Obyčajný život takmer obyčajného človeka

Ocenenieza druhúmyšlienku získalajNicolas Švec,ktorýje študentomGymnázia Vojtecha Mihálika v Seredi.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.

Tretiaprémiaza druhú myšlienku:

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:

„Dom už spal, keď som sa ocitol vjednom zjeho sŕdc.“

(Ján Johanides: Podstata kameňolomu)

Zostupoval som nižšie anižšie, schody sa mi pod nohami míňali rovnako ako myšlienky na deň, keď som ju videl posledný krát. Biela hmla mi zaplavovala myseľ aja som cítil, ako krok po kroku slabnem. Okrem životnej sily zo mňa vyprchával aj záujem podporujúci nádej vznovuzrodenie. Pred očami sa mi rozmáhali obrazce tvorené čiernymi tvarmi pripomínajúce bludiská, ktorých začiatky sa rovnajú koncom avo zvukoch, ktoré na mňa zo stien kričali som rozpoznával hlasy svojich najbližších. Čím hlbšie som sa na zdaním sa nekonečnom schodisku dokázal dostať, tým viac vábivá melódia pokoja slabla.

Majestátne sídlo na kopci, monument ľudských myšlienok, zatemnených emócií asnov. Jeho komnaty som obchádzal bez zastavenia. Prázdne pohľady na poklady jednotlivých izieb mi vživote trieštili všetky pocity, ktoré kveku dieťaťa patrili. Vodrazoch zrkadiel som rozpoznával príbehy, ktoré ma vspomienkach vracali na miesta, kde som naskytnuté pocity vnímal najintímnejšie. Vkomnate šťastia sa mi zračili hviezdy, pod ktorými sa ukrývali duše tých, na ktorých mi vživote najviac záležalo. Izby smútku astrachu vsebe držali pod zámkom svetlá, ktoré sa mi ako ostrie nabrúsených nožov drali pod pokožku azanechávali na mne žiariace jazvy minulosti. Vpredsieni sa vznášal oblak dôvery, takmer totožnej tej, ktorú do mňa dennodenne vkladala moja matka avráme dominantnej pahreby som si stihol všimnúť tváre hnevu, ktoré mi kúsok po kúsku vytrhávali zo života slobodu.

Postupom času, ako sa zostup vpodobe točitého schodiska menil na dokonale hladkú podlahu, začali sa mi priamo pred zrakom objavovať silnejúce slnečné lúče lákajúce všetko živé do roztvorených vstupných dverí vedúcich do poslednej z miestností. Cítil som jej búšenie – vedel som, že je srdcom, dušou a mysľou toho domu. Chytila ma za ruku, konce zjej svetlých šiat sa mi obtierali onohy. Bola nádherná, akoby mi ju zaslali sami anjeli. Pozdĺž na pohľad nekončiacej chodby sa vo chvíli rozsvietili odlesky zmyslených svietidiel aja som si posledný krát dovolil nazrieť do jej bezbrehých očí. Tvár mala snehovo bielu a nevinnosť, ktorá trieštila z jejnevypovedaných viet ma celkom pohltila.

Vykročili sme vpred. Ruka vruke sme prekonávali všetky nástrahy aspoločne sme sa nechávali unášať silou sladkých rečičiek ainých klamstiev, ktoré nám do vienka ako celkom mladým nadelili. Žiadna tíšava, úľava aani zázemie predstavujúce raj pre bezstarostné dožívanie našej ceste nepatrilo. Naše minulosti sa spojili apriamo pod nohami nám vytvárali najkrajšiu možnú stranu budúcnosti. Chceli sme žiť aužívať si to najviac, ako sme vtej chvíli dokázali.

Neprešli sme ani dĺžku, čo na šírku by sa dala rovnať so šírkou stien komnaty nenávisti, keď mi odrazu do náruče ako blesk zjasného neba padlo vbielej šatke zabalené, nič netušiace dieťatko. Telom mi prešla iskra, ktorá sa vokamihu prebudila do požiaru aja som pochopil, že si môj život práve vyslúžil cenu najvyššieho rádu. Jej jemné vlásky ahladká pokožka zo mňa na ostatných pár rokov, ktoré nám do zdolania chodby ostávali spravili tú najšťastnejšiu figúrku vhre, ktorú iba najodvážnejší znás boli schopní nazývať životom. Všetko, čo som mal patrilo iba im, potreba chrániť mi namiesto krvi prúdila vžilách.

Ako sa naša cesta krátila, dieťa sa mi vymrštilo zo zovretia avdokonalej synchronizácii kráčalo po boku mojom amojej vernej družky. Boli sme ako orly – pripravení vrhnúť sa krídlami na odpor vzduchu avyletieť najvyššie, ako nám to bolo kedy umožnené. Nikto nemal moc pretrhnúť reťaz, ktorou bolo naše puto spečatené. Nikto nemal silu rozvrátiť niečo tak krásne, niečo tak čisté...

