ղľáԾ
Vpolovici mája som prechádzala naprieč našou krajinou až na jej východ acelý čas som sa nemohla zbaviť pocitu, že sa nám príroda práve teraz rozhodla pomstiť. Jej hnev bol nepríjemný už niekoľko dní. Zdúvala sa od rána do večera, bez prestania chrlila studený dážď. Jej chlad zachádzal až pod nechty. Ešteže som na konci mojej cesty vܳԲԴdz stretla usmievavých ľudí Alexandru Harvanovú (1986), ktorá prevádzkuje íܱٱ Na korze, ajej kamarátku Zuzanu Švecovú (1978). Spoločne organizujú literárne večery, hrajú divadlo aneustále sa rehocú.
Saška, ako ju tu všetci familiárne volajú, si nemyslela, že by raz prekročila hranice okresu, vktorom pôsobí. Hoci toto íܱٱ funguje pomerne krátko, len od minulého augusta, my sme sa oňom dozvedeli. Jeho predchodca patril Zuzane Juhásovej, ktorá bola jeho majiteľkou vyše dvadsať rokov avraj predtým robila jej mama ešte vštátnom kníhkupectve. „Boli taká kníhkupecká rodina,“ začala Saška hovoriť opozadí svojej predajničky sknihami avysvetľuje ďalej. „Minulý rok sa rozhodla, že chce skončiť, lebo je už toho na ňu veľa. Všetok čas trávila vkníhkupectve, od pondelka do soboty, bez dovoleniek. Preto hľadala niekoho, kto by to po nej prevzal, lebo nechcela, aby íܱٱ skončilo.“ Ado rany jej padla mladá, energická a aktívna Saška. Prevzala ho vauguste ado nových, otrochu väčších priestorov sa presťahovala začiatkom novembra.
Správnemu kníhkupectvu nesmie chýbať názov, Saška smanželom sa rozhodli pre íܱٱ Na korze. „Predtým sa nevolalo nijako. Bolo to len íܱٱ. Manželovi napadol tento názov, lebo Ladislav Grosman, ktorý napísal Obchod na korze, je Humenčan. Takže to je také pekné prepojenie. Aj pôvodné íܱٱ existovalo na námestí a to sme zachovali. Páči sa nám tá symbolika, prepojenie nového so starým,“ vysvetľuje kníhkupkyňa, mama dvoch detí, ochotnícka divadelníčka a bývalá manažérka Martinusu vKošiciach.
Od Zuzany Juhásovej teda odkúpila tovar adokúpila si ďalšie knihy, hoci veľa priestoru na nové jej už nezostalo. Prebrala aj pravidelnú klientelu – staršie dámy čítajúce historické romance: „Pani Juhásová mala veľa takýchto zákazníčok, preto tu mám aj knihy ztohto žánru, ktoré sú už inde vypredané, napríklad Adlerovú či Mary Baloghovú.“
Väčšinu požiadaviek dokáže splniť
Niektoré police majú netradičné popisky, páči sa mi, že majiteľka nerobí veci konvenčne, ale hľadá iné riešenia. „Nemôžem mať zo všetkého všetko, tak sa snažím aspoň o základný výber.“ Aaké tituly preferuje? „Chcela by som, aby sa predávali knihy vydavateľstva Inaque. Páči sa mi ich vydavateľská činnosť, ale viem, že vܳԲԴdz táto cieľová skupina nie je. Nájde sa však občas čitateľ, ktorý nechce čítať klasickú svetovku či romantiku, tak mu to nenápadne podsuniem. Nepredá sa síce veľa, ale možno jedného dňa si vychovám svojich zákazníkov abudú kupovať viac takýchto kníh. Zaujímavé knižky má aj Premedia, či už geopolitické alebo aj edíciu 侱á. Občas knám zájde tiež niekto, kto hľadá absyntovku.“
