ղľáԾ
Alexander Balogh: Etienne Cornevin. Z Paríža do slovenských ateliérov
Bratislava: N Press, 2020
Pre nejedného človeka mohlo byť prekvapením, keď vBratislave 70. a80. rokov stretol na podujatiach neoficiálnej výtvarnej scény mladého francúzskeho intelektuála. Rovnakým prekvapením môže byť, keď otom istom intelektuálovi dnes vkníhkupectve objaví knihu Etienne Cornevin – ZParíža do slovenských ateliérov.
Vseptembri 2020 sa dostala do obehu ďalšia kniha Edície Denníka N z produkcie vydavateľstva N Press. Čitatelia mali doteraz možnosť zaobstarať si z „eNka“ okrem iného viacero titulov, venovaných životu osobností známych zväčša zpolitiky, kultúrneho života či športu. Za zmienku istotne stoja knižne vydané rozhovory sFedorom Gálom, Zuzanou Krónerovou, Matejom Tóthom aďalšími. Okrem týchto dialógov sa niekoľko kníh zaoberalo aj analýzami osobností, ktoré sa včasti spoločnosti nespájajú práve spozitívnym hodnotením. Tieto „osobnosti“ si dovolím vnašom texte opomenúť, ikeď mnohé boli autormi spracované majstrovsky. Tentoraz však edícia prináša knihu, ktorá sa nezaoberá niekým známym z verejného života auž vôbec nie niekým, koho pôsobenie by sa hodnotilo ako negatívne. Oným človekom je Etienne Cornevin (*1950 – + 2016), Francúz, ktorého životné okolnosti priviedli na Slovensko.
Autorom knihy Etienne Cornevin–ZParíža do slovenských ateliérov je Alexander Balogh, redaktor Denníka N, ktorý sa venuje prevažne témam zoblasti kultúry, umenia aliteratúry. Na 148 stranách sa autor snaží priblížiť netradičnú osobnosť prostredníctvom vlastných textov, doplnených množstvom citácií z Etiennových prác aspomienkami súčasníkov.
Hneď vprvej kapitole autor prerozpráva príbeh otom, ako sa mladý francúzsky filozof, absolvent významnej parížskej Sorbonne, dostal vroku 1976 za zvláštnych okolností do Československa. Cornevin sa snažil vyhnúť vojenskej službe, apreto sa rozhodol využiť jej náhradu, čo pre osobu jeho vzdelania vtom čase predstavovalo ísť vyučovať francúzštinu do niektorej znefrankofónnych krajín.
Začal najprv na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika vPrešove, no po dvoch rokoch sa spolu s manželkou Arlette rozhodli presťahovať do Bratislavy, kde zostali až do roku 1988. Cornevin vyučoval francúzštinu na viacerých stredných školách, no už krátko po príchode do Bratislavy začal budovať svoje kontakty s vtedajšou neoficiálnou výtvarnou scénou. Medzi výtvarníkmi, sktorými sa spoznal azačal snimi neskôr spolupracovať, boli mená ako Igor Minárik, Marián Mudroch, Marian Meško, Milan aKlára Bočkayovci aďalší. Postupne sa zoznámil aj sinými umelcami, navštevoval ateliéry a spoluorganizoval výstavy. Svoj intelektuálny potenciál pri nich využil, keď kjednotlivým výstavám pripravoval texty, okorenené dávkou svojského literárneho prejavu.
Aktívny podiel
Otom, nakoľko aktívny bol medzi výtvarníkmi neoficiálnej scény 70. a80. rokov, svedčí druhá kapitola knihy. Vnej sa spomína konkrétnejšie jeho vzťah kumeleckej skupine A – R, ktorej členmi boli okrem výtvarníkov spomínaných vyššie aj Ladislav Čarný, Daniel Fisher, Vladimír Kordoš, Otis Laubert aDezider Tóth. Skupina A – R síce vznikla oficiálne až vroku 1991, jej postupný vývoj sa však začal už omnoho skôr najrôznejšími aktivitami, na ktorých mal Cornevin aktívny podiel. Vkapitole sú výpovede jednotlivých osobností, ale aj útržky textov, ktoré pre nich Cornevin vrámci výstav akatalógov napísal. Spomienky sú neraz dojímavé, vtipné, no často zároveň kritické. Odzrkadľujú, nakoľko bolo vtedajšie prostredie rozmanité, podnetné aotvorené kritickému diskurzu, vktorom, zdá sa, zčasu na čas vznikali aj názorové rozkoly.
