ղľáԾ
Ocenenieza prvúmyšlienku získala aj Katarína Belicováktorá je študentkou GymnáziaLadislava Novomeského v Senici.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Prvá prémiaza prvú myšlienku:
„Býva takmer pravidlom, že dostávame odpovede na svoje otázky, keď ich najmenej očakávame.“(Ján Johanides: Holomráz)
„Tak to je všetko... Ateraz mi odpovedz! Čo? Prečo?! Ale veď aspoň - kedy? Alebo – ako? Tak aspoň – kto?! Počkaj! Nenechávaj ma tu!!“
Otázka – odpoveď. Tak sme zvyknutí. Minimálne vtom našom dnešnom modernom svete. Na čo by som mal čakať, keď odpoveď môžem nájsť vpriebehu pár minút? Na otázky ako: „Kto je najvyšší človek na planéte?“ alebo „Čo je to transkripcia?“, možno áno. Ale na otázky, ktoré pokladá život sám alebo my jemu, na to výdobytky dnešnej doby stačiť nebudú. Ba čo viac, často prídu, keď ich najmenej čakáme.
Čas. Pre niekoho plynie pomaly, pre iných by deň mohol spokojne mať aj päťdesiat hodín. Je nutné ho spomínať? Aj voda do kohútika dorazí za určitý časový úsek. Ale dorazí. Trvanie je možno dlhšie, keď je vody málo, ale raz predsa len dotečie. Vdobe moderných technológií, kde sa dá odpoveď nájsť hneď, je čas strávený čakaním na odpoveď doslova premárnený. Všetko si chceme urýchliť. No na tie najväčšie otázky snajväčšou pravdepodobnosťou príde odpoveď sama pod rúškom tmy.
Keď sa pýtam, čakám odpoveď. Ale dá sa vymedziť časový interval medzi otázkou aodpoveďou? Alebo príde, kedy sa jej zachce?
Otáznik na konci vety je znamienko, podnecujúce reakciu druhej strany. Lenže čo je tá druhá strana? Je to človek, inštitúcia, spoločnosť, je to život sám? Živé možno zareaguje hneď. Neživé má času ačasu. Minúty, hodiny, dni, roky, ktoré živé medzi podnetom areakciou považuje za zbytočne premárnené, pri neživom naberú na podstate, ukazujúcej ich zmysel strávený čakaním na odpoveď. Je to čas neurčitý. Aodpoveď môže prísť vtedy, keď už nemáme dôvod myslieť si, že príde. Keď spíme snom nečakania. Keď odpoveď na našu otázku by bolo to posledné, na čo by sme vtom momente mysleli. Vtedy sa zosype stena, ktorú sme sa snažili zbúrať už na začiatku. Stena, čo nás oddeľovala od poznania pravdy. Stáva sa to tak často, že je takmer pravidlom. Keď už si sadneme od únavy amožno aj od rozčúlenia, povolí. Práve vtedy, keď sme zmierení svýsledkom, že stena ostane stenou aj naďalej avenovať jej ďalšiu pozornosť by bolo zaháľanie. Pocit z takejto nečakanej odpovede je vzácnejší, než ten, ktorý spresnosťou na dve desatinné miesta vieme odhadnúť. Prinesie so sebou pochopenie.
Je to ako hrať šach. Naučíte sa pravidlá, postupy. No nováčik, čo ešte len začína hrať, môže priniesť novú taktiku predtým neprebádanú, zrodenú len jeho neskúsenosťou vhre. Avtedy sa možno poodhalia otázky položené, ale nezodpovedané.
„Ako veľmi je dôležitá veža?“ Súper doráža ma druhú polovicu šachovnice. Dáma pokročí opäť polí dopredu, kráľ zostáva na svojom mieste. Kôň napreduje, strelec čaká vzálohe. Pešiaci razia cestu, padajú. Veža sa prikráda ku kráľovi. Čo sa to tam deje? Veď už polovica figúrok nehrá! Ide len dvomi smermi, no aj ona má „v rukáve eso“. Súperov kôň sa nebezpečne približuje. Výmena. Kráľ sa vymieňa svežou. Útok. Súper ustupuje. Šach-mat. Hra končí. „Dosť na to, aby vopred porazeného spravila víťazom“.