Ako vraví, sedemdesiat percent požiadaviek zákazníkov dokáže splniť astým zvyškom sa vie dohodnúť. Zväčša sú to čitatelia, ktorí knihu nepotrebujú hneď asú ochotní čakať. „Po roku sme si na seba už zvykli.“ Naposledy vybavovala zaujímavú objednávku pre obec Nižný Hrušov. Obecný úrad si žiadal knihu Zemplínske svedectvá minulosti pod nánosmi času. „Je to lokálna knižka, ktorú napísal humenský autor. Zozbieral vnej informácie ozaujímavých ľuďoch, ktorí tu vܳԲԴdz majú korene. Napríklad Paul Newman (jeho mama sa tu blízko narodila) alebo Andy Warhol apodobne.“
Kníhkupkyňa mi rozprávala oužitočnom projekte Miznúci svet, ktorého výsledkom je už šesť kníh. Prostredníctvom nich spomínajú starí Humenčania na svoje detstvo, mladosť, na to, ako vyzeralo mesto, obchody, kto tu žil. Aj otakéto knihy je vkníhkupectve Na korze záujem. Vďaka šikovnej majiteľke tu tiež nájdete tituly, ktoré sa bežne nedostanú do distribúcie, ako napríklad Vichodňarske rozpravočki Jozefa Lenča alebo Maminu rusínsku kuchárku, ktorá vznikla vďaka úspešnej kampani na startlabe.
Extrovertka milujúca život
Sašku sprevádza vživote šťastena. Sama tvrdí, že všetkým prechádzala akosi hladko, aj zamestnaniami, ktoré sa vždy týkali kultúry či umenia, ku ktorým má blízko. No nikdy si nemyslela, že bude mať vlastné íܱٱ: „Spočiatku som bola taký laxný čitateľ, prečítala som iba to, čo som musela prečítať. Apotom prišiel zlom, začala som čítať viac, nachádzala som si ku knihám cestu.“
Študovala na UKF vNitre odbor žurnalistika. Po štúdiu nechcela zostávať na západe, ťahalo ju to domov. Podarilo sa jej dostať na tlačové oddelenie na mestský úrad v Humennom apo roku prijala miesto produkčnej Európskeho hlavného mesta kultúry vKošiciach, kde zotrvala dva roky. Keď sa hlásila na pozíciu manažérky do prvej predajne Martinusu na východe Slovenska, taktiež sa jej to podarilo. Po dvoch rokoch sa vrátila do Humenného, aby nastúpila na materskú. Včase, keď jej pomaly končila, stretla Zuzanu Juhásovú... SMartinusom vpodstate nikdy neprerušila kontakt, besedy robila počas materskej aaj vsúčasnosti, no nie už tak často.
Hovorí osebe, že je extrovertka, zapája sa do všetkých možných aktivít, často je obklopená priateľmi. Za sebou majú prvú premiéru ochotníckeho divadla, hru Sobotná noc od Jany Bodnárovej. „Je to také psycho, šesť žien, každá znich je odlišná, každá má vsebe životnú traumu, ktorá vychádza na povrch postupne počas hrania. Končí to dosť brutálne,“ dodáva Zuzana Švecová aďalej hovorí oich neformálnom desaťčlennom zoskupení, ktoré okrem nich dvoch tvorí lekárka, pracovníčka zkultúrneho strediska, chlapík, ktorý robil vazylovom tábore aďalší.
Literárne večery
Tento rok sa prvýkrát zapojila aj do projektu Noc literatúry, sktorým jej taktiež pomáha Zuzka Švecová. Čítali miestne osobnosti, napríklad primátor, básnik Michal Baláž, herec zmartinského divadla Daniel Žulčák, reportérka Jana Veľasová aEva Jacevičová, ktorá vedie literárno-dramatický odbor na ZUŠ ajej rukami prešlo veľa ľudí.
