ղľáԾ
Roman Holeckonštatuje, že naprieksnahám Hlinkových obdivovateľov,jednoducho nebol anemôže byť považovaný za veľkého politika.
Roman Holec: Hlinka. Otec národa?
Bratislava: Marenčin PT, 2019
Rozporuplných postáv, vyvolávajúcich bezmedzný obdiv, ale aj neúprosné hanenie, sú plné aj relatívne krátke slovenské dejiny. Medzi najvýraznejšie historické osobnosti takéhoto charakteru patrí bezpochyby aj údajný otec národa, Andrej Hlinka. Triezvy, poučný i výborne napísaný pohľad naň nám ponúka historik Roman Holec.
Kontroverzná gloriola otca národa, ako aj samotná osobnosť Andreja Hlinku (1864 – 1938) síce priťahuje pozornosť širokej slovenskej verejnosti už takmer osem dekád, avšak jeho poctivá, na historických prameňoch založená biografia, vrepertoári slovenskej historiografie stále chýba. Dôvodov môže byť hneď niekoľko. Roman Holec, autor najnovšej knihy o AndrejoviHlinkovi, vidí dôvody najmä vjeho rozporuplnosti, ktorá ešte aj dnes spôsobuje rozličné interpretácie jeho činov i osobnosti.
Sám pritom hneď vúvode svojej knihy priznáva iupozorňuje, že ani on túto medzeru nezaplní a jehotext nie je komplexným obrazom tohto muža, kňaza, politika, publicistu či národovca. Na druhej strane, čitateľovi ponúka pútavo napísaný text, ktorého závery si nevymyslel, ani ich neohýbal podľa vlastnej ľubovôle, ale získal ich pozorným štúdiom archívnych materiálov.
Skeptická otázka
Gloriola otca národa, ktorá jednoznačne dominuje Hlinkovmu obrazu vočiach jeho dobových isúčasných advokátov, sa vo forme skeptickej otázky dostala aj do podnadpisu knihy. Zreteľne tak vyjadruje, že Holec mal pri písaní snahu konfrontovať toto označenie spoznatkami historického výskumu. Bolo by však nespravodlivé obsah knihy ohraničiť len otázkou, či je Hlinkova pozícia vmýtickom národnom panteóne oprávnená alebo nie. Omnoho zaujímavejšie sú ďalšie otázky, ktoré si vsúvislosti sbudovaním Hlinkovej povesti Roman Holec kladie. Napríklad tie opôvode tejto výnimočnej pozície či otom, kto nesie svoj podiel na jej etablovaní ašírení vslovenskej spoločnosti.
Hlinka, ale aj iní
Hlavnou postavou pritom po celý čas neprestáva byť samotný Andrej Hlinka. Kniha je skutočne biografiou (hoci autor takéto označenie čiastočne odmieta) a jej text prevedie čitateľa Hlinkovou mladosťou a politickými začiatkami, jeho osobnými priateľstvami inepriateľstvami (pričom ich aktérmi boli často tí istí jedinci) atam, kde to umožňujú zachované historické pramene, ukáže aj kus Hlinkovho autentického charakteru.
Holec sa síce vybral cestou chronologického rozprávania, ale väčšmi než dátumy sú vjeho podaní dôležitejšie otázky, ktoré sa viažu kjednotlivým etapám Hlinkovho života, resp. Hlinkovho obrazu vočiach jeho súčasníkov ibudúcich generácií. Zaujímavé aobzor rozširujúce sú početne citované svedectvá ľudí zHlinkovho okruhu či, naopak, jeho početných kritikov.
Kniha našťastie netrpí častým neduhom biografického žánru anejedná sa o šou jedného muža, pri ktorej ľahko môžeme získať pocit, že práve on ovplyvnil dejiny ľudského pokolenia väčšmi než ktokoľvek iný ajeho podiel na udalostiach prekračuje možnosti bežného smrteľníka. Holec ukazuje odborný aj autorský kumšt afenoménom, ktoré súviseli sHlinkovou osobnosťou anajmä jeho pôsobením, venuje komplexný pohľad. Nebojí sa na istý čas dokonca stratiť svoju hlavnú postavu zo zreteľa, aby umocnil následne poznanie, zasadené do objasneného historického kontextu.
Otázky a odpovede
Historici či iní odborníci zhumanitných asociálnych vied dobre vedia, že položiť správnu otázku vyžaduje niekedy omnoho väčšie kvality aznalosti, než ju zodpovedať. Na druhej strane, čitateľa prirodzene viac zaujímajú odpovede. Oto viac, ak ide opikantnú tému.
