ղľáԾ
Erik Jakub Groch: viety
Kordíky: Skalná ruža, 2021
Chcem sa Ti poďakovať, Erik Jakub, za duchovný zážitok, ktorý si dal nám všetkým svojou knihou viety. Po jej prečítaní som si zo servítky vybrala pierko od vnuka. Azačula som vsebe hlas matky, ktorá, keď som sa sniečím nevedela vyrovnať, vravievala: „Musíš sa cez to preniesť.“
Cez to? Áno. Prejsť cez to ako cez krovie. To je aj odpoveď, ktorá mi zazvonila vzáverečnom trojverší cyklickej básne turgenev: „cez húštinu prestrčím pierko na druhú stranu / neviem, čo sa deje spierkom za krovím / neviem nič, ale som prenášaný“. Vďaka Tebe som pochopila, že aby sme sa mohli cez niečo preniesť, musíme byť prenášaní.
xxx
Magický obraz myšlienky spierkom je myšlienkou sv. Benedikta Labre (1748 – 1783), pútnika amystika, ktorý bol už za života vnímaný ako svätý. Hľadal dokonalosť, hoci do rádu ho prijať nechceli. Prespával vzrúcaninách kolosea, modlil sa a zamiloval sa do Boha. Stým pierkom, Erik, si si začal už vprvej časti nil, úvod, kde je nahornom okraji strany (pozemsky) verš: „vzduch stojí, nestojí, neviem, či stojí alebo nestojí,“ zatiaľ čo na dolnom okraji strany (nadpozemsky), takpovediac „dolu hlavou“, ako je nebeský človek obrátený kpozemskému, čnie verš: „neviem nič, ale som prenášaný“.
Samotné poznanie nehýbe ničím. Aby sa naplnila jedna zpodmienok transferu, musíme vstúpiť do prúdenia. „Pierko na ceste čaká len na mňa, aby som ho zdvihol / zdvihnem ho, spierkom vzovretej dlani pokračujem vceste / zarastený chodník je stále užší aužší / na jednom mieste sa chodník končí krovím / cez húštinu prestrčím pierko na druhú stranu / neviem, čo sa deje spierkom za krovím / neviem nič, ale som prenášaný“. Refrén sa zopakuje vduchu – ako na začiatku, tak aj na konci, ako hore, tak aj dolu.
xxx
Zdanlivo je všetko prosté, ale dospieť do takéhoto stavu znamená dlhé roky sa dopracúvať kpravému skutku, ktorým je podľa Eckharta milovať Boha. Za „závesom“ pravého skutku je láska kčloveku, k prírode, kžene, ale aj obojstranné pretekanie lásky. Je to stav mysle, sféra meditácie, prepojená s intuitívnym vhľadom cez dotyk sposvätným.
Ako vkruhovom mystickom lome putuješ lesmi vokolí Ulože, kde žiješ, ale toto Tvoje pútnictvo je viac než cesta. Vňom je obsiahnuté úsilie rozširovať duchovné vedomie prostredníctvom mysleného, cíteného anapísaného. Posolstvo tohto pútnictva je tiež prosté: „Zachovanie druhu je spôsob myslenia, nie zmysel: od zvieraťa cez človeka kanjelovi“. Anjel je platónska idea, ale až keď sa staneme vnútorným dielom cnosti (Eckhart) av nej sa završujeme, približujeme sa kanjelskému.
Na iluminácii zo žaltára z13. storočia je štít so štrbinou, cez ktorú prúdi posvätné. Tvojimi štrbinami sú medzery: „v mojom ohni horia len medzery“. Aďalej: „na konci, ktorý nevidieť, vidieť zhodu, medzery vo vysokom rozlíšení“. Tvoje medzery sú prieduchy, vchody, kozmické brány, cesty prúdenia. Nielen prúdenia mimo nás, ale aj vnás. Rovnako ako sme súčasťou vzduchu („vzduch, ktorý dýcham, je Boh“), rovnako ako sme prenášaní, môžeme sa ocitnúť aj vnútri medzier. Byť vmedzerení samotným prúdením.
xxx
Britský sochár Andy Goldsworthy, žijúci vŠkótsku, jeden znajvýznamnejších predstaviteľov landartu, vytvoril súvislý múr naprieč krajinou, vktorej žije. Povedal otom: „Múr naprieč krajinou je obsahom iformou, vktorej žijem. Stačilo by vybrať jeden kameň apostupne by sa múr rozpadol. Trhlina je priestor, od ktorého závisí moja identita.“
Tvojou trhlinou sú medzery, kde sa rozprestiera sféra mlčania. Cez medzery prichádza Boh ako podstata obsiahnutá vprírode, v mikrokozme imakrokozme, aby sa vnej zrkadlila všadeprítomná neviditeľná existencia. Tak ako je to zobrazené na prebale knihy, vserigrafii Rudolfa Sikoru shviezdnou rukou (Súhvezdie ruky), kde ruka človeka prepisuje ruku Boha.
xxx
Prúdenie medzerami sa uskutočňuje aj v spiritualite páru. Pár je tiež stav mysle, ktorá sa napája z animy. Bez nej sa vduchovnom raste nedá zaobísť. Tretia časť knihy Emily zcyklu á je pre mňa obrazom vskutku nevyčerpateľnej prizmy jazyka.