Pravidelne, už od októbra 2016, organizujú literárne večery. Tento nápad vznikol spontánne apo istom čase ich už začali ľudia volať do rôznych kaviarní. „Najviac ľudí sme mali, keď sme robili Agathu Christie atiež, keď sme predstavovali päticu mladých Humenčanov, ktorí píšu. Anajmenej, šesť, sme mali vtedy, keď sme robili beatnikov verzus Osamelých bežcov abolo to vlete,“ zhrnuli dievčatá, vzájomne sa dopĺňajúc. Prípravu neberú na ľahkú váhu, taký večer obsahuje aj kvíz, aby zistili, či ich ľudia počúvali, alebo inú literárnu aktivitu. Známeho spisovateľa či spisovateľku mávajú málokedy, keďže sa do Humenného takmer nikomu nechce cestovať alebo aj preto, že si často vyžiadajú finančnú odmenu. Ony to však robia ako dobrovoľníčky, nevyhnutné náklady idú zich vlastných peňaženiek. Tento rok by už konečne chceli založiť občianske združenie, aby sa mohli uchádzať ogranty.
Naposledy robili literárny večer na tému deväťdesiatych narodenín Milana Kunderu. „Keď sme si oňom zisťovali informácie, zistili sme, že je to mimoriadny puntičkár. Vtipkovali sme, že by nám možno tento večer ani neschválil,“ smejú sa dievčatá avzápätí každá znich dodáva na autora svoj názor. „Páči sa mi jeho humor. Uchechtávala som sa pri čítaní. Veď keď si človek uvedomí, ako sa správa ačo robí...“ dodáva Zuzka pohotovo aSaška tiež dodá svoj pohľad: „Keď som čítala prvú poviedku zo zbierky Směšné lásky, pripomínalo mi to Ruzkú klaziku od Daniela Majlinga vtom, ako narába sabsurdnosťou aako príbehy graduje.“ Vjúni pokračujú vsérii takzvaných večných nobelistov. Po Kunderovi sa na zozname čakateľov zakaždým objaví aj Murakami.
Motivuj deti k čítaniu
Saška má zlé spomienky na čítanie povinnej literatúry: „Po skúsenosti s Čenkovej deťmi som odmietala čítať povinnú literatúru. Mala som traumu z toho, že ma do toho nútili. Veď tá ženská predá svoje deti, lebo nemá čo jesť...“ Napriek tomu, že to bolo dávno, má to vživej pamäti. „Bola som ztej knihy zdesená. Vôsmom ročníku na základnej som dostala Hobita od bratranca, potom som čítala Pána prsteňov ado toho sveta som sa dostala veľmi rýchlo. To bol moment, keď som začala skutočne čítať. Na Pána prsteňov nedám dopustiť, tá séria kníh ma naučila čítať. Včase, keď mi knihy nanucovali, som na ne ešte nebola pripravená, dnes mám knim už úplne iný postoj.“
Zrejme aj ztohto dôvodu sa dievčatá rozhodli začať projekt Daruj knihu školskej knižnici amotivuj deti kčítaniu. „Školská knižnica na Kudlovskej ulici má len staré knihy, napríklad jedenásť Zbojníckych mladostí, anemajú peniaze na to, aby nakúpili nové. Preto sme vyzývali ľudí, aby darovali knižnici súčasné knihy pre deti amládež. Aj učiteľka nám vtedy hovorila, že až časom pochopila, že žiakov nemôže nútiť čítať konkrétnu knihu, lebo to má absolútne opačný efekt. Uvedomila si to, keď dala deťom čítať Mamku Pôstkovú apočula svojho syna ajeho kamarátov, ako sa nad ňou uchechtávajú. Vtedy pochopila, že oni tomu nerozumejú,preto sa teraz už dohadujú na tom, čo budú čítať. Verím, že je to jedna zciest, ako povzbudiť deti ktomu, aby si vypestovali vzťah ku knihám.“
