ղľáԾ
ԾSamuela Szabóa(a.k.a Samčo, brat Dážďoviek) aLucie RepašskejSvet sa nám nestalstelesňuje virtuálnu republiku, rozprestierajúcu sa na feedoch sociálnych sietí včase izolácie.
Vmultimediálnom projekte editori skúmajú možnosti počítačovo generovaného textu (vystupujúceho pod menom Umelá Neinteligencia) aparalel, ktoré nám tieto postupy môžu načrtnúť ovlastnom kritickom myslení. Svojím DIY charakterom je tvorba UN ďalším literárnym hlasom, ktorý predstavíme vseriáli Դdzé onízkorozpočtových publikáciách azinovej kultúre.
Neustála produktivita...
Samčov pokus svyužívaním počítačového programu ako literárne-tvorivým činiteľom nie je na Slovensku osamotený. Minulý rok sa experimentálna poetka Zuzana Husárová a Ľubomír Panák stali básnickými rodičmi Lizy Gennart. Výsledky vzniku (Drewo aSrd, 2020) „zneprehľadňujú a rozmazávajú hranice a definície ľudskosti v kontexte stroja, zvieraťa, rastliny, bohov,“ napísala ozbierke Ivana Hostová. Liza Gennart sa prezentuje ako kultivovaná autorka, ktorá šikovne zapadla do kontextu anestetickej poézie (z ktorej korpusu ťažila). Samčova Umelá neinteligencia (UN) odmieta podobnú kamufláž, neprivlastňuje si meno, nerastie, neočakáva vývoj, napriek tomu vykazuje neustálu produktivitu.
Výrazne synteticky (anti-humanisticky) pôsobí enumeračná smršť, ktorá zaplavuje úvodné strany a prílohu zinu. Výpoveď diktovaná, slogickými lapsusmi, ale neustála, plynulá. Paradoxne, program sa týmto postupom snaží napodobniť predvolebnú kandidátku, ktorá vyznieva ako exemplárny príklad odtrhnutia znaku (slova) od zmyslu či objektu.
Zrkadlo ľúbivosti
UN existuje vneustálom dialógu sčitateľom azdrojovým textom. Editori jej výtvory podrobujú zaraďovacej skúške, tzv. Turingovému testu, keď sa stáva účastníkom internetových diskusií, prijíma areaguje na komentáre, stierajúc hranice medzi strojom (programom) aľudským (ne)mechanickým myslením užívateľa ťukajúceho do klávesnice. Ako Samčo sám naznačil vrozhovore pre rádio Devín, projekt presahuje experimentálno-umelecké rámce smerom k filozofickému a antropologickému výskumu.
Napriek svojmu artificiálnemu pôvodu je text veľmi agresívny. Zdvojenosť interpunkčných znamienok a gramatické chyby kopírujú nebojácny rukopis Facebooku. Prúd spoločensko-politických zmien stojí vkontraste s osobnou absenciou, ktorú pociťujeme pri narážkach na uplynulé (covidové) obdobie. Kým politický diskurz horel jasným plameňom arozžal vnútorné ohne online diskutérov, nám sa svet nestal. Avšak simulácia pohybu vo virtuálnom priestore prerastá kontext pandémie a odkazuje na neexistujúcu slušnosť statusov aabsurdnosť ich obsahu (či syntaxe).
Grafické spracovanie jednotlivých listov nahlodáva korene samotnej literárnej produkcie. Imitácia zápiskov, náčrtov a papierových zdrapov kritizuje estetizovanie zošitového zberateľstva a analógového písania. Nastavuje zrkadlo ľúbivosti tvorivého procesu, ako ho poznáme zInstagramu. Idyla minimalistického pracovného stola zaliata teplými lúčmi jesenného slnka je odvrhnutá. Prekrývaním strán, kolážou voľných listov svýzvou „priestor pre moju tvorivosť“ odkazuje na plytkosť apovrchnosť kreativity na požiadanie.
Zruky do ruky
Osobitnú kapitolu tvoria ponášky na básnickú tvorbu klasikov slovenskej literatúry. Typografia glosuje neosobnosť, vyumelkovanosť literárneho kanónu či morálnu konzervatívnosť. Básne Janka Jesenského tematicky plynulo nadväzujú na kritiku „národniarstva“ aradikálne pravicových názorov. Apokalyptické výjavy vrcholia v absurdnom národnom privlastňovaní: „Sveto-slovenská, za svet slovenský!“ Čitateľovi je zaťažko nepousmiať sa.
Listovaním písmen ubudne. Zostane iba lesk fotografického papiera zobrazujúci linajkovaný zošit, dojem poznámkovej aplikácie. Jedinou použiteľnou optikou je digitálna, ktorá svetlo namiesto absorbovania vyžaruje. Zamieňa farby vzávislosti od uhla, hrá sa snami, obalamutí nás vizuálnymi trikmi.
Svet sa nám nestal spoluvytvára aj hudobný náprotivok, avšak práve zošit/zine, svojou fyzickou prítomnosťou (konkrétnosťou včase apriestore) podrýva hlboko zakorenené praktiky virtuálnej manipulácie, rozdeľujúce súčasnú spoločnosť. Nadväzuje na tradíciu telesného spolužitia, komunitného tradovania artefaktov zruky do ruky. Napokon, tak sa dostal aj ku mne. Tento článok by chcel sprostredkovať esenciu ľudského podania, kým si tento úkon budeme môcť bezpečne dovoliť.
Katarína Pirháčová (2001)
Študentka FiF UK v Bratislave. V rokoch 2018 a 2019 sa zúčastnila literárnych workshopov Medziriadky. Venuje sa kultúrnej publicistike a súčasnej poézii.
Samuel Szabó a kol. Umelá neinteligencia: Svet sa nám nestal
Brno: 4AM / Fórum pro architekturu a média, 2020
