��������

O láske láskavej

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:��

„Láska je stav duše, ktorý povznáša. Ak naozaj milujeme a��kývame milovanej na pozdrav, vnímame inak ešte aj autobusovú kľučku.“ (Ján Johanides: Holomráz)

Skutočná láska nebolí. Už to viem. Prišla znenazdajky, potichu, a ako to býva, neunúvala sa ohlásiť, no ak v niečo úprimne verím, tak v to, že mi ju zoslali zámerne. Vystlala moje dobité srdce a rozhodla sa v ňom ostať, chytila ma za ruku a vyviedla ma z tmy. Nezľakla sa častí, pred ktorými iní zutekali, zdanlivo nepekných, boľavých a zjazvených kúskov mňa, ba naopak, zamilovala sa do nich a naučila ma, že práve v duševnej krehkosti sa ukrýva naša najväčšia sila.

Pomyselne mi ofukuje rany, zakaždým ma prikryje, nech neprechladnem, stala sa lampou, podobnou, akú som kedysi často mávala zažatú, aby som sa v noci nebála. Dovoľuje mi byť zraniteľnou, ale neubližuje. Slzy, ktoré mi palcom stiera z��líc, nikdy nepoužije proti mne, nebola by toho schopná. Skutočná láska osmeľuje žiť. Autenticky. Nesnaží sa vás zmeniť, no aj tak vás mení, lebo vo vás vidí krásno aj pod nánosmi, ktorými sa snažíte chrániť. Postupne osvetľuje vašu pravú podstatu, dušu čistú tak, ako bola stvorená. Tá moja bola predurčená milovať, freneticky a bez strachu. S pocitom, že nespadnem z oblakov, ale do nich. Keď som pomaly prestávala veriť, že niečo také existuje, ukázala mi, že len skrz lásku možno vidieť život skutočnou optikou. Neprestajne moje srdce napĺňala nehou, až ma zrazu nadobro prestalo bolieť.

Je tvárou, ktorú chcem vidieť, keď sa zobúdzam, zaspávam, keď kráčam po tomto chladnom svete s vedomím, že je náručím, do ktorého sa kedykoľvek môžem vrátiť. Tá, ktorú hľadám v dave ako prvú a keď ju zbadám, všetko navôkol sa na okamih zastaví, ktorej črty poznám aj poslepiačky, naspamäť, akoby sa mi vpili do končekov prstov. Mení na prvý pohľad obyčajné predmety na reminiscencie, svojím dotykom ich posväcuje. Čokoľvek, na čo pôsobí, sa stáva výnimočným – rolety dovoľujúce slnku, aby ju ráno pobozkalo skôr ako ja, steny, periny či schody, ktorými za ňou dennodenne kráčam. Všedné kulisy dokázala povýšiť na umenie, vdýchla im dušu a vdýchla ju aj tej mojej. Pamätám si každú kľučku dvier, čo ma od nej delila a každý chodník, čo ma k nej priviedol. Som presvedčená, že som s ňou vesmírne prepojená a moje trasy od počiatku viedli priamo k nej. Nesiem ju v sebe ako talizman všade, kam idem, svojimi dotykmi sa mi vpísala pod kožu.

Tento typ lásky sa dá opísať len veľmi ťažko, je univerzálny��nedefinovateľným súborom emócií, pre niekoho je ako chuť čerstvej kávy či kakaa, vôňa jarných kvetov, pre iných nedeľná slepačia polievka, obľúbená kniha, štebot vtákov či šum mora. V mojich útrobách je hrejivou tekutinou, rozlieva sa vo mne a roztápa každý náznak chladu, je indikátorom toho, že som hodná lásky. Fragmenty nášho spojenia – odkazy, fotografie, lístky z kín a divadiel, sušené kytice tulipánov – si schovávam v krabici od topánok, sú to iba momenty, a predsa sú večné. Túžim jej byť blízko a ešte bližšie, ale žiadna blízkosť mi nie je dosť. Chcem znova a��znova strácať pojem o��čase, zapliesť sa jej do vlasov a už sa nerozmotať. Nemožno mi ju neľúbiť.

Keď dospievame, chcú nás vrátiť nohami späť pevne na zem, pristrihnúť krídla, ale láska sa im vzpiera a��nechá nás lietať, je kombináciou hélia a rajského plynu - vznášajúca a��tlmiaca pády súčasne. Bolo zrazu úplne ľahké ľúbiť vrúcne, hlboko, naprieč dimenziami, a aj tak v��každej z��nich cítiť jej mäkké objatie, volať ju svojím domovom, pevným nemenným bodom, v��ktorom môžem spočinúť. Skutočná láska nás lieči, hoci si to veľakrát ani neuvedomuje.

Vďaka nej dnes verím na zázraky. Až sa raz spočítajú naše dni, som si istá, že bude záležať len na tom, či sme ľúbili, a ak tu má niečo po mne zostať, nech je to práve láska k��nej. Nechtiac totiž dala zmysel celému môjmu bytiu. Oslobodila ma tým, že jej patrím.

Možno nespasila svet, ale zachránila minimálne jednu zblúdilú dušu. A��to stačí, nie?

________________________________________________________________________

Esej hodnotí odborná editorka a redaktorka Alexandra Jurišová:

Text od autorky Júlie Kakačkovej má silný poetický nádych. Prelína sa v��ňom láska ako čosi nehmotné, a��zároveň hmotné. Píše o��nej ako o��dvoch entitách, jedna je abstraktná, existujúca vnútri tela, druhá, naopak, konkrétna – „ktorej črty poznám aj poslepiačky, naspamäť, akoby sa mi vpili do končekov prstov. Mení na prvý pohľad obyčajné predmety na reminiscencie, svojím dotykom ich posväcuje.“

Z��textu, ktorý vyniká svojím pokojom, veľmi cítiť autorkin optimizmus a��je možné badať aj jej pohľad na svet, ktorý si neidealizuje, no snaží sa ho definovať prostredníctvom kvetnatých a��dlhých súvetí. Veľa opisuje, no zároveň neprezrádza. Snaží sa dotknúť všetkého, no tiež ničoho. Na túto esej musí byť človek v��správnom rozpoložení, ideálne unavený po prebdených nociach či svetom a��ľuďmi okolo seba. Hoci jej myšlienky môžu na prvý pohľad vyzerať vatovo a��klišéovito, v��cieli pôsobia celkom inak.

Oceňujem, že na pozadí celého textu robí kulisy konkrétny príbeh, ktorý sa však nedozvieme, autorka ho pred nami totiž necháva ukrytý. Chráni si ho a��verí, že na sklonku života, „keď sa raz spočítajú naše dni, bude záležať len na tom, či sme ľúbili“.

Zároveň však medzi riadkami poukazuje aj na dôležitosť uchovávania si spomienok, na odkladanie lásky do krabíc. To všetko sú „iba momenty, a��predsa sú večné“.

Taktiež odkaz na úžasného básnika Andreja Sládkoviča a��jeho Marínu je dôkazom toho, že autorka nepíše iba tak od stola, nech to má rýchlo za sebou. Nad textom premýšľa a��prepája ho s��už prečítaným a��vypočutým. A��to je dôležité.

V závere svojej eseje píše, že láska „možno nespasila svet, ale zachránila minimálne jednu zblúdilú dušu.“ A��končí ju otázkou: „A��to stačí, nie?“

��

Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:

Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň