ղľáԾ
Hermovská ô Ivana Štrpku nie je zbierkou básní, je to veľkolepé súvislé básnické dielo.
Osemnásta básnická kniha osamelého bežca Ivana Štrpku sa medzi zbierkami edície Mušľa vydavateľstva Modrý Peter (založenej pred 30 rokmi a zameranej na pôvodnú slovenskú poéziu) itými ostatnými, ktoré unás najnovšie vyšli, vyníma na prvý pohľad svojím formátom,rozsahom, výtvarnou stránkou icelkovou koncepciou, ktorá akoby sa vzpierala žánrovému určeniu. Nejde ozbierku básní, ale o veľkolepé súvislé básnické dielo. Označiť ho termínom á by však bolo veľmi diskutabilné askôr zavádzajúce. Na rozdiel od pásma, založeného na voľnom, asociatívnom radení motívov, má totiž Hermovská ô aj pri zdanlivej námetovej aobraznej rôznorodosti arozplývavosti pomerne vyhranenú a súdržnú tematickú osnovu akompozičnú logiku, na základe ktorej je vybudovaná. Táto básnická skladba (zostaňme zatiaľ pri tomto pracovnom označení) je prakticky neporovnateľná sčímkoľvek zo súčasnej domácej poézie iztoho, čo I. Štrpka vytvoril predtým.
Sám autor svoje dielo (napríklad aj vrámci jeho prezentácie na tohtoročnom Bratislavskom knižnom festivale) charakterizoval ako „báseň pozostávajúcu z390 slovných sekvencií arovnakého počtu páuz“. Upozornil teda na osobitnú úlohu adôležitosť páuz, ktoré nie sú len prázdnymi plochami medzi časťami textu – medzerami oddeľujúcimi od seba jednotlivé odseky („strofy“), ale plnohodnotnými stavebnými prvkami skladby, ktoré sa podieľajú na utváraní jej zmyslu. (Pripomeňme len, že implicitným naznačením ticha sa skladba začína ajeho explicitným pomenovaním sa končí: „Toto ticho nie je pre uši.“) Narážame tak na problém vymedzenia prázdnoty najprv na úrovni kompozičného členenia básne: jednotlivé sekvencie majú rôzny rozsah (od 1 až do 32 veršov), ako je to však spauzami – koľko by mali trvať tie? Smedzerami a prázdnymi miestami však nemáme do činenia iba na úrovni kompozície skladby, ale aj v rovine jej témy – veľavravne otom svedčia verše ako povedzme tieto: „Celok naplňuje to, čo ho môže obsiahnuť. Medzery, diery, / tiene tieňov. Trhliny. Škáry medzi kamennými blokmi.“ Leitmotívom knihy je prázdnota vo svojich rôznych podobách avýznamoch.
Hermetický kľúč k básni
Kľúčom kpochopeniu týchto významov je zrejme názov knihy odkazujúci na jednu znajdôležitejších postáv olympského panteónu a gréckej mytológie vôbec, ktorou je „Hermes, ľahkonohý sprievodca, posol bohov, nenápadný / patrón zlodejov“, ale aj na hermetickú tradíciu ahermetické myslenie (odvodzované od Herma Trismegista). Potvrdzujú to napríklad aj verše „Odtlačok na dne / smaragdovej dosky“ – Smaragdová doska či tabuľa sa považuje za jeden zo základných textov hermetizmu. Umberto Eco vtejto súvislosti konštatuje: „Hermés je vrtkavý aambiguitný, je otcom všetkých umení, ale aj bohom zlodejov. VHermovom mýte nachádzame negáciu princípu identity“ a „kauzálne reťazce, ktoré sa na seba navíjajú všpirálach: ‚potom‘ predchádza ‚predtým‘, boh nepozná nijaké priestorové medze amôže byť vtom istom čase vrôznych podobách na rôznych miestach.“ „Hermetické myslenie tvrdí, že čím je náš jazyk neurčitejší amnohoznačnejší ačím viac používa symboly ametafory, tým je vhodnejší na pomenovanie Jednoty, vktorej dochádza kprekrývaniu protikladov.“ To však vedie knekonečnej interpretácii, nezastaviteľnému prúdu aprešmykovaniu významov a pokusom o hľadanie toho posledného. Každý predmet ukrýva tajomstvo, ktoré, keď je odhalené, poukazuje na ďalšie tajomstvo „vstálom pohybe smerom kposlednému tajomstvu. Nijaké posledné tajomstvo však neexistuje. Posledným tajomstvom hermetického zasvätenia je, že všetko je tajné. Hermetické tajomstvo teda musí byť prázdne.“ (Interpretácia anadinterpretácia. Bratislava: Archa, 1995)
