budúceho debutu Až dozrieme. Bola v ňom aj báseň Básnik vo väzení. Báseň, ktorou som si musel uľaviť ztoho, čím ma zasiahol jeho osud. Vtedy som rukopis považoval za nevydateľný ani som sa neuchádzal očosi také. Mohol vyjsť knižne až po smrti Stalina. Lenže ani vtedy nebolo možné vytlačiť tú báseň sdedikáciou. Báseň vyšla bez nej ja som sa mohol iba spoliehať na to, že všetci pochopia, okoho vnej ide. Aj sa tak stalo – každý vedel, okom je tá báseň. Ale vo mne predsa len pretrvávala akási sebavýčitka za nezverejnenú dedikáciu. Dúfal som, že mu to raz budem môcť povedať osobne.
Avšak na to som si musel počkať ešte kôpku rokov. Postalinské rehabilitácie si dávali na čas. Vprvom štádiu sa autoštylizovali ako omilostenie. Apodčiarkli to tým, že omilostení sa nesmú vrátiť do prostredia, vktorom „páchali zločiny“.
Atak DZdzý naďalej zotrvával vPrahe. Len sa mohol presťahovať zPankráca na Strahov. Tam totiž, vznámom „zámečku“, sídlil Památník českého písemníctví, ktorý sa na niekoľko rokov stal DZdzé duchovným azylom aj fyzickým chlebom. Tam sa udialo mnou očakávané stretnutie.
Vtom čase som na spomínanej Katedre slovenčiny bol už odborným asistentom mal som absolvované tri roky ašpirantúry zdejín českej literatúry. Bolo teda prirodzené, ak som študentov katedry viedol na jednej z tradičných exkurzií do Prahy ako ich pedagóg.
Po toľkých rokoch som si teraz už nevedel spomenúť, či návštevu vPamátníku absolvovala celá exkurzia, alebo sme to zredukovali na tých, ktorí oto mimoriadne stáli. Vonom ročníku totiž študovali odbor slovenskej literatúry aj niektorí jej budúci autori.
No keď som sa prehrabal vmasívnom neporiadku príležitostných fotografií, našiel som medzi nimi aj jednu už polozabudnutú. Tá mi oživila ďalšie súvislosti. Sedíme na nej vedľa seba štyria: traja poslucháči - budúci autori – Peter Jaroš, Janko Šimonovič, Ondrej Nagaj ja. Stalo sa totiž to, že ešte stále doznievajúce dojatie zo stretnutia vPamátníku potrebovali sme odreagovať niekde, kde je menej ľudí viac Božieho diela – prírody. Atak sme zamierili zo Strahova rovno na Petřín. Bol máj vplnom rozpuku, nuž sme si šli overiť, ako voňajú Seifertove šeříky. Voňali ešte krajšie než jeho krásne básne Seifert to aj priznal: „Je li však jaro vpršce květu / ne, to bych psáti nedoved.“ Ale nám aj uprostred tej jarnej nádhery nebolo veľmi jarne. Sedíme na tej fotografii vedľa seba a zároveň akoby každý sám pre seba. Na vzdialenom pozadí, no nie nad, ale pod nami, prebodávajú oblohu veže katedrál. Možno tiež podľa Seiferta: „Dvě pěsti knebi zdvíhají Týn.“
VPamátníku sa totiž všetko udialo akosi mimo našich pôvodných zámerov. Tie sa rozsypali pod váhou zážitku.
Prijali nás tam priateľsky, ba surčitým zadosťučinením. Inteligentne pochopili skutočný motív našej návštevy. To, že náš študijný záujem oPamátník je príkrovom na niečo dôležitejšie - stretnúť sa sDZdzým. Neurazilo ich to, naopak, uľavilo sa ich ľudskosti. Ochotne nás knemu zaviedli.
Po dekáde ťažkých rokov som ho teda opäť uvidel.
Čo sa dá o tom povedať?
Niekedy sa vkratučkom trvaní jedného okamihu premietne storočie. Vľúdny ťažko opísateľný pohľad básnikových očí výmluvný stisk jeho ruky ma ubezpečili, že omojej básni vie že mu aj bez dedikácie bolo jasné, komu bola napísaná. Nič nebolo treba vysvetľovať.
Napokon, keby som bol aj chcel, nemal som na to. Vpamäti som mal uloženú jeho podobu zo spomínaného stretnutia vysokoškolákov. Podobu jasného človeka, otvoreného budúcnosti. Ateraz som sa díval na jeho prihrbené človečenstvo, pergamenovo sivú tvár vlasy dokonale vybielené brutálnosťou okoloidúcej neľudskosti. Revolúcie, ktorá sa zvrhla, ako každý ľudský sen, príliš ťažký pre živočícha včloveku ním nezvládnuteľný.
Môj markantný ohryzok začal mi vhrdle putovať hore-dolu, ako preťažený paternoster vbudove príliš navštívenej. Avtej chvíli som na slová veru nebol veľmi súci. Amoji študenti tiež.
Nikomu to však neprekážalo. To rozhodujúce sa tak či tak udialo vzmysluplnom tichu.
Vtichu, ktoré bolo pre neho veľmi potrebným zadosťučinením. Apre nás katarziou.
Pre všetkých prítomných to bola halasovská „slavnost porozumění“, na akú sa nedá zabudnúť.
Pamätník zPamátníka.
