ղľáԾ
Písať ozbierkach Mily Haugovej znamená písať opakovane otom, čo je pre jej poetiku príznačné azároveň neustále reflektovať dôležité nuansy inakosti, pre ktoré sa každá nadchádzajúca zbierka odlišuje od tých ostatných.
Zatiaľ čo nachádzanie alter ega vpodobe rôznych živočíchov arastlín možno vnímať vtvorbe Mily Haugovej od počiatku, motívy starnutia, krehkosti a zlyhávania tela približujúceho sa k neodvratnémufyzickému zániku sú frekventované (logicky) až vpomiléniovej autorkinej tvorbe. Spomínané znaky Haugovej poetiky sa vyskytujú aj vnajnovšej zbierke ٱԲٱ.
Cesta k imanencii
Na prvé prečítanie nemusí byť viditeľný rozdiel medzi zobrazením daných motívov vostatnej apredošlých poetkiných knihách. Ak sa však na ne čitateľ naozaj sústredí, môže dôjsť knovým zisteniam a podarí sa muzachytiť adefinovať aktuálne aspekty písania Haugovej. Knihu ٱԲٱ tak bude čítať aj ako „príbeh“ opostupnomoslobodzovaní tela, získavaní novej identity, vktorej je subjekt všetkým, čím sa chce stať. Percipient bude zároveň reflektovať zbierku ako „príbeh“ ozápase subjektu so sebou samým oudržanie tejto neohraničenej identity.
Vjednej zprvých básní snázvom Zvieranie sa subjekt priznáva kzlyhávaniu zvukovej pamäti, neschopnosti spomenúť si na hlas blízkeho človeka. Zvetráva nielen jeho pamäť, ale aj telo, vtexte Vprísnej kráse redukované na „vtáčie kosti“ (s. 15) pod pokožkou. Už vbásni ***/muž sa mi nedíva priamo do očí však nastáva dôležitý myšlienkový obrat subjektu, ktorý ovplyvňuje chápanie jeho tela: „ľadový rez bez slnka čas rozbíjania sa na kusy / surovosti zrýchlenia sveta apotom skladania seba / sveta do novej celistvosti (...) telá vidiace ďalej ako my.“ (s. 17)
Corps sans organes
Ak subjekt vbásňach Haugovej chce vyslobodiť telo zpriestoru ačasu, ktoré naňho doliehajú, musí ho rekonfigurovať do novej podoby „tela bez orgánov“ („corps sans organes“). VDeleuzeovom chápaní daného pojmu je telo bez orgánov zhmotnením imanencie. Je to telo decentralizované, zbavené automatizmu, zažitých adonekonečna opakovaných fyzických aemociálnych reakcií, stavov aprocesov. Telo bez orgánov sa stáva voľným, skutočne živým, atemporálnym. Predstavuje identitu, ktorá sa neustále mení, nemá konečný počet možností. Nedefinujú ju už ani znaky tzv. ľudského tela, preto si môže osvojiť akúkoľvek podobu vrátane zvieracej či rastlinnej.
Vbásňach Mily Haugovej ٱԲٱ sa telo po transformácii na telo bez orgánov stáva jaskyňou (s. 18), vktorej sú „vo vrstvách uložené všetky slová (acháty)“ (s. 18), „skrýšou zvierat“ (s. 19), „sme tiež fauna aflóra“ (s. 20), „si všetko anič“ (s. 27), „znovu nájdenie čistého trvania“ (s. 28), „každý deň prerastáme seba: skúšame vydržať úzkosť / ztoho že sa raz všetko stratí“. (s. 40) „Pohotovosť duše Je neustálou podmienkou / Splynúť /prekročiť postúpiť / Ak si nosíme nebo so sebou nie je žiadne / vonku ani vnútri.“ (s. 43)
Napriek úsiliu subjektu zachovať si stav mysle a duše, vktorom bude iba telom bez orgánov, vo viacerých básňach na neho doľahnú vonkajšie okolnosti (ako napríklad pandémia asňou súvisiaca izolácia – nové motívy vtvorbe Haugovej), ale aj spomienky na blízkych, ktorí odišli. Vnaznačených súvislostiach sa subjekt vracia do tela starnúceho, krehkého, uvedomujúceho si blízkosť smrti azároveň na ňu nepripraveného. Úzkosť, skepsa, obavy subjektu sa snávratom do ľudského tela prehlbujú arovnako sa mení aj tonalita básní – prevláda melancholický tón.
Písanie ako telo
Ak subjekt sužuje napríklad túžba byť sblízkymi, ktorí odišli, či súčasná situácia vo svete, pandemická aenvironmentálna kríza, vyslovuje dokonca želanie nebyť. Na rozdiel od predošlých kníh, vktorých dominovala potreba pretrvať, vzbierke ٱԲٱ sa daný motív vyskytuje viackrát, implicitne aj explicitne. Subjekt sa cíti ohrozene asúčasne osamelo, izolácia pre neho znamená aj absenciu dotyku.
Dochádza aj k obohateniu sémantiky motívu ticha, ktorý sa doposiaľ vautorkinej tvorbe spájal najmä spísaním, spánkom, chôdzou, no vkontexte pandémie nadobúda nový rozmer. Osamotený subjekt neprehovorí aj celý deň, zato omnoho intenzívnejšie vníma vonkajšie zvuky. Pribúdajú ibásne zobrazujúce svet uprostred katastrofy. Napriek tomu ostáva subjektu stále možnosť bojovať proti smrti písaním, pretrvať vslovách. Ikeď duša prestane byť pohotová amyseľ na čas preruší bytie „corps sans organes“, naďalej existuje báseň, ktorá je mysľou isrdcom subjektu, „písanie ako ešte (vnútri) jedno telo“. (s. 54) „Ak si nosíme nebo so sebou nie je žiadne / vonku ani vnútri.“ (s. 43)
Lenka Šafranová (1986)
Literárna vedkyňa, poetka, zástupkyňa šéfredaktora časopisu opoézii abásnikochVertigo, lektorka tvorivých dielní aporotkyňa viacerých renomovaných literárnych súťaží. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry aliterárnej vedy FF PU vPrešove. Venuje sa predovšetkým súčasnej slovenskej poézii ateoretickým problémom literatúry.
Foto Mila Haugová. Zdroj: LIC / Lucia Gardin
Mila Haugová: Z rastlinstva
Kordíky: Skalná ruža, 2021
