ղľáԾ
Lukáš Onderčanin zostal vo svojom prvom dokumentárnom románe verný dobrým novinárskym koreňom.
Priznám sa, prekvapila ma prítomnosť tejto knihy na pulte kníhkupectiev. Vdávnejších rokoch sme síce neraz natrafili na príležitostné, ba až stereotypné články oInterhelpe, československom družstve, či skôr komúne v20. a30. rokoch minulého storočia vSovietskom zväze. Alezrazu kniha? Aprečo nie? Keď prekvapenia, tak vydavateľstvo Absynt, takpovediac, má na ne nos. Ide oUtópiu vLeninovej záhrade, vydanú vroku 2021 ako knižnú prvotinu zahraničnopolitického redaktora denníka SME Lukáša Onderčanina.
Vprvej polovici 20. rokov vČeskoslovensku eufória zo vzniku nového štátu rýchlo vyprchala. Znej sa aj tak nedalo žiť, ľudia hľadali prácu aveľmi často aj vzahraničí. V západnej Európe, za morom. Nádeje sa obracali aj krevolučnému Rusku. Spisovateľ Ivan Olbracht, autor Nikolu Šuhaja lúpežníka, baladického príbehu zPodkarpatskej Rusi, tam videl ,,najlepší, najspravodlivejší, najkultúrnejší štátny útvar“. Politik apublicista Jaromír Nečas kritizuje Olbrachta ajemu podobných nadšencov, lebo vporevolučnom Rusku „videli len to, čo im ukázali komunistickí funkcionári avodcovia“.
Lenže Rudolf Mareček, zakladateľ robotníckeho ľavicového družstva Interhelpo anajmä ,,obchodník sutópiou“, ako ho nazval Lukáš Onderčanin, presvedčil stovky bedárov, ale aj kvalifikovaných robotníkov, že Rusku patrí budúcnosť. Treba mu pomôcť vbudovaní novej spoločnosti. Vsychravom ráne 29. marca 1925 sa zo železničnej stanice vŽiline vyberá na tisíce kilometrov dlhočiznú púť do Strednej Ázie, do Kirgizska, prvý transport Interhelpa. Tristo ľudí, Slováci, Česi, Nemci, Maďari atď. nasadlo na dvadsaťštyri vagónov – osobných inákladných, na ktorých sú aj sústruhy, dieselové motory, jedno malé nákladné auto atraktor.
Je tam aj rodina Štefana Dubčeka, stolára zUhrovca, smanželkou Pavlínou a dvomi synmi – päťročným Júliusom atrojročným Alexandrom. Tak ako všetci členovia družstva, aj oni museli zaplatiť – muž 5 000 korún, žena 2 000 adeti po 1 000 korún. Ľudia popredávali svoj neveľký majetok, požičiavali si, zaviazali sa splatiť členské zbudúcich zárobkov, aby mohli ísť do vysnívaného raja kdesi pod hory Ťanšanu. Trojročný Šanko Dubček si až tak jasne nepamätal tie dni. Zrozprávania rodičov však do svojich memoárov napísal: ,,Nepochybne ani jedno ztakmer stoštyridsať detí nemalo jasnú predstavu, kam ideme a prečo. Ale aspoň ich rodičia to vedeli alebo si mysleli, že to vedia: šli za chlebom ašli hľadať sen.“
Keď prišli po mesiaci do kirgizského Pišpeku, roľníci žmolili vrukách vysušenú stepnú pôdu: ,,Je toto ten raj, ktorý nám sľuboval Mareček?“ On ostal vŽiline, nemal vporiadku vysťahovalecký pas; prišiel až po šiestich rokoch. Ktosi zvlaku utrúsil: ,,Tak to sme prišli na koniec sveta.“ Zo stanice bolo vidieť vdiaľke nejaké učupené chatrče, jurty, akési podlhovasté stajne. Išlo o pozostatky bývalého zajateckého tábora avari dve jednoposchodové budovy – to bol Pišpek.
Apredsa prišli vnasledujúcich rokoch ešte tri transporty členov československej komúny alebo družstva Interhelpo. Posledný v roku 1932. Keď z nich vysťahovalci vystúpili, váhali; niektorí dlho nevydržali, ale zväčša zostali. Obdivuhodne pracovali, žili a spočiatku netušili, že vrozbiehajúcej sa kolektivizácii na vidieku budú aj svedkami hladomoru, neskôr obdobia veľkého teroru, ktorý postihol aj mnohých z nich. Vyrástla nábytkárska fabrika, garbiareň, veľká kovoobrábajúca dielňa, textilka ana jeseň 1926 sa vPišpeku, vtedy už premenovanom na Frunze, rozsvietili aj na verejných priestranstvách žiarovky. Michail Frunze bol rodák zPišpeku, známy boľševický vojvodca zobčianskej vojny, ktorého porovnávali s Napoleonom. Bol chorľavý a zomrel ako 40-ročný. Dnes sa miliónové hlavné mesto už nevolá po ňom, ale Biškek.