Ztohto dôvodu môžeme oceniť spôsob, akým sa Holec rozhodol tému uchopiť, aj otázky, ktoré si pri štúdiu prameňov položil. Kontextualizácia Hlinkových rozhodnutí, činov atam, kde to bolo vďaka prameňom možné, aj jeho osobnostných čŕt, výrazne pomáha uchopeniu jeho osobnosti amiesta vdejinách. Niektoré otázky však jednoducho nie je možné zodpovedať na danom počte strán. Koniec-koncov aj to je dôvod, prečo historici často radšej píšu čiastkové štúdie, ktoré im umožnia zaoberať sa vrámci skúmaného fenoménu detailmi.
Veď len téma Hlinkovho pôsobenia vrámci štruktúr Ľudovej banky aproblémov, ktoré vtejto súvislosti vypukli, by si žiadala samostatnú monografiu. Nehovoriac už otragédii vČernovej, ktorá dodnes ponúka množstvo nezodpovedných otázok, ako ostatne konštatuje sám Holec, aje obrovskou škodou, že sa daná udalosť akoby zakonzervovala. Nedotknutej práce, doslova čakajúcej na ambiciózneho historika, je vtomto prípade viac než dosť.
Neúmyselná polarizácia
Celá kniha pochopiteľne nestojí len na dobre položených otázkach. Tam, kde je to možné, sa Holec nebojí predostrieť rázny úsudok, opierajúci sa obohatú pramennú bázu. Bez okolkov napríklad konštatuje, že napriek všetkým snahám jeho obdivovateľov, Hlinka jednoducho nebol anemôže byť považovaný za veľkého politika. Chýbala mu schopnosť spájať, ktorá je pre skutočného politika kľúčovou vlastnosťou. Hlinka naopak vždy avšade polarizoval. Výnimkou boli len chvíle, keď zjednocoval neúmyselne, napríklad po spomínanej tragédii vČernovej. Na základe dochovaných dokumentov pritom Holec uznáva, že táto polarizácia často nebola úmyselným rozbíjaním vzťahov, ale skôr výsledkom Hlinkovej janusovskej tváre ajeho ostrého, úsečného komunikačného štýlu, ktorý málokedy k niečomu pomohol, skôr naopak.
Výskum nekončí
Hoci sú podľa recenzenta (anapokon aj podľa slov samotného autora) omnoho dôležitejšie otázky, ktoré osobnosť Andreja Hlinku vyvoláva, než to či je otcom národa, explicitnú pozornosť napokon dostane aj toto rozporuplné označenie. Nepatrí sa prezradiť odpoveď, ku ktorej autor prišiel, avšak aj vtomto prípade Roman Holec potvrdil, že patrí medzi slovenskú historickú špičku ana celú otázku otca národa sa pozrel tak, ako je to bežné vprostredí vedecky uznávanej medzinárodnej historiografie.
Osobnosť Andreja Hlinku vskutku patrí medzi tie postavy slovenských dejín, sktorými sa musí bezpochyby vyrovnať každá generácia historikov nanovo. Anepôjde pritom len ootáčanie starého vína. Ešte stále jestvuje mnoho neprebádaných prameňov, prípadne dokumentov, ktoré možno videlo oko historika, avšak vdanej chvíli mu ešte chýbal kontext nových výsledkov historického bádania. Sám autor vknihe ponúka akúsi imaginárnu barličku svojím terajším ajbudúcim kolegom aodkazuje na interesantné otázky apramene, ktoré by si zaslúžili ďalší, podrobnejší výskum.
Pútavý text
Čitateľ zbehlý vprodukcii slovenských historikov už dávno vie, že zpera Romana Holeca môže očakávať kvalitný text, ktorý nielen obohatí myseľ, ale poteší aj literárne srdce. Ato aj vprípade, že náročnosť ašpecifikum témy na prvý pohľad nenahráva bezproblémovej čitateľnosti textu.
Najnovší knižný počin tento predpoklad naplnil. Text je záživný adobre čitateľný. Aj keď recenzent priznáva, že predchádzajúca autorova monografia Bratislavskí Habsburgovci sa mu čítala ešte lepšie, čo však pravdepodobne súvisí stémou, ktorá mu je subjektívne bližšia. Tak či onak, oba spomínané tituly sľahkosťou prečíta aj úplný historický laik anemožno ich neodporučiť všetkým po vedomostiach chtivým aodejiny sa zaujímajúcim čitateľom.
Prof. PhDr.Roman Holec, DrSc. (1959)
Historik, pedagóg a spisovateľ. Zaoberá sa dejinami „dlhého“ 19. storočia so špecializáciou na hospodárske a sociálne dejiny, v súčasnosti najmä dejiny šľachty a environmentálnu históriu. Je autorom 17 samostatných knižných titulov, spoluautorom vyše desiatich syntéz a takmer dvoch stoviek vedeckých štúdií publikovaných v 15 krajinách sveta.
Mgr. Oliver Zajac
Historik a publicista, pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave.
FotoMarenčin PT, zdrojSlovenský národný archív