Emily Dickinsonová napísala počas života 1800 básní. Ty si písal ďalej, začínajúc novou stovkou – od 1801 do 1812. Spolu dvanásť básní, napísaných zuniverzálnej pamäti, ktorá Ti poskytla inšpiráciu zducha sveta, spiritus mundi.
Podľa Eckharta sú bytie adobrota „odevmi“ alebo „závojmi“, pod ktorými sa ukrýva Boh. Vcykle Emily sa tri razy opakuje refrén: „moje včerajšie šaty nosí“. Odev, oktorom je reč, sa ukrýva v „áe“ písmen. Šaty sú jazykom vyživovanou teóriou návratu: „Vrátiť sa, sem, ku kríku, usínať sním, kto usína vo vlaňajších šatách.“
„Ak sú písmená zvukové, tak aj medzery medzi písmenami, okrajmi amedzerami.“ (Dan Chiasson)
Obrazy ahlasy sú médiami áu, prostredníctvom ktorého sa videné (zjavené) atak prinavrátené približuje kAbsolútnu. Takáto banka energie dokáže pôsobiť desaťročia a viac. Uchováva vsebe stav mysle, aby prenikal do hlbšej bytosti vnás.
xxx
Ako exemplum môže poslúžiť báseň 1806, vktorej píšeš: „Boh je veľmi láskavý, môžem vám písať, dáva mi vaše milé listy, no moje srdce chce viac. / Prichádza bez tváre, trhlinou, kde nie je nikto presný. / Amputuje moje pehavé prsia, dáva mi fúzy ako mužovi. / Píšem zamilovanú báseň, jej mužskú aženskú verziu. / Keď pomyslím na tých, ktorých milujeme, môj dôvod sa odo mňa vzdiali. / Mám vás skutočne vidieť, ,nie temne, ale tvárou vtvár’, / hovorí, reže moje gaštanové vlasy“.
Sfúzmi sú zobrazované aj niektoré svätice.
Anima je nenahraditeľnou podmienkou toho, aby duša prešla temnou nocou. Je to nielen duša, ktorou milujeme; je vnej obsiahnutá aj duša sveta, anima mundi. Temná noc dopomohla anime sv. Jána zKríža splynúť sTeréziou zAvily, sv. Františkovi sClaire. Spoznal si animu m. f., vďaka prizme, ktorá svetlo rozkladá, umožňuje jej stať sa súčasťou spektra, znova sa zjednotiť aznova byť svetlom.
Vbásni 1810 píšeš: „Moja myseľ je dážď, clivá šeď, plochy, mnohé závoje za sebou. // Šerosvit je moja myseľ, tiché miznutie vytrácajúceho sa svetla, ktoré uvoľňuje tmu. Myslím myseľ horiacu ako noc, ledva viditeľný obrys temnej na pozadí temnejšej“. Prepojenie sEmily Ti umožnilo písať Tvojou ijej rukou, vojsť do medzier anadýchnuť sa Božej lásky: „Nie je pravda, že som milovala ženy, milovala som všetkých.“ (báseň 1805)
Mystické vliatie animy do animy ako Boha do duše je tiež transfer prenášania cez á písmen, ponad čas. Je to spôsob „obliekania sa“ nielen do „vlaňajších šiat“, ale aj do šiat prvotnej, ničím nenarušenej obraznosti. „Nikto znás nevedel, čo je duša, ale používali sme ju.“ (báseň 1809) Obliekať sa tak, aby duše stáli tvárou vtvár, nahá proti nahej.
xxx
Tvoja kniha hovorí sama za seba. Je vyskladaná zmnohých hlasov, vrátane mŕtvych, ktorí nás sprevádzajú tiesňavami rozpoznávania lásky cez samotu, modlitbu abolesť. Pozemská smrť nerozhoduje odotykoch smystickou hlbinou. Múdri anjeli sú plní očí – milujúci anjeli sú plní krídel. Oich, ale aj o našom jestvovaní, svedčí pierko.
Ešte jedna vieta, Erik Jakub: Je to geniálne.
Dana Podracká (1954)
Poetka a esejistka. Pôsobí vLiterárnom informačnom centre, je vedúcou Oddelenia domácich projektov.
Erik Jakub Groch
Foto: Ján Gavura