Vpolovici 30. rokov tvorili závody Interhelpa asi pätinu priemyselnej produkcie celého Kirgizska. Jedným ztajomstiev ich úspechu bolo, že si vsovietskom hospodárskom systéme dlho dokázali zachovať určitú autonómiu. Boli úspešní, ale nadobudli aj ,,prasmutné skúsenosti“, ako píše Alois Prostějovský Janovi Jandíkovi do Bratislavy, ktorý sa chystá na cestu sďalším transportom do Kirgizska. Varuje ho pred ,,prílišným optimizmom“.
Vsovietskom Rusku vrátane Kirgizska vzrastá vtom čase paranoja apodozrievavosť režimu voči vlastným občanom a takisto cudzincom, ktorí im chcú úprimne pomôcť. Medzi nimi aj voči členom družstva Interhelpo. Nejednému sa nepodarilo uniknúť pred chápadlami veľkého teroru stalinistického režimu. Medzi jeho prvými obeťami bol aj jeden zo spoluzakladateľov komúny, určitý čas aj jej predseda Donáth Lániček. Vraj bol nemecký špión. Pavol Kainz prišiel do Frunze zo zakarpatskej dediny Palanok pri Mukačeve. Zo sovietskych novín si vystrihol obrázok, na ktorom boli so Stalinom ďalší členovia politbyra – Kamenev, Bucharin aZinovjev. Keď ich postupne odsúdili azastrelili, Kainz na výstrižku znovín každého znebohých označil krížikom. Príslušníci NKVD ho zatkli apýtali sa ho: ,,Kedy ste sa chystali urobiť kríž aj nad súdruhom Stalinom?“ Kainza, teraz už ,,nepriateľa“, poslali rovno na smrť. Vo Frunze len za štyri dni, od 5. do 8. novembra 1938, odsúdili ana nádvorí väznice zastrelili 137 ľudí.
Štefan Dubček sa vroku 1938 vrátil aj srodinou do Československa. Jeho syn Alexander neskôr vpamätiach napísal, že ,,tisíce cudzích komunistov padli za obeť nezmyselným represiám vSovietskom zväze aich osud nebol ani vtedy tajomstvo“.
Interhelpo prestalo existovať vseptembri 1939, keď aj ich posledné dva najväčšie podniky – textilka agarbiareň – prešli úplne do rúk sovietskeho štátu. Niektorí ešte zostali, iní sa vrátili, za vojny viacerí bojovali vo Svobodovom československom armádnom zbore, starší syn Dubčekovcov – Július - zahynul v bojoch počas Slovenského národného povstania.
Iniciátor vzniku Interhelpa Rudolf Mareček sa dožil síce vzostupu Alexandra Dubčeka v60. rokoch minulého storočia, ale zistil, že Dubčekove vízie sa zásadne odlišujú od jeho názorov. Vjúli 1968 píše, že do vedenia komunistickej strany vČeskoslovensku sa ,,dostali dobre maskovaní nepriatelia“. Na rozdiel od drvivej väčšiny občanov nášho štátu bol veľmi spokojný, keď knám 21. augusta 1968 vtrhli vojská Varšavskej zmluvy.
Lukáš Onderčanin zostal vo svojom prvom dokumentárnom románe verný dobrým novinárskym koreňom. Dobre sa číta. Nazbieral neuveriteľne veľa materiálu zdávnejšej histórie apritom zrôznorodého, často protichodného názorového spektra. Pri jeho spracovaní preukázal zmysel pre konkrétnosť, neupadol do špekulatívnej roviny. Je empatický ačo robí, robí snadhľadom, v presvedčivej umeleckej podobe, poctivo sa prekopávajúc mnohovrstvovosťou pravdy života. Aj preto niet divu, že jeho debut odborná porota zaradila do desiatky nominovaných kníh na prestížnu literárnu Cenu Anasoft litera.
Lukáš Onderčanin: Utópia v Leninovej záhrade
Žilina: Absynt, 2021
Foto: Absynt
Július Lőrincz (1940)
Novinár, publicista, odborník na zahraničnú politiku. Do roku 2002 pracoval v denníku Pravda, neskôr na Veľvyslanectve SR v Chorvátsku. Niekoľko rokov pôsobil v Tlačovej rade SR.