Rozhliadnuť sa okolo seba avnímať, ako vlasy mojej milovanej naberajú sivý odtieň aako sa mi dcérka takmer rovná svojou výškou ma donútilo pokúšať sa kroky vedúce pozdĺž chodby spomaliť. Zatínal som silou, skonom i hlasom, ktorý mi víril vhlave aradil mi, aby som si posledné spoločné okamihy užíval vprítomnosti. Nedokázal som iba nezištne stáť abez slova sledovať, ako sa pevné zovretie našich rúk uvoľňuje. Odvracal som zrak, nebol som pripravení stratiť ich. Trhalo mi dušu, že som nedokázal nič urobiť. Iba som bezmocne sledoval, ako sa vysoké roztvorené dvere približujú.

Istota... Všetko, čo mi bolo vživote samozrejmosťou sa vpriebehu posledných krokov začalo meniť na ľahkú, takmer neviditeľnú hmlu, ktorá vzala do zajatia všetky kedysi tak ostré spomienky na celé moje detstvo idospelosť. Prázdnota sa mi rozmáhala vhlave ako mráz, ako smrtiaci vírus pripravený vyhubiť ľudstvo. Fyzicky som sa nikdy necítil slabšie amoje mentálne zdravie akoby sa hralo na blázna väzneného vo zvieracej kazajke. Svetlá silneli aja som sa ocitol zoči voči nádhernými ornamentami zdobenému zrkadlu, ktoré vo svojom vnútri odrážalo nie len chátrajúce pozostatky môjho tela, ale ibielu hmlu, vpodobe ktorej sa moje najbližšie vzniesli do vzduchu aso silným náprahom vtrhli do odrazu nášho šťastia.

Spolu snimi odišla časť mňa, ten zvyšok – tá vtmavom závoji zahalená pravda - sa beznádejne utápala včrepinách roztrúsených pod mojimi bosými zvrásnenými nohami.

Dvere sa zastavili, svetlá zhasli adych, ktorý sa mi prelieval skrz pľúca sa razom vytratil. Do mysle sa mi opäť vrátili všetky tie chvíle, kedy som mal ako jedinec tohto prašného sveta skutočnú hodnotu. Zatvoril som oči, najpevnejšie ako som bol schopný. Sústredil som sa iba na spomienky ztoho jedného dňa – zo dňa, keď som ako syn, partner aotec nepociťoval žiadnu krivdu, či myšlienky na bezbožný koniec. Neopísateľne euforický pocit ma donútil sa vmyšlienkach vrátiť na úplný vrchol schodiska. Pozoroval som svet očami nevinného chlapca. Dieťaťa, ktoré nikdy nemožno pripraviť na najhroznejšie nástrahy okolitého sveta. Aako som sa podopieraním olesklé zábradlie dostával vsídle života nižšie, začínal som vnímať význam všetkých krokov, ktoré som bol počas neho nútený konať. Vhlave som opäť prešiel dĺžku celej chodby, potom znovu, znovu aešte zo dvakrát, až som sa opäť vo vzpriamenom postavenívrátil pred črepiny, ktoré ostali ako jediné vcelom dome nezmenené. Vedel som, že znovu nadíde čas pozrieť sa do tváre prázdnoty, ktorú pre mňa malo zrkadlo pripravené. Tentoraz som však vodraze nevidel šedivé vlasy a odporomznechutený výraz. Usmievalo sa na mňa chlapča so šibalským úsmevom anajžiarivejšími očkami, ktoré po mňa dcérka zdedila. Nemohol som uveriť, že by to mohla byť pravda... Po celom tom čase som bol konečne pripravený. Po všetkých tých prebdených nociach strávených blúdením po chodbách sídla som bol konečne voľný.

Bez výčitiek som od lesku odstúpil ana vlastnú námahu nasledoval svetlo sálajúce zposledného zo sŕdc navždy spiaceho domu.

Miestnosť bola biela, slobodná a číra ako pokojná hladina jazera. Boli tam... Obe. Mal som ich pri sebe bližšie, ako kedykoľvek pred tým. Askutočnosť, že moja duša pomaly opúšťa slabnúce telo mi dodáva istotu, že spolu môžeme zostať už naveky.


Esej hodnotí redaktorka, spisovateľka ascenáristka Dominika Madro:

Esej Nicolasa Šveca podmanivo navodzuje pocit slabnutia anepokoja, ktorý však aktivizuje khlbšiemu zamysleniu sa. Veľmi sugestívnym prirovnaním – schody sa mi pod nohami míňali ako myšlienky – vzbudzuje dojem, že sa chystáme „kráčať po myšlienkach“ – chystáme sa nazrieť na určité veci zhora, očami už rozhľadenými.

Autor originálne využíva priestor domu, starobylého sídla, na obrazy svojho života – minulé ibudúce. Prežíva oslobodenie od detstva tak, že sa odvažuje vidieť svoju budúcnosť – cez manželstvo, rodičovstvo, starnutie až ksmrti arozpadu. Goticky hororové vízie korešpondujú so sídlom, vktorom sa odohrávajú, atak ivýsledná nádej, že prijatím negatívnych vecí si autor odnáša iniečo pozitívne, pôsobí rovnako veľkolepo.

Originálne poňatá druhá Johanidesova myšlienka sa však zadrháva po jazykovej stránke. Ikeď je citeľne metaforická, text neuniesol presýtenosť snahou oarchaické vyjadrovanie. Zbytočne zanikajú hlboké myšlienkové obraty vprúde ťažkopádnych viet.