Vtomto zmysle by sme „hermovskú chôdzu“ mohli chápať ako samotné „štrpkovské básnenie“ (významotvorný pohyb nastávajúci pri spôsobe autorovho písania), zvlášť, keď sa hneď na začiatku básne ô stotožňuje síí: „Chôdza / sa píše sama zo seba. Hermovská / ô sa ľahko nesie každým krokom.“ VŠtrpkovom básnickom svete sa tak naozaj zľahka prekrývajú protiklady a dejú protirečivé veci: „Vlak plný prázdnych okien sviští voboch / protismeroch súčasne. Vtom neskutočnom / pohybe sa rozvíja adeje to presne skutočné.“ „Vtejto chvíli sme aj nie sme takmer skutoční.“
Kontinuita tvorby vmotíve prázdnoty
Vskladbe nachádzame rôzne spôsoby, formy aúrovne tematizovania azvýznamňovania prázdnoty. Od tých celkom priamočiarych („Všetko je ako vymetené. Veštiarne nič neveštia. Štadióny / sú plné ticha. Chrámy zaplavené nikým. Kaviarne sľuďmi / miznú priamo pred našimi očami.“) cez jej rozmanito variované nepriame azložitejšie formy – paradoxne zachytená a predvádzaná neprítomnosť, prázdnota ako „á첹“ – až po celkové ponímanie sveta/reality ako prázdnoty. Podstatná je aj prázdnota ako prvok diskontinuity, prerušenia celku, zvláštnym prípadom sú prázdne miesta uprostred samotnej prázdnoty: „Medzery medzi medzerami. Intervaly. Škáry. Trhliny vtých istých tvárach.“ čo pôsobí ako „prázdnota na druhú“. Prázdnota medzery – trhliny je však vštrpkovskej „hermetickej“ logike predpokladom našej schopnosti vnímať svet: „A videnie je trhlina, ktorou vidíme to, / čo vidíme aprežívame priamo (bez myšlienky) ako to, / čo samo vystupuje (pred nami). [...] / Prechod od zdanlivého kneviditeľnému. Akreálnemu.“
V poézii I. Štrpku to pritom nie sú nové, neznáme motívy. Naopak, zjednodušene povedané, vtejto knihe takmer ani niet tematických aobrazných prvkov, s ktorými by sme sa neboli stretli už vjeho predchádzajúcej tvorbe (úšť, piesok, tieň, stupaj, krv, tvár, vlaky, topánka ai.), a predsa vnej zároveň nie je nič, včom by sa zásadne neodlišovala od tých ostatných. Jedným zosnovných motívov tejto skladby, tak ako aj vo viacerých predošlých zbierkach autora, je úšť – tu sa však už objavuje „teória púšte“: „Anáznak náznaku na pokraji púšte. / Čo zachytáva teória púšte. Holý papier. / Vskúsenosti púšte sa (sama) úšť (pomedzi prsty) / vytrvalo stráca. Avpúšti mizne / púštna skúsenosť.“; „Vteórii púšte sa úšť stráca. / Avpúšti teória púšte vysychá.“ Básnik vníma sodstupom svoje dovtedajšie dielo; je to vlastne prejav konceptualizácie vlastných tvorivých postupov – vlastnej poézie. Nejde len oto, že známe, konštantné prvky svojej tvorby posúva do inej výrazovej polohy, ostupeň či, povedzme, ojednu úroveň vyššie po pomyselnej hermovskej špirále, nejde tu ovariantnosť, ale oprincipiálnu inakosť vypovedania. O komplexnejšiu, „všeobsiahlejšiu“ iprenikavejšiu výpoveď oskutočnosti – osvete iosebe.
