ղľáԾ
Nad reprezentatívnym výberom z poézie Fernanda Pessou.
Premýšľam, ako písať oPessoovi... Je unás dostatočne známy? Prvý český preklad P. Lidmilovej aJ. Hiršala vyšiel v roku 1968 vodeonovskej edícii Plamen pod príznačným názvom Heteronyma. Vtedy ešte nebol Pessoa všeobecne uznávaným autorom ani doma vPortugalsku. Jeho kľúčové dielo Kniha nepokoja vyšlo prvýkrát až vroku 1982. Navyše, podlieha neustálym premenám, keďže každé vydanie apreklad sú poskladané ziných fragmentov (a vinom poradí) nájdených na útržkoch papiera vbezodnom lodnom kufri, ktorý nám Pessoa zanechal ako bohaté slovesné dedičstvo. Literárni historici ich aj vtýchto dňoch lúštia, prepisujú apostupne publikujú. Tento článok píšem 10. júna, vDeň Portugalska, keď si Portugalci pripomínajú smrť klasického básnika Luísa de Camões (1524 – 1580), autora národného eposu Lusovci zčias koloniálnej ríše. Titul najvýznamnejšieho moderného básnika patrí už niekoľko desaťročí Fernandovi Pessoovi (1888 – 1935). Svoje texty písal vprvej polovici 20. storočia, no zverejnené, čítané aocenené boli až v druhej. Vsúčasnom Lisabone sa mu – podobne ako Kafkovi vPrahe – nevyhnete, číha doslova na každom rohu.
Ornamentálny pozorovateľ
Pessoa vyrastal vjuhoafrickomDurbane, kde dostal anglické vzdelanie. Písal vo dvoch jazykoch, vmaterinskej portugalčine iv angličtine – vo výbere Oáza vneistote nájdeme päť básní z English Poems, medzi nimi aj známe Opiárium sveršom: „Nič iné som nerobil. Fajčil som život.“ Keď sa vyberiete do Lisabonu, odporúčam zaobstarať si sprievodcu Lisbon – What the tourist should see. Vroku 1925 ho Pessoa napísal po anglicky, no nebol vtedy publikovaný, stalo sa tak až desaťročia po jeho smrti. Potvrdzujem, že aj dnes sa podľa neho dá postupovať na prechádzkach týmto fascinujúcim mestom, ktorého strmým uličkám ostal básnik verný apo návrate zAfriky ho až do smrti neopustil. Vzávere á nájdeme rozhovor prekladateľa Petra Zsoldosa s Richardom Zenithom, americkým prekladateľom aliterárnym kritikom žijúcim vLisabone, autorom vynikajúceho podrobného životopisu Pessoa. An Experimental Life (Liveright Publishing 2021). Zo slovenských pozorných čitateľov a vykladačov Pessou stojí za to načúvať rozprávaniu Ivana Štrpku (spolupracoval na preklade) aprečítať si esej Juraja Briškára Vedomie seba samého ako tvorivý akt (Elementárne situácie vliteratúre, Modrý Peter 2005). Briškár vníma Pessou ako ornamentálneho pozorovateľa obyčajných vecí, ktoré má po ruke, zachovávajúceho si odstup apochybnosti. Vlastný život popisuje ako bizarné predstavenie. Vedomie seba samého (roztriešteného do mnohých odlišných osôb aosobností) pre neho nie je otázkou zvyku, ale štýlu adobrého vkusu.
Slovenským čitateľom priniesol prvú knižnú správu oPessoovi Zsoldos so Štrpkom (pred mečiarovskými strážcami kultúry ukrytým pod pseudonymom František Osoba). Dvojjazyčný výber vnetradičnej grafickej úprave vyšiel vroku 1996. Na Knihu nepokoja sme si počkali do roku 2018 (preložila Lucia Halová, vydal Odeon) avýber zpróz Bankár anarchista vyšiel vPortugalskom inštitúte vpreklade Lenky Cinkovej pred dvoma rokmi. Aktuálny reprezentatívny výber z poézie je štvrtou Pessoovou knihou vslovenskom jazyku.
Osoby a pseudonymy
Pessoa si už od malička vymýšľal imaginárnych kamarátov, no – na rozdiel od všetkých ostatných dospelých – nikdy stým neprestal. Publikoval pod desiatkami pseudonymov, len niekoľko znich však povýšil na heteronymy so samostatným životopisom (a horoskopom) aich identitu použil ako zdroj myšlienkovo ištylisticky celkom svojbytných textov. Vá nájdeme tri hlavné heteronymy: Alberto Caeiro, Ricardo Reis, Álvaro de Campos. Spolu sPessoovým občianskym menom (nomen omen – v preklade do slovenčiny znamená Osobu), Vicentem Guedesom aBernardom Soaresom (autormi Knihy nepokoja) tu máme šesť kľúčových autorov portugalskej literárnej avantgardy.
Odporúčam cteným čitateľkám a čitateľom nalistovať si vá stranu 32 azačať spoznávať Caeira (zvyšní traja majstri ho považovali za svojho Majstra) vdlhej hravejbásni Na poludnie neskorej jari – originálne asviežo nezbednom snovom portréte dieťaťa Ježiša, ktorý „hovorí, že Boh sa už nevyzná / vničom, čo stvoril.“ Reisovo písanie vystihujú verše básne Žijú vnás premnohí: „ale neviem, kto uvažuje, / keď uvažujem, akto cíti, / keď čosi pociťujem, / veď ja som pre to všetko iba miesto.“
De Campos sa preslávil skladbou Trafika ajej vstupnou pasážou: „Nie som nič. / Nikdy nebudem nič. / Nemôžem chcieť byť nič. / Okrem toho, mám vsebe všetky sny sveta.“ Pod vlastným menom Pessoa písal najmä rytmické arýmované kratšie básne, napríklad Cestovať! Vnej čítame: „Nepatriac už viac sebe, / len cestovaním žiť. / Bez cieľa, ktorý vedie, / bez túžby doraziť.“
„Niečo sa stratilo, keď sa Stratený raj získal“ a „Boh je Jeho najlepší žart.“ Pessoovou silnou stránkou boli aforizmy, preto som veľmi rád, že výber znich tvorí spolu s ľudovými štvorveršiami avýberom zjedinej zbierky, ktorá vyšla ešte za autorovho života, Posolstvo, záver pestrého arozsiahleho výberu zPessoovej tvorby.
Fernando Pessoa: Oáza vneistote
Preklad: Peter Zsoldos,
Bratislava: Portugalský inštitút, 2023
Viktor Suchý (1976)
Básnik, knihovník, editor, pedagóg. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúruna Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Vedie Kabinet pomalosti v Novej Cvernovke. Vydal básnickú zbierkuBásne o počasí (Modrý Peter, 2017).
Zdroj: Maria José de Lencastre/ Wikimedia Commons