Vďaka jeho otvorenej akomunikatívnej povahe, filozofickému vzdelaniu anapokon aj dobrým rodinným základom (jeho starý otec Louis Réau bol významný francúzsky historik umenia) sa zneho časom stal medzi výtvarníkmi uznávaný odborník na československé súčasné umenie. Najbližší vzťah mal však Cornevin ktvorbe Rudolfa Filu, ktorý bol pre neho istým spôsobom ideálnym umelcom afilozofom zároveň. Práve tretia kapitola spomína hlboký záujem Cornevina oFilovo dielo, pričom popri inom autor uvádza aj nekonvenčný rozhovor týchto dvoch pánov zroku 1994.
1 200 strán
Štvrtá kapitola, ako napovedá názov, otvára ďalšie „výberové príbuznosti“, prinášajúce na Cornevina čiastočne odlišný pohľad. Okrem iných tu oňom totiž rozprávajú dve popredné slovenské historičky umenia, Zuzana Bartošová aJana Geržová, ktorých fundované názory môžu pomôcť vzhodnotení Cornevinovho odborného pôsobenia, či lepšie povedané, k zaradeniu jeho prác do širších umelecko-historických kontextov.
Dalo by sa povedať, že názov ďalšej kapitoly „Tisícdvesto strán dizertačnej práce“ hovorí sám za seba. Po návrate do Francúzska Cornevin obhájil vroku 1989 na Université Paris X dizertačnú prácu na tému Osobnosti aestetika súčasného umenia vČeskoslovensku. Práca srozsahom viac ako 1 200 strán sa skladá zoštyroch dielov, pričom prvý diel bol prekladom knihy Jindřicha Chalupeckého Na hranicích umění, druhý sa zaoberá tvorbou Rudolfa Filu, tretí aštvrtý sa zameriavajú na vybraných slovenských ačeských umelcov. Už fakt, že vzahraničí vznikla taká rozsiahla práca očeskoslovenskom neoficiálnom umení, sa môže javiť prinajmenšom ako pozoruhodný.
Posledné kapitoly sa venujú dvom činnostiam, ktorými sa Cornevin výrazným spôsobom zasadil opropagáciu slovenského ačeského umenia doma iv zahraničí. Prvou činnosťou bolo organizovanie výstav českých aslovenských umelcov, do ktorých vkladal mimoriadne úsilie. Ako však texty dokladajú, výstavy sa nestretli vždy stakou spätnou väzbou, akú Cornevin očakával, no napriek tomu vytrvalo pokračoval ďalej. Tou druhou aktivitou bola tvorba dokumentárnych filmov oslovenských výtvarníkoch arozsiahla publikačná činnosť, pre ktorú zriadil vlastné vydavateľstvo, grafické štúdio aj časopis.
Text knihy dopĺňa autor ešte rozhovorom sArlette Cornevinovou, Etiennovou manželkou,rovnako zapálenou šíriteľkou slovenskej kultúry vo Francúzsku.
Úplný záver knihy predstavuje Epilóg, ktorý jezároveň súhrnným a mimoriadne hlbokým ohliadnutím sa za Cornevinovým pútavým životným príbehom. Ten sa skončil predčasne po ťažkej chorobe 2. mája 2016. Kniha je však úprimným vzdaním holdu osobnosti, popisujúc omnoho viac, než dokáže obsiahnuť život jedného človeka.
Sdávkou nadhľadu
Kniha Etienne Cornevin – ZParíža do slovenských ateliérov sa vyznačuje dokumentárno-popularizačným charakterom a publicistickým jazykom, vďaka čomu sa číta mimoriadne ľahko. V snahe o odzrkadlenie Cornevinovej povahy autor knihu okoreňuje dávkou nadhľadu, čo znej robí tú správnu „intelektuálnu oddychovku“. Sama osebe nie je umelecko-historickou literatúrou, to si však ani nenárokuje. Napriek tomu však môže byť mimoriadne prospešná pre tých, ktorí sa dejinami umenia na Slovensku vdruhej polovici 20. storočia zaoberajú. Prináša totiž veľmi dobrý obraz otom, ako neoficiálna scéna vposledných dvoch desaťročiach socializmu fungovala, prípadne, aké mala špecifiká. Aj na nich totiž stavia to, čo dnes nazývame slovenským súčasným umením.
Adrián Kobetič (1995)
Absolvoval štúdium dejín a teórie umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Zaoberá sa stredovekým a súčasným umením, v rámci ktorého pripravil viacero výstavných projektov. Je doktorandom na Ústave dejín umenia Slovenskej akadémie vied a FF Trnavskej univerzity. Žije v Trnave.