Dianie. Básnik napreduje
Snahou poézie od jej vzniku bolo nielen zbásňovať udalosti (rozprávať príbehy), ale aj (znovu)pomenúvať veci – vystihovať ich podstatu vbásnickom jazyku. Toto úsilie badať aj v Hermovskej chôdzi – azda viac ako vktorejkoľvek inej Štrpkovej zbierke. Niektoré verše svojou výpovednou modalitou pripomínajú priam definície: „Reč je to, čo sa deje (samo) vsebe / aukazuje sa (nám znás) pred nami. / (To), čo sa odohráva. (Postupuje) vlastnými krokmi, rukami aj nohami.“ Neznamená to však prísnu vecnosť a pojmovú konkrétnosť, ktorá by viedla ku gnómickým výrokom a kodťažitej úvahovej lyrike. Pre celú skladbu je príznačná práveže sugescia dejovosti, priebehovosti, procesuálnosti, vkaždom odseku sa niečo výrazne deje, aj keď zväčša nie práve epicky, navonok, ale skôr latentne („Krvavosť planie“; „Pochybnosť trvá“). Nápadné je pritom hromadenie strohých, úsečných holých viet – prisudzovacích skladov: „Obraz je prázdny. Krok sa odráža. Odraz sa plní.“; „Krik stojí, dych sa tají, tetiva mizne, jas / sa napína.“ Vmnohých prípadoch je zdôraznené samotné dianie: „Cestovanie sa deje samo. Slová / sa nemo dejú vcudzej hlave.“; „Papier / je rozmočený. Deje sa“, „Západ sa deje“, „Miznutie sa deje“, „Zmysel sa deje“, „Deješ sa“. Kniha takto sugeruje predstavu nestáleho, miznúceho, unikajúceho, strácajúceho sa sveta – sveta/skutočnosti ako paradoxnej „dejúcej sa prázdnoty“.
Pokusy ožánrové vymedzenie, ako už bolo naznačené, by boli pravdepodobne márnym azbytočným úsilím – na tom predsa nezáleží. Čo do výpovednej hodnoty a závažnosti je táto kniha obrazom sveta, výpoveďou odobovej realite, zaiste i lyrickou autobiografiou, ako aj eposom či jeho ekvivalentom – „všetkým“. Ado toho všetkého je vmedzitextových odkazoch anarážkach, ktoré dokážu identifikovať tí „podkutejší“, výberovo zahrnuté i dedičstvo svetového básnictva a kultúry.
Malo by byť azda prekvapujúce či priam paradoxné, že autor, ktorý sa manifestačne itvorivo, vlastnou poéziou od 60. rokov vslovenskej literatúre etabloval koncepciou „otvorenej básne“, sa po šiestich desaťročiach napokon dopracuje khermetizmu (a stáva sa nebodaj vyznávačom Herma)? Možno na prvý pohľad, vskutočnosti by sme vtom však mohli vidieť práveže priam zákonitú logiku. Je to skôr svedectvo otom, že básnik je po celý čas vpohybe anapreduje, že „ľahkonohou hermovskou chôdzou“ prešiel – či prebehol? poriadny kus cesty.
Zoltán Rédey (1968)
V rokoch 1994– 2020 pôsobil v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie na Univezite Konštantína Filozofa v Nitre ako vedecký pracovník a vysokoškolský pedagóg. Od roku 2022 pracuje v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Venuje sa teórii literatúry, interpretácii literárneho, predovšetkým básnického diela a súčasnej, resp. ponovembrovej slovenskej poézii a próze.
Foto: Lucia Gardin / LIC