Odpoveď sa dá predpokladať, ibaže nie vždy potvrdiť. Preto zväčša najpravdepdobnejšia nenaplnená odpoveď býva tým najväčším prekvapením. Akeď príde vzáveji spánku, prináša so sebou vlnky tichého okamihu pochopenia. Pochopenia, čo vtláča jasné slová na prázdne miesta riadkov. Vtedy sa dá sporozumením prečítať celý text. Až potom dieliky zapadajú do seba avytvárajú obraz. Obraz neočakávanej krajiny, pospájanej alebo len vytvorenej zjediného kúska. Kúska, ktorý je jeden, ale pod vplyvom času nepotrebuje iné prídavky ani úpravy. Dáva zmysel už len svojím bytím.
Na každú otázku je aj odpoveď. Niekedy ju treba hľadať, no zväčša príde sama. Žijeme vdobe, kde otázku nasleduje odpoveď rýchlosťou slnka. No aj tak tie najťažšie otázky dávame životu. Prečo práve ja...? Aon nám tiež: Vieš, čo by sa zmenilo keby si to neurobil?
Odpoveď zväčša prichádza sama. Keď ju nečakáme. Ale prečo, keď otom nevieme? Prečo práve vtedy? Aby našou nepripravenosťou ukázala podstatu odpovede nami nezamýšľanú, nami samotnými nikdy možno ani len nepredvídanú. Aby sme boli pripravení prijať ju takú, aká je, hoci je nepekná. Okamih pravdy. Aj keď sme ju nečakali, je tu. V okamihu neočakávania.
„Nie, ja ťa tu nenechávam navždy. Možno odva dni... Možno orok. Raz... Keď budeš spať. Ja sa vrátim.“
Esej hodnotí editorka a redaktorka Alexandra Jurišová:
Práca s časom ako hlavným východiskom bola vsúvislosti stýmto citátom od Jána Johanidesa neprekvapivá. Hoci po ňom študenti aštudentky siahali veľmi často, dôležitý bol spôsob, ako ho vo svojich esejach využili na uchopenie svojich myšlienok.
Jedna znich, ktorú Katarína Belicová vspojitosti sčasom napísala abola nanajvýš zaujímavá, znie: „V dobe moderných technológií, kde sa dá odpoveď nájsť hneď, je čas strávený čakaním na odpoveď doslova premárnený.“ Aod toho sa odráža i vo svojich ďalších tvrdeniach, ktoré sa môžu na prvý pohľad zdať banálne, noskutočnosť je celkom iná. Často sa pýta a snaží sa i odpovedať. Aak nie, necháva otázku otvorenú, bez zbytočného pretláčania vlastných odpovedí.
Pretože podľa nej „odpoveď môže prísť vtedy, keď už nemáme dôvod myslieť si, že príde. Keď spíme snom nečakania“. A vzápätí nás nabáda ktomu, aby sme veľmi nebojovali. Pretože vo chvíli, keď prestaneme bojovať, prídu všetky odpovede, na ktoré čakáme.
Ďalším zaujímavým myšlienkovým takpovediac úkrokom je i takmer záverečná pasáž ošachu, priktorej by sa však dalo ísť ešte filozoficky aúvahovo hlbšie, možno dokonca aj postaviť na nej celú esej. Pripomína totiž cestu životom, počas ktorej si máme uvedomiť dôležitosť figúrok, ateda postáv, ktoré na nej stretávame. Apopri tom sa samozrejme zamyslieť aj nad sebou, nad svojimi výhrami aprehrami.
Svetlé momenty tejto eseje teda predstavujú najmä skryté filozofické úvahy autorky, na ktoré však na konci eseje prináša jasný acelkom otvorený záver, od ktorého sa napokon tiež mohlo všetko odvíjať: „Tie najťažšie otázky dávame práve životu.“